Bez ohľadu na to, aké budú konečné výsledky sčítania obyvateľstva, ktoré sa dozvieme až po dlhšom čase, samotný jeho priebeh je už teraz svedectvom o stave slovenskej spoločnosti, ale aj o stave štátnych inštitúcií Slovenskej republiky

 Historické paralely

 Z historického hľadiska neúspešné, resp. nedôveryhodné sčítanie obyvateľstva nie je v prípade Slovenska precedensom. Prvý pokus o súpis obyvateľstva sa objavil po Szatmárskom mieri, ktorý ukončil kurucké povstania v rokoch 1715 a vzhľadom na jeho neúspech sa musel v roku 1720 zopakovať. Jeho cieľom bolo spočítať „misera plebs contribuens“, t.j. „úbohý ľud platiaci dane“, nezahrňoval teda privilegované vrstvy, duchovenstvo a ďalšie vrstvy, oslobodené od platenia daní. Problémy sprevádzali aj sčítanie obyvateľstva, ktoré vyhlásil cisár Jozef II., keďže znamenal súpis majetkov, vrátane kúrií a kaštieľov. Dva súpisy v rokoch 1784-85 a opakovaný v rokoch 1786-87 boli na dlhú dobu aj posledné, po nich nasledovali až sčítania (už len) nešľachtického obyvateľstva v rokoch 1804-1805. Hlavnou prekážkou úspešného priebehu sčítania obyvateľstva bola aktivita šľachty, ktorej zastúpenie bolo práve v slovenských (t.j. v danom čase hornouhorských) župách nadpriemerné a ktorá sa obávala možného zdanenia svojich majetkov. Zrejme aj preto sa práve zo slovenských žúp sa zachovalo pomerne málo štatistických údajov.

Odpor šľachty spôsobil, že po smrti Jozefa II. bola prax evidencie obyvateľstva, s výnimkou neprivilegovaných vrstiev, opustená a neúspechom sa skončili aj sčítania počas tzv. Bachovho absolutizmu z rokov 1850 a 1857. Prvé sčítanie, ktoré možno považovať za úspešné a vyhovujúce potrebám budovania moderného štátu, prebehlo až v roku 1869. Pre neskoršie sčítania, najmä to z roku 1910, zas boli charakteristické manipulácie, týkajúce sa národnostnej štruktúry, resp. používaného jazyka, keďže vychádzali z potrieb vládnucich vrstiev.

Popri obavách zo zverejnenia skutočného stavu národnostnej, resp. náboženskej štruktúry Slovenska, ale aj obavách niektorých skupín obyvateľstva z možných represií v prípade, ak by sa prihlásili k vlastnej identite, však nemožno vylúčiť, že rovnako ako v 18. a 19. storočí, aj v súčasnosti bolo príčinou nečakaného odporu voči sčítaniu obyvateľstva obava, že by vyšli najavo niektoré fakty okolo majetkovej štruktúry. Tak napr. sčítanie by určite pomohlo identifikovať viaceré čierne stavby i dvojposchodové vily, evidované ako „záhradné chatky“.

Výpoveď o štátnej správe

 Nezvládnuté sčítanie obyvateľstva však potvrdzuje fakt, ktorý sa zvykne opakovať ako notoricky známy, aj keď niekedy sa zvykne používať príliš intuitívne. Slovensko nezvládlo výzvy, spojené s informatizáciou spoločnosti a za partnermi z vyspelých štátov EÚ naďalej zaostáva. Štátne inštitúcie doposiaľ nedokázali prepojiť svoje databázy a  uľahčiť tak nielen Štatistickému úradu SR výkon sčítania obyvateľstva, ale celkovo zjednodušiť činnosť štátnej správy.

Ak sa hlavná vlna kritiky vzniesla na Štatistický úrad SR, do veľkej miery aj preto, aby sa odpútala pozornosť od zlyhania verejnej správy a štátnej správy, konkrétne Ministerstva vnútra SR. Evidencia obyvateľstva a prihlasovanie na pobyt totiž nie sú v kompetencii Štatistického úradu, ale polície.

