“Prvá vec, ktorú musíme uznať je, že nikdy nebudeme mať správne odpovede pokiaľ nepochopíme v čom sa stala chyba. Porozumieť pozadiu, dôvodom, príčinám. Neznamená to ospravedlenie zločinu, ale pomôže nám voči nemu bojovať”. Tieto slová v roku 2006 vyslovil vtedajší líder opozície David Cameron. Jeho postoj spred piatich rokov by nemohol byť v príkrejšom rozpore k jeho prístupu v posledných dňoch.

Týždeň po najhorších nepokojoch premiér vylúčil chudobu a obmedzovanie verejných výdavkov z minulého roka ako faktory, ktoré k nepokojom prispeli. Britská verejnosť sa dočkala očakávaného ukazovania prstom a so sebautvrdzujúcim pocitom sa môže pohoršovať nad lúzou, ktorá vychádza zo súdnych siení s niekoľkomesačnými až niekoľkoročnými trestami. Verejnosť očakáva tvrdé tresty a presne tých sa jej dostáva.  Premiér, odvolávajúc sa na morálny úpadok, hovorí o rozpade hodnôt a riešenie vidí v prísnejšom a kvalitnejšom policingu, povolaní amerického superpolicajta a v špeciálnych resocializačných programoch pre 120 000 najproblémovejších rodín krajiny. Návrhy na odobratie nájomných bytov či sociálnych dávok majú širokú podporu verejnosti a značnej časti politickej reprezentácie.

Na udalostiach akými boli nepokoje v Anglicku sa výborne buduje agenda. Komplexný jav sa dá vysvetliť tak aby čo najviac utvrdzoval svetonázor autora a zapadol presne tam, kde ho kto chce mať. Od denníka SME po Daniela Lipšica sa aj na Slovensku modelujú nepokoje do formy, ktorá sa komu najviac hodí. Protesty znamenajú všetko od absolútneho zlyhania európskeho sociálneho štátu až po dôkaz o nefunkčnosti  konzumnej spoločnosti.

Tvdiť, že nepokoje majú jedno vysvetlenie a jedno jednoduché riešenie je ilúziou. Toto už ale mnohí politici a novinári vidieť nechcú, alebo, čo je možno ešte horšie - nevedia. Ak sa pozrieme pod povrch uvidíme viacero procesov, ktoré vyústili v štyri násilné noci v Anglicku. Slovenský čitateľ napríklad dostal nepokoje odprezentované ako produkt kriminálnych černošských gangov, ktoré od dobroty nevedia robiť nič iné ako ísť rabovať. Skúsme ale na chvíľu nemyslieť vo vyšlapaných koľajách slovenského diskurzu a pozrieť sa na nepokoje optikou faktov v domácom, britskom prostredí.

Rozprávať o nepokojoch v kontexte imigrácie alebo nebodaj etnického pôvodu je nezmyslené. Len letmý pohľad na sociálne bývanie v Hackney či Tottenhame ukazuje, že zloženie rabujúcich bolo tak pestrofarebné ako Londýn samotný. Poukazovanie na gangy nás ďaleko neposunie, keďže tie sú prejavom hlbšieho spoločenského problému, a dôkazy o ich organizovanej aktivite v nepokojoch sú dosiaľ nedostatočné. Podstatnejšie než sa pohoršovať nad gangovou kultúrou a jej mytológiou, prípadne resuscitovať xenofóbne sentimenty je pýtať sa, prečo mladí Londýnčania nevedia alebo nerobia niečo iné.

Pohľad na mapu, na ktorej sú miesta nepokojov porovnané so sociálnou depriváciou vedie k otázke súvislosti nepokojov a chudoby. Spojitosť, ktorá v slovenskom kontexte vyvolala pohoršenie. Británia ale nie je Slovensko, spoločnosť tu funguje a vyvíjala sa na iných historických základoch. Slovo trieda z anglického verejného diskurzu dodnes nevymizlo a je jeho živou a aktuálnou súčasťou. To je niečo, čo v podobnej miere na Slovensku nepoznáme. Sociálna vzbura ľudí v značkovom oblečení, organizujúcich sa smartfónmi preto vyzerá v kontexte slovenských osád a hladových dolín smiešne, ale vystihuje mechanizmus, ktorým Ted Gurr vysvetloval motiváciu k vzburám - relatívnou depriváciou.

Problémom britskej spoločnosti nie je to, že neposkytuje dostatok základných životných podmienok a stimulov. Problémom je, že sen o sociálnej mobilite je konfrontovaný so svetom v ktorom sú šance na kvalitné vzdelanie, lepšiu prácu či životný štandard do značnej miery predeterminované miestom, kde sa narodíte. Veľka Británia je podľa OECD je krajinou, kde je v rozvinutom svete najsilnejšia spojitosť medzi pôvodom rodičov a šancami na lepší príjem a vzdelanie ich detí. Ako píše Sutton Trust vo svojej správe, päť elitných súkromných stredných škôl dostalo na Oxbridge viac svojich absolventov ako ďalších 2000 stredných škôl dohromady. Samozrejme, Oxbridge nikdy nebude školou pre každého, ale v tomto kontexte sa ťažšie apeluje na ašpirácie mladých dosiahnuť v živote viac.

Británia môže na mnohých jej občanov pôsobiť ako miesto, kde je na tzv. privilegovaných používaný dvojitý meter. Dlhová kríza krajiny bola riešená prostredníctvom zásahu do verejných služieb na ktorých najviac závisia sociálne slabšie skupiny. Niektorí rabujúci dostali tresty, ktoré inak prináležia sexuálnym násilníkom. Na druhej strane, život bankárov v City s bonusmi a bailoutmi pokračuje bezstarostne ďalej. V kauze News of the World sa podobne rýchlej spravodlivosti dočkáme asi sotva.

Neospravedlňujme. Ani najhoršia chudoba neospravedlní zločin, bezohľadnosť a násilie. No pritom všetkom sa skúsme pozrieť na príčiny, vidieť protesty ako komplikované a komplexné javy a vyhýbajme sa ideologickým skratkám. Kriminálne chovanie trestať, ale nie viac ako je pre zlepšenie situácie nutné, neopomínať osobnú zodpovednosť jedinca, no pri tom všetkom sa pozrieť na ľudí s otvoreným myslením. Spokojný človek, za predpokladu, že nie je sociopat, pravdepodobne rabovať vo voľnom čase nepôjde.