Na írskom zákone o rúhaní, ktorý umožňuje trestať každé protináboženské vystúpenie pokutou až do výšky 25 000 eur, je kurióznych hneď niekoľko vecí.

V prvom rade nevyvolal oprávnený rozruch v deň svojho schválenia (v júli 2009), ale až v čase nadobudnutia účinnosti (1. januára 2010). Nepričinila sa o to politická opozícia, médiá či ľudskoprávne organizácie, ale združenie Ateistické Írsko, ktoré na Nový rok spustilo kampaň za jeho zrušenie – zverejnením 25 protináboženských citátov známych osobností.

     Treba upozorniť, že v rozpore s veľkou mierou emócií, ktorú vyvolal, tento zákon nie je ani jediný, ani najhorší v európskom rámci. Napríklad Nemecko dlhodobo chráni nedotknuteľnosť náboženstva paragrafom 166 Trestného zákona a za jeho porušenie nečaká previnilca iba pokuta, ale aj väzenie až do výšky 3 rokov. V roku 2006 sa dokonca bavorský premiér Edmund Stoiber neúspešne pokúsil tento trest ešte zvýšiť. Zákony trestajúce znižovanie významu náboženstva majú aj v Španielsku, Rakúsku, Švajčiarsku a dokonca i v liberálnom Holandsku. Trestný čin rúhania oddávna pozná aj Veľká Británia. V roku 1985 ho Právna komisia navrhla zrušiť ako archaický. Vláda Margaret Thatcherovej však tento názor ignorovala. Práve tento legislatívny dokument využili islamskí radikáli pri pokuse zažalovať vydavateľstvo Viking Penguin za vydanie slávneho románu Salmana Rushdieho Satanské verše. Neuspeli, lebo trestný čin rúhania predpokladá iba ochranu teológie anglikánskej cirkvi. V roku 1994 podnikol bývalý sudca a liberálnodemokratický člen Hornej snemovne Anthony Lester pokus o zmenu zákona tak, aby chránil aj početné náboženské menšiny v Británii (židov, moslimov, hinduistov) pred vyvolávaním náboženskej nenávisti. Táto novela predpokladala zrušenie trestného činu rúhania a zavedenie trestného činu podnecovania náboženskej nenávisti, ktorý by sa obmedzoval len na výhražné, vulgárne a nenávistné prejavy a nevzťahoval by sa na satiru, popieranie či kritiku náboženských dogiem. V praxi by to znamenalo významnú liberalizáciu v tejto oblasti. Konzervatívna vláda Johna Majora sa však novelou odmietla zaoberať s tým, že na zmenu neexistujú dôvody. O to väčšie prekvapenie prišlo v roku 2001, keď labouristická vláda Tonyho Blaira navrhla sprísnenie zákona a zavedenie trestného činu podnecovania k náboženskej nenávisti, no pri ponechaní trestného činu rúhania. Iniciatíva ministra vnútra vyvolala vo verejnosti veľké znepokojenie a známy britský komik Rowan Atkinson napísal článok do denníka Times, v ktorom upozorňoval na dopady takéhoto zákona na slobodu prejavu a satiry. Nie, trestanie rúhania na začiatku 21. storočia stále nie je históriou, ale horúcou prítomnosťou.