 Výpoveď o stave demokracie

 Zároveň však priebeh sčítania obyvateľstva a negatívna kampaň, ktorá ho sprevádzala, odzrkadľuje nízku mieru dôvery občanov voči vlastnému štátu a jeho inštitúciám. Táto nedôvera je do určitej miery oprávnená po únikoch informácií z najrozličnejších databáz, vrátane mimoriadne chúlostivých údajov, týkajúcich sa bezpečnosti štátu. Strach zo zneužitia osobných údajov, hoci ich získavanie pre vedecké alebo štatistické účely umožňuje zákon, však odzrkadľuje aj nízku vieru občanov v efektívnosť ochrany ľudských práv v Slovenskej republike a vo fungovanie demokracie.

Správanie politických elít v súvislosti so sčítaním obyvateľstva pritom neprispelo k tomu, aby sa dôvera občanov posilnila. Ak predseda Úradu na ochranu osobných údajov Gyula Veszelei spochybnil anonymitu sčítacích formulárov, zároveň nespomenul, že štát je oprávnený uskutočňovať zber osobných údajov na historické, štatistické a vedecké účely vo verejnom záujme. Takisto nespomenul, že väčšinu najzásadnejších osobných údajov má štát k dispozícii napr. v podobe daňových priznaní a iných dokumentov. A nie je zrejmé, prečo neuviedol, že nevzniesol voči sčítaniu obyvateľstva a ani voči spôsobu, akým sa realizovalo, žiadne námietky v pripomienkovom konaní k príslušnému zákonu č. 263/2008 Z.z.

Oveľa podivnejšie je však aj konanie ministra vnútra SR Daniela Lipšica, ktorý vyhlásil, že necháva na rozhodnutí každého, či sa sčítania zúčastní. Už spomínaný zákon č. 263/2008 Z. z. o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 totiž nič o „vlastnom uvážení“ nehovorí. Naopak, v paragrafe 3, odsek 1 konštatuje povinnosť obyvateľov údaje poskytnúť, s výnimkou cudzincov, požívajúcich diplomatické výsady a imunitu. Medzi „povinnosťou“ a „vlastným uvážením“ je značný rozdiel, preto vyjadrenie ministra, ktorého úlohou je riadenie verejnej správy a ochrana zákona, vyznieva jako nezvyčajne kreatívna interpretácia zákona.

Pritom omnoho menej sa o ochrane osobných údajov hovorí napr. v prípade mobilných operátorov, praktík zamestnávateľov. Viacerí slovenskí politici obhajovali po 11. septembri 2001 schválenie tzv. Patriot Act v USA bez ohľadu na ochranu osobných údajov, podobne politické špičky mlčia aj o spôsobe implementácie direktívny Európskej komisie 2006/24/EC o uchovávaní dát o uskutočňovanej komunikácii občanov telekomunikačnými operátormi, ktorý je podľa názoru pracovnej skupiny 29 (PS29), pre ochranu osobných údajov zriadenej pri Európskej komisii často v rozpore so samotnou direktívou a nezákonná.[1]  

Tak napr. v Českej republike podobné získavanie údajov, ktoré sú podstatne chúlostivejšie, ako tie, ktoré môže štát získať prostredníctvom sčítania obyvateľstva, Ústavný súd označil 31. marca 2011 za protiústavné. Na druhej strane aj pripravovaný nový zákon o elektronických komunikáciách, schválený vládou SR 1. júna 2011, počíta takisto s uchovávaním dát,[2] pričom o legitimite tohto kroku z hľadiska osobnej slobody jednotlivca a ochrany osobných údajov sa žiadna diskusia neviedla. Aj preto sa zdá byť konanie Gyulu Veszeleia a Daniela Lipšica prinajmenšom podivné a môže viesť k domnienkam, či cieľom kampane, spochybňujúcej sčítanie obyvateľstva, nebolo odvrátenie pozornosti od oveľa závažnejších problémov, akými sú napr. chystaná reforma zdravotníctva alebo prijímanie nového zákonníka práce.

Návrat do predjozefínskych čias?

 Existencia spoľahlivých štatistík, vrátane takých, ktoré sú výsledkom sčítania obyvateľstva bez ohľadu na to, či sa realizujú priamym zisťovaním u občanov alebo inventarizáciou existujúcich databáz, je nevyhnutnou podmienkou pre fungovanie moderného štátu a pre jeho konkurencieschopnosť na medzinárodnej úrovni. Ak si odmyslíme, že sčítanie obyvateľstva poznali už staroveké štáty, vrátane Rímskej ríše, tak v prípade Slovenska azda bude stačiť, že potrebu fungujúcej štátnej správy a dôveryhodnej štatistiky pochopil panovník Jozef II.

