Katolicizmus je pre Slovensko akoby freudovským nevedomím. Týka sa dvoch tretín populácie krajiny, ktorá ho však v každodennom živote prakticky neberie do úvahy a účinne ho vytláča zo svojej každodennosti.

No pravidelne a v najnevhodnejšej chvíli sa prejaví jeho temná a nekontrolovaná stránka, ktorá pripomenie bežnému občanovi, ale aj celej politickej scéne, že svet nie je len rozumný. Hlasom, ktorým toto nevedomie najčastejšie vykríkne je KDH, fundamentalistickí katolícki aktivisti a katolícki biskupi. V slovenskom katolicizme, podobne ako v celej tradícii katolíckeho integrizmu  je tou skrytou silou, ktorá poháňa snahy jeho vyznávačov obyčajná a najživočíšnejšia túžba po moci, kombinovaná s narcistickým exhibicionizmom. Výsledkom takýchto výbuchov je však bezmocnosť na politickej scéne, no najmä bezmocnosť verejnosti voči následkom vyčíňania náboženských zaslapencov. A prebytok patetického a impotentného moralizátorského smogu o morálke, zodpovednosti a záväzkoch voči teokratickým režimom. Skutočná a odhalená podstata nevedomia sa vždy ukáže v krízových situáciách. V eufórii, keď sa bežná autocenzúra oslabí, alebo pri nadmernom tlaku, keď živočíšnosť nezvládne tlak okolností. V eufórii z víťazstva pravicových strán sa ukázali všetky najtemnejšie stránky strán, ktoré potenciálnu budúcu koalíciu tvoria a vo svojej nahote sa ukázali nedemokratické základy minimálne dvoch z koaličných strán. Takzvané Vatikánske zmluvy sú indikátorom nedemokratickosti slovenskej politiky a ukážkovým nutkavým konaním a prerieknutím neurotických politických bratstiev už vyše desať rokov. Zmluvy sú nástrojom, ktorým KDH so svojimi fundamentalistickými spojencami v OKS a týždenníku s bodkou na začiatku, spolu s nekrofilnými bojovníkmi z antipotratových siekt vydierajú v chvíľach politických zlomov nie len celú politickú scénu, ale v podstate celú verejnosť.

Lipšicovi sudcovia bez svedomia

Freudovská schéma pri porozumení tejto pochybnej agendy KDH sa ponúka  podstate sama. Neschopnosť samostatného uvažovania, nahrádzanie dôsledkov za príčiny, absencia osobnej autonómie a schopnosti pripustiť, že existuje niečo ako slobodné rozhodovanie a jedinečnosť a neopakovateľnosť človeka, spolu so servilnosťou voči mýtickému (svätému) otcovi sú najvýraznejšími črtami rétoriky KDH. Najzjavnejšie sú práve pri obsedantnom presadzovaní záujmov Vatikánu a Katolíckej cirkvi nad politickú a zákonodarnú autonómiu Slovenska.

Ale v KDH nie sú jedinými, živočíšnou túžbou po moci poháňanými politikmi. Aj Sulíkova marketingová sekta vykazuje podobné znaky vládnuceho hysterického nevedomia. Obe tieto strany otvorene vyjadrili záujem presadzovať do programového vyhlásenia novej koalície zmluvu o výhrade svedomia a pustili sa do zastrašovania verejnosti pochybnými zmluvami. Nevedomie KDH, ktoré je nadvedomím (morálkou teda superegom) Vatikánu, nekresťansky vydiera potenciálnych koaličných partnerov nie po prvý krát. No že ide len o politickú frašku ukazuje aj spôsob, akým pripravil zmluvu o výhrade svedomia s Vatikánom ešte v roku 2005 Daniel Lišic. Ako  minister spravodlivosti vedel, že univerzálne aplikovanie takejto zmluvy by rozložilo štátnu moc, preto dal do zmluvy výnimky, na koho sa výhrada nevzťahuje. Samozrejme výnimky sa týkali len jeho vlastnej agendy, teda sudcov. Na rozdiel od iných verejných a štátnych zamestnancov, v prípade sudcov nedopustil vnesenie princípov právneho chaosu a podriadenie sudcov kánonickému právu a rozhodovania právny hochštaplerov Vatikánu či Konferencie biskupov Slovenska. Práve oni by mali byť tými, kto by rozhodoval a vykladal, kedy ešte je a kedy už nie svedomie dostatočne katolícke na to, aby bolo hodné zákonnej ochrany. A zároveň by rozhodovali, čie svedomie zneužíva úctyhodný inštitút výhrady katolíckeho svedomia. Možno to bol Lipšicov odkaz verejnosti a politickým spojencom, že len ako premiér dokáže urobiť v dohode s Vatikánom výnimku vo všetkých rezortoch, teda v podstate v prípade všetkých verejných a štátnych zamestnancov. No aj v Lipšicovi zavrešťal živočíšny a po moci bažiaci vnútorný hlas a radšej sa pridal k svorke mocichtivých moralistických krikľúňov a preventívne zastrašuje verejnosť prijatím takýchto nedemokratických zmlúv.