     Napriek tomu nad postupom írskych štátnych orgánov zastáva racionálnemu človeku rozum. Ešte na jeseň 2001 sa kritici Blairovho návrhu sprísniť trestný čin rúhania odvolávali na situáciu v Írsku. Tam totiž práve v tom čase Najvyšší súd vo významnom rozhodnutí, ktorým zastavil trestné stíhanie denníka Sunday Independent za karikatúru kňaza, uviedol, že „nie je možné definovať, čo je trestný čin rúhania“. Týmto verdiktom prakticky zrušil trestný čin rúhania, ktorý v Írsku takisto platil stáročia. Keď sa na jar 2009 islamské štáty pokúsili pretlačiť vo Valnom zhromaždení OSN rezolúciu, ktorou by sa do medzinárodného práva zavádzal zákaz kritiky náboženstva, postavilo sa na odpor nielen 187 mimovládnych organizácií z viac ako 50 štátov sveta, ale aj írsky minister zahraničných vecí Michael Martin, ktorý oficiálne vyhlásil: „Sme presvedčení, že koncepcia rúhania sa nie je konzistentná s vyhlásením a ochranou ľudských práv. Dá sa použiť na ľubovoľné ohraničovania až odoprenie práva na slobodu prejavu a zmýšľania. Írsko však považuje slobodu prejavu za kľúčový a podstatný prvok prejavov slobody myslenia a svedomia – ako taký za doplnkový k slobode náboženstva a svetonázoru.“ O štyri mesiace na to írsky parlament schválil zákon, ktorým celú túto politiku poprel. Konkrétne formulácie tejto legislatívnej normy sú pritom veľmi znepokojujúce. Pod trestný čin rúhania totiž spadá akýkoľvek prejav spochybňujúci náboženstvo a jeho dogmy a jediný spôsob, ako sa vyhnúť odsúdeniu za neho je dokázať, že má nejakú umeleckú, politickú alebo vedeckú hodnotu. Je jasné, že takýto dôkaz je veľmi vágny a závisí od sudcu a jeho vyznania, či ho akceptuje, čiže v praxi sa absurdnosť takéhoto súdu približuje k inkvizičnému. Keď ajatolláh Chomejní vydal v roku 1989 fatvu na Salmana Rushdieho za jeho rúhavé názory, prenasledovaný spisovateľ poukázal na to, že idea posvätnosti je najkonzervatívnejším pojmom každej kultúry, pretože mení každú progresívnu ideu vedúcu k zmene na zločin. Nemôžeme pripustiť, aby bola na začiatku tretieho tisícročia vnášaná do právneho poriadku stredoveká mentalita.

     Vyvolávanie nenávisti voči náboženskému presvedčeniu musí odsúdiť každý kultúrny človek. Ale poistiť si nedotknuteľnosť zákonom je hrubým znevážením princípu slobody prejavu, ktorý je v sekulárnej spoločnosti jeden z najdôležitejších. A sekulárna platforma je jediný priestor, v ktorom dokážu komunikovať a dohodnúť sa navzájom všetky civilizácie. Ak budeme útočiť na sekulárne hodnoty, riskujeme ochromenie schopnosti spravovať zložité siete globálnej spoločnosti. Aj keby takéto zákony mali masovú podporu, je nevyhnutné ich odstrániť. Úroveň slobody prejavu sa totiž nemeria podľa názoru väčšiny. Už Voltaire (a po ňom Alexis de Tocqueville, John Stuart Mill či Erich Fromm) nás učil, že tým základným ukazovateľom je postoj spoločnosti voči tomu poslednému vyvrheľovi, ktorý nás znepokojuje, poburuje alebo uráža svojimi nekonvenčnými názormi. Ak ho udupeme a umlčíme, sme na pochode k fašizmu. Kresťania, ktorí horlivo podporujú zákony o rúhaní, by si mali uvedomiť, že aj Ježiš bol odsúdený na smrť za rúhanie a že sa naďalej správajú podľa filozofie jeho vrahov. Navyše, v Európe i Spojených štátoch ich dnes nikto nenapáda za vieru tak, ako oni napádajú ateistov. Počuť z úst vysokých cirkevných predstaviteľov prirovnania ateistov k zvieratám je úroveň, ktorú nedosahujú ani protináboženskí rúhači. Kto ochráni ich? Zreteľný trend sprísňovania legislatívy proti rúhaniu je rukolapným dôkazom, že v ohrození nie sú kresťania, moslimovia, židia alebo hinduisti, ale slobodomyseľní ľudia.