Na rozdiel od minulosti však tohtoročné sčítanie obyvateľstva neprebiehalo iba výlučne v rámci SR, bolo súčasťou sčítania obyvateľstva na celom území Európskej únie. Získané údaje teda už nebudú využívané iba pre vyhodnocovanie, predikciu alebo plánovanie strednodobých a dlhodobých trendov sociálno-ekonomického rozvoja SR, ale aj v širšom kontexte EÚ. V prípade, že SR sa nebude môcť preukázať dôveryhodnými štatistickými údajmi a demografickými dátami, bude mať značný problém zdôvodniť svoje očakávania napr. z hľadiska rozdeľovania štrukturálnych fondov. Takisto nie je zrejmé, ako bude SR môcť efektívne participovať na príprave infraštruktúrnych projektov v rámci EÚ alebo na regionálnej úrovni, napr. pri implementácii Dunajskej stratégie a celkovo na príprave novej finančnej perspektívy EÚ.

Moderný štát, schopný uspieť v globálnej konkurencii, nie je štátom s nízkou úrovňou sociálnych štandardov a s nízkymi mzdami. Moderný štát je štátom silným, t.j. štátom, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu alebo politickú stranu, ale ani nie na žiadne záujmové skupiny. Fungovanie jeho administratívy nie je podriadené súpereniu politických strán. Moderný štát je schopný plniť svoje záväzky na domácej i medzinárodnej úrovni, čo platí aj v prípade sčítania obyvateľstva, ktorého vykonanie štátnym orgánom SR nariadil zákon. Ak štát nemá dostatočný potenciál na to, aby svoje záväzky realizoval, vzďaľuje sa štandardnému chápaniu moderného štátu a ako konštatuje napr. stáva sa štátom slabým. Pritom uvedené chápanie silného štátu nemá nič spoločné s pravo-ľavým sporom o úlohe štátu v sociálno-ekonomických procesoch. Aj minimálny štát, ako napr. v USA či na Novom Zélande, môže byť silným štátom, pokiaľ je založený na vláde zákona, preukazuje stabilitu svojich inštitúcií a takisto z funkcionálneho hľadiska plní svoje úlohy. Naopak, štát, ktorý nie je schopný presadiť svoju autoritu  a mobilizovať svoje zdroje prostredníctvom zákona, kapitálu a investícií, sa stáva štátom slabým bez ohľadu na to, že v ňom narastá pravdepodobnosť využívania represívnych nástrojov a nastolenia autoritatívneho režimu. [3] Preto moderný, t.j. silný štát k svojmu fungovaniu a k naplneniu svojej mobilizačnej schopnosti potrebuje nielen efektívne pracujúce štátne orgány, ale musí byť vnímaný ako legitímny aktér aj v očiach spoločnosti. Musí mať teda dôveru obyvateľstva a musí si ju neustále svojím konaním obnovovať. Kampaň, ktorá na Slovensku prebiehala počas sčítania obyvateľstva, naštrbila pozíciu SR ako moderného štátu.

Podmienkou fungovania slobodného štátu je vytváranie maximálneho možného priestoru pre sebarealizáciu občana bez intervencie štátu, resp. vytváranie predpokladov, aby jeho občania mali garantovanú faktickú rovnosť šancí pre napĺňanie svojich práv a slobôd. Uvedené komponenty však nestačia, treťou dôležitou podmienkou je zodpovednosť štátnych inštitúcií a politických elít voči zákonom a schopnosť vyvodzovať dôsledky voči nim v prípade ich porušovania alebo nadmerne kreatívnej interpretácie práva.

Budovanie nedôvery voči inštitúciám moderného štátu, šírenie atmosféry strachu a dokonca konšpiratívnych teórií a napokon spochybňovanie schopnosti štátu plniť si svoje vlastné záväzky Slovensko vzďaľuje od ideálov konkurencieschopnosti a vymáhateľnosti práva, t.j. od priorít, ku ktorým sa hlási aj súčasná vládna garnitúra. Mentálnym či nebodaj inštitucionálnym návratom do predjozefínskych predstáv fungovania štátnej správy sa Slovensko nestane rešpektovaným partnerom v Európskej únii, ale sa dobrovoľne odsúdi na trvalé živorenie na periférii civilizačného vývoja.