Ekonómia svedomia

Zarážajúce však je, ako rýchlo našiel spoločnú reč s katolíckymi fundamentalistami fundamentalista ekonomického neoliberalizmu Richard Sulík. Ako ľahko a podobne bez zapojenia rozumu sa ujal vyhlásenia, že aj ich strana podporuje výhradu vo svedomí. Na takéto prekvapivé vyhlásenie existujú v podstate len dve vysvetlenia: Buď je vo svojom pocite úspechu úplne politicky slepý a preto aj pre prípadnú vládu neschopný a nebezpečný, alebo s rovnakou ľahkosťou ako mení rasizmus na solidaritu a vykorisťovanie za spravodlivosť, takto teraz chladnokrvne zavádza svojich naivných voličov. Sebavedomá karikatúra liberalizmu akoby ignoroval, že návrhy predkladané Katolíckou cirkvou vôbec nie sú o ochrane individuálneho svedomia a osobného presvedčenia. Ide len o ochranu svedomia tých štátnych a verejných zamestnancov, ktorých svedomie zodpovedá učeniu Katolíckej cirkvi. Prakticky to znamená, že akákoľvek iná ako katolícka výhrada vo svedomí bude môcť byť považovaná za zneužitie výhrady, prinajmenšom bude odignorované akoé nerspadajúce pod ochranu štátnych inštitúcií. Richard Sulík akoby nechcel vidieť, že tieto dohody nebudú chrániť svedomie žiadneho občana Slovenska, ale len také svedomie, aké bude v súlade s rozhodnutím katolíckeho kléru. Akoby prehliadal, že cieľom týchto dohôd je demonštrovať etickú, morálnu a právnu nadriadenosť Katolíckej cirkvi v Slovenskej republike, ktorej agenda by mala vyššiu právnu silu ako rozhodnutia parlamnetu. Ich prijatím by sa zoficiálnila náuka Katolíckej cirkvi ako základný pilier mravnosti a morálky v krajine. Ale možno je všetko inak a Richard Sulík, podobne ako väčšina pravicových strán sľubujúcich zmenu vedia, že pravidlá a aj výčitky svedomia vznikajú najlepšie v konfrontácii s násilím. Ak už nie priamo fyzickým, tak aspoň systematickým vymývaním mozgov verejnosti pomocou bezduchých marketingových fráz a sloganov. Na rozdiel od KDH však od Richarda Sulíka nikto žiadne morálne a etické heslá a kroky nikto neočakával. Možno práve tým, ako z neho zakričala túžba po moci, sa práve Richard Sulík ukazuje ako ideálne zosobnenie temného základu vznikajúcej vládnej koalície.

Tak ako Základná zmluva s Vatikánom z roku 2000, aj pripravovaná Dohoda o výhrade svedomia sú dohody s nedemokratickým partnerom a vo svojej podstate všetky tieto dohody ohrozujú demokratické základy spoločnosti. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno hovoriť o demokracii v takom štáte, v ktorom sa jeho občania, aj na základe rozhodnutia väčšiny, vzdali svojej legislatívnej a súdnej moci v prospech entity, ktorá nemá zodpovednosť voči tým, ktorým vládne. Každá strana, ktorá odoberá suverenitu a zdroj tvorby zákonov, morálnych a etických noriem nedemokratickej, nekontrolovateľnej a neodvolateľnej moci, v tomto prípade Vatikánu ohrozuje samotnú podstatu demokracie. Vo vznikajúcej vládnej koalícii žiaľ KDH nie je jedinou nedemokratickou stranou. Nadchádzajúce dni ukážu, akú zmenu pred voľbami mali pravicové strany na mysli. Zvýšená prítomnosť fašizoidných poslancov na strane pravice ukazuje blízkosť tejto koalície s neblahým historickým dedičstvom vojnového štátu. Zatiaľčo voliči vyhnali jedných fašistov za dvere moci, iný sa do mocenskej miestnosti dostali oknom v rúchu milovníkov demokracie.

Súvisiace články:

• S Vatikánom na večné časy?