"Všetci hovoria o Bagdade, skutoční chlapi však myslia na Teherán," hovorievalo sa na jeseň roku 2003 v neokonzervatívnych kruhoch.

Dnes sa o útoku na Irán hovorí opäť. Argumenty sú rovnaké: iránsky jadrový program a blízkosť režimu k radikálnym skupinám. Rovnaké sú tiež dôvody, pre ktoré by bol útok tragickou chybou.

Od začiatku tohto roka Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) minimálne dvakrát upozornila na iránsky jadrový program. Správa, ktorá vyjde na budúci týždeň, má údajne obsahovať nové zásadné informácie. Americká armáda plánuje vyslať do oblasti Perzského zálivu ďalšie lode, podľa denníka Guardian pripravuje vojenské plány aj Británia. Izraelský minister obrany vraj vo Washingtone povedal, že ak nebudú iránske jadrové zariadenia bombardovať Spojené štáty, Izrael to urobí sám. Nad Blízkym východom sa opäť sťahujú vojnové mraky.

Mohlo by sa to zdať neuveriteľné. Po vojenskej a politickej katastrofe v Iraku a Afganistane (tej prvej priznanej naplno, druhej zatiaľ len neoficiálne, potichu), by sa dala očakávať nechuť k ďalším vojenským dobrodružstvám. Pachuť porážky však pravdepodobne zmylo ľahké "víťazstvo" v Líbyi. A tak nejako si jastrabi predstavujú aj iránsku akciu: úder na diaľku, v ktorom sa naplno uplatní vojensko-technologická prevaha, a ktorý nebude traumatizovať verejnosť obrazmi "našich" ranených a mŕtvych vojakov. V prípade potreby sa pridajú aj "cielené akcie" na likvidáciu politických lídrov.

Nerobme si žiadne ilúzie. Irán s najväčšou pravdepodobnosťou aktívne rozvíja jadrový program s cieľom buď získať atómové zbrane, alebo sa stať "takmer-jadrovou" mocnosťou (krajinou, ktorá vlastní materiály a technológie na výrobu jadrovej zbrane vo veľmi krátkom čase). Dôvody súvisia s regionálnym mocenským súperením a symbolickým postavením "jadrovej mocnosti".

Zároveň, súčasný iránsky režim čerpá legitimitu zo (zatiaľ symbolického) boja proti "Západu" (ktorý je rovnako umelou a účelovou konštrukciou, ako v našich zemepisných šírkach používaný "islamský svet"). Napriek tomu by bol útok tragickou chybou.

Bombardovanie by mohlo poškodiť iránsky jadrový program. Otázka je do akej miery (to určite vojenských plánovačov trápi) a pri akých civilných obetiach (tým sa asi zaoberajú iba sekundárne). Na globálnu bezpečnosť by však malo negatívny vplyv.

Očakávať, že vyvolá zmenu režimu v Iráne, je naivné. Skôr naopak. Konzervatívne sily ho využijú na potlačenie domácej opozície. Rovnaký efekt by malo v ostatných krajinách regiónu. Výsledky "arabskej jari" sú zatiaľ, v lepšom prípade, zmiešané. Ďalšia imperiálna vojna by však bola vhodnou zámienkou umlčať akékoľvek volanie po reformách, nehovoriac o aktivizácii radikálnych skupín. Útok v akejkoľvek podobe by mal pochybnú legitimitu a slabú medzinárodnú podporu – v čase, keď je spolupráca nevyhnutná pre riešenie hospodárskej krízy.

To posledné, čo dnes potrebujeme, je ďalšia nelegitímna a zbytočná vojna.

Text vychádza aj v denníku Pravda