JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Nezradil som ľavicu, ľavica zradila mňa

Kríza žánru | Editorial | Eduard Chmelár | 10.03.2010

_ma_small

Nový šéfredaktor Slova Martin Krno začal svoje pôsobenie vo funkcii naozaj štýlovo: zakázal uverejnenie mojej odpovede na sériu článkov, ktoré zámerne dehonestovali a skresľovali postoje jednej politickej generácie. Napísal mi, že môj článok nemôže uverejniť, pretože nie je „zmysluplný“, pretože bol venovaný „osobným útokom“ a „predvolebnému účtovaniu Smeru“ a v takejto podobe by „sklamal čitateľov Slova“.

 

Nejde len o to, že stanovisko redakcie je absurdné a v plnej miere odhaľuje, ako to prívrženci Smeru s verejnou diskusiou a pluralitou, ktorej sa tak dovolávajú, naozaj myslia. Toto stanovisko spochybňuje aj právo na odpoveď, ktoré pre vládu tak vehementne obhajovali (podobne sa správa aj provládny Literárny týždenník, ktorý otvorene uráža časť kultúrnej obce bez možnosti druhej strany vyjadriť sa). Aj preto je vrcholne pokrytecké, ak sa Slovo oháňa Masarykovým ideálom demokratickej diskusie, no každoročnú spomienku na najväčšieho sociálneho demokrata v strednej Európe organizujú paradoxne konzervatívni demokrati, kým značná časť predstaviteľov Smeru ho opľúva. Uverejňujeme tento text v plnom znení ako výraz presvedčenia, že zmysluplnosť a ukončenie diskusie v demokratickej spoločnosti neurčuje autoritatívne rozhodnutie jednej strany sporu, ktorá sa bojí konfrontácie, ale hlas verejnosti.

 

     V poslednom čase sa na stránkach týždenníka Slovo mimoriadne zvýšila frekvencia útokov na ľudí, ktorí vyšli z ľavice, ale odmietli sa zaradiť do lavice Smeru. Na prvý pohľad by to malo byť čudné, pretože tento časopis nenapáda šovinistickú politiku a korupčné praktiky SNS a HZDS, ale rokmi preverených jednotlivcov, ktorí pre ľavicové myslenie na Slovensku už niečo urobili. V skutočnosti to však nie je nič prekvapujúce, pretože túto situáciu som už raz zažil: v rokoch 1994 – 1998, kedy nás napádali navlas rovnakým spôsobom. A neboli to nijakí vycibrení ľavičiari, ale Mečiarove propagandistické úderky.

 

     Hlavné slovo v tomto spore si uzurpoval Ľuboš Blaha, ktorý do diskusie vstúpil tragikomicky bohorovne: bez elementárnych znalostí dejín slovenskej ľavice (akoby sa všetky prevratné zmeny začínali jeho narodením). Práve tento horlivý mladý muž sa rozhodol autoritatívnym a škandalózne demagogickým spôsobom urobiť „bodku za diskusiou“, na čo však nemá najmenšie právo. Nie je totiž rozhodcom, ale účastníkom sporu, ktorý svojím správaním vyhrotil do nebezpečných rozmerov. Treba predovšetkým vedieť, že Ľuboš Blaha svoju sériu článkov síce podpísal ako „filozof a politológ“, no pri ich písaní nebol ani jedným, ani druhým – bol len na všetko pripraveným ambicióznym poradcom predsedu NR SR Pavla Pašku, ktorý za miesto na kandidátnej listine Smeru neváha ani vyliať vedro špiny na poctivých sociálnych demokratov. Tým nestál tento chaoticky zviazaný balík nezmyslov ani za odpoveď, no keďže ja ho poznám trochu lepšie, rozhodol som sa po dohode s nimi zareagovať aspoň na niektoré nehorázne tvrdenia a obvinenia v Blahových textoch.

 

Dlhodobý spor o vzťah k moci

 

     V prvom rade si vyprosím, aby úradník, ktorý nepozná nič iné ako vládne kancelárie, spochybňoval hodnoty ľudí, ktoré dotyční preukázali v každodenných zápasoch, aby nehanebným spôsobom skresľoval ich vlastné slová, svojvoľne im určoval agendu a navyše sa ich snažil dostať do pozície, že im nezáleží na sociálnych otázkach. Bol to Ivan Štefunko, Judita Takáčová a Vladimír Olej, s ktorými sme bránili na námestiach bezplatné vzdelanie – nie Ľuboš Blaha. Bola to Elena Tesáková, Katka Kocúrová a Viktor Gulič, s ktorými sme presadzovali mladomanželské pôžičky – nie Ľuboš Blaha. Bol to Michal Havran, Radovan Geist a Juraj Marušiak, s ktorými sme napádali priamo v pravicových médiách neľudskú neoliberálnu politiku bývalej vlády – nie Ľuboš Blaha. Boli to oni, s ktorými som bojoval za zrušenie základnej vojenskej služby, boli to oni, ktorí mi pomáhali v kampani za referendum o členstve v NATO, boli to oni, na ktorých som sa vždy mohol spoľahnúť, lebo mali pevné hodnoty, vôľu i charakter. Čo robil vtedy Ľuboš Blaha? Nebol to ľavicový aktivista, ktorý vyrástol v angažovaných občianskych hnutiach a ľudových zápasoch. Bol to mladík, ktorý vyrástol v Ševcovej KSS. A čo je príznačné – ihneď po jej neúspechu vo voľbách ju opustil a vstúpil do služieb Smeru. Nielen z tohto dôvodu je smiešne, keď sa usiluje prezentovať aktuálny konflikt ako hodnotový a nehorázne nám vtlačiť nálepku akýchsi „postmodernistov“, ktorých hlavnou agendou sú práva kultúrnych menšín – čo je vyslovená a zlomyseľná lož. Alfou a omegou tohto sporu totiž zostáva prostý vzťah k moci a jej zneužívaniu.

     Najmä mladším čitateľom musím pripomenúť, že súčasný konflikt nie je nijakým náhlym a nečakaným nedorozumením. Je to len druhé dejstvo sporu, ktorý sa začal zhodou okolností tiež na stránkach tohto týždenníka presne pred desiatimi rokmi. Išlo o polemiku, ktorú som viedol ako vtedajší šéfredaktor Slova s vtedajším hovorcom SDĽ Braňom Ondrušom a ktorá vzbudila veľké množstvo ohlasov a vášní. Kým ja som kritizoval na vtedajšej ľavicovej politike najmä fetiš moci, boľševickú nostalgiu a výraznú nacionalizáciu vedenia strany, Braňo Ondruš bránil politiku SDĽ, obhajoval orientáciu na ľudí sklamaných z vývoja po roku 1989 a deklaroval, že pre neho politika bez účasti vo vláde nemá zmysel. Preto ma vôbec neprekvapilo, keď na dnes už historickej diskusii 18. novembra 2009 Braňo Ondruš zopakoval túto pozíciu, pretože opakovane deklarovaná ambícia zúčastňovať sa na vládnej moci zostáva hlavnou motiváciou jeho angažovania sa v politike. Prekvapil ma skôr postoj Ľuboša Blahu, lebo hoci som už na tomto stretnutí upozornil, že to, čo sa tam odohralo, nie je nedorozumenie, ale definitívny rozkol jednej politickej generácie, práve on sa snažil vážnosť situácie bagatelizovať a nabádať nás, aby sme sa viac počúvali a snažili sa zahladiť toto „nedorozumenie“ – no čuduj sa svete, dnes už objaviteľsky píše, že nešlo o banálny spor. Raz darmo, museli sa priblížiť voľby, aby to pochopil...

 

Komunistická interpretácia dejín ľavice

 

     Poďme však k základným východiskám Blahovej kritiky, ktorá je historicky nekompetentná, politologicky nepresná a filozoficky zavádzajúca. To, čo vám musí ako prvé udrieť do očí je, že tento autor neinterpretuje dejiny ľavice zo sociálnodemokratických, ale komunistických pozícií. Niekedy latentne, niekedy úplne otvorene - keď sa priznáva k osobnému presvedčeniu, že komunisti ešte v európskej politike nepovedali posledné slovo. Nehovoriac o tom, že tento postoj vyznieva v tom lepšom prípade ako naivný nezmysel, v tom horšom ako vyhrážka - už tu rozpoznáte skôr rukopis straníckej propagandy ako vedeckej analýzy. Hlavným pilierom Blahovej argumentácie je presvedčenie, že sociálna demokracia je neúspešná preto, lebo sa odklonila od „tradičnej ľavice“, najmä od robotníkov. V snahe dokumentovať to používa dokonca teologický slovník a hovorí o niekoľkých „schizmách“ v dejinách ľavicovej politiky. Tento výklad stojí na vode hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, celá optika je výrazne komunistická, nezohľadňuje ani nezlučiteľnosť a rozdielnu filozofiu komunizmu a sociálnej demokracie, ani historické príčiny, prečo „tradičná ľavica“ zlyhala. Chcieť od (bývalého) presvedčeného komunistu, aby pochopil, že nesmierny teror spájaný s touto ideológiou ju priviedol do slepej uličky, je asi zbytočným mrhaním energie. Od ľudí z jeho materskej strany, ktorí zločiny komunistického režimu nazývajú eufemisticky „chybami“, ťažko možno očakávať nejakú humanistickú empatiu. Ale je možné, aby ako „filozof a politológ“ nevnímal ekonomické príčiny zlyhania tradičnej ľavice a bez akýchkoľvek vecných argumentov nás ťahal späť k starým predstavám, ktoré v realite nefungujú, ale v jeho mysli sú ideologicky čisté? Celá táto konštrukcia ignoruje historické fakty a je skôr pseudonáboženskou vierou ako politickou víziou. Napokon, predstavitelia Smeru si ani nectia skutočné osobnosti sociálnej demokracie. Znevažujú Masaryka a vyzdvihujú Hlinku. Organizujú spomienkové akcie na Novomeského a Clementisa (akokoľvek významných intelektuálov, ale komunistických) a ani okom nezavadia o Emanuela Lehockého, Ivana Markoviča (ministra obrany v premníchovskej republike, ktorého umučilo gestapo) či dokonca paradoxne ani len o Jána Čaploviča (blízkeho príbuzného súčasného podpredsedu vlády). To za nich neurobia ani liberáli, ani konzervatívci. Keď komunistický režim zámerne potláčal pamiatku na tieto sociálnodemokratické osobnosti, je to pochopiteľné, ale prečo to robí prepytujem sociálnodemokratický Smer? Vysvetlenie je veľmi prosté: vždy, keď sa Smer rozhoduje medzi nacionalizmom a sociálnou demokraciou, vyberie si nacionalizmus.

     Predstava o robotníckej triede ako ucelenom základe ľavicového elektorátu je navyše archaická a donkichotská – z tejto ilúzie by ho dokonale vyliečil Jan Keller, ktorý nedávno písal práve o dvoch druhoch pravicových voličov: „Mnohí ľudia, ktorí idú sociálne dolu, volia skôr pravicovo. Častejšie než iní volia dokonca ultrapravicovo.“ Aj oni sú síce vyslovene proti neoliberalizmu, ale sú kritickí voči základným atribútom sociálneho štátu, stavajú sa negatívne voči štátnym intervenciám na pomoc chudobným, nezamestnaným a sociálne vylúčeným. Všetky posledné vyjadrenia ľudí z prostredia Smeru na stránkach Slova svedčia o tom, že najsilnejšia vládna strana sa v čoraz väčšej miere orientuje práve na takýchto voličov. A skúsenosť ukazuje, že ich postoje nekultivuje – ako sa nás pokúša oklamať Ľuboš Blaha – ale rešpektuje a zdieľa. Pestuje si masu frustrovaných voličov, ktorí pri prvom náznaku krízy nepodržia ľavicu, ale  budú hľadať jednoduché xenofóbne riešenia. Najlepšie nám to ilustruje v rozhovore pre Slovo Pavol Paška. Po počiatočnom moralizovaní o „návrate k tradičným hodnotám“ (čo je vo vzťahu k princípom ľavice takmer oxymoron alebo slovník vypožičaný z konzervativizmu) nám šéf slovenského parlamentu predvádza, čo si pod nimi predstavuje: „Za prirodzenú súčasť programu považujeme všeobecné kresťanské hodnoty.“ Teda niečo, čo sa s tradičnou ľavicou vôbec nespája prirodzene. Vzápätí predseda NR SR vysvetľuje, že „v 40-percentnej strane nájdete všetko“ a nacionalistickú orientáciu obhajuje tým, že by nebolo logické, aby ju stelesňoval „nie celkom štandardný politický subjekt“. Takže si to zhrňme: Smer hlása návrat k tradičným hodnotám, ktoré však hodnotami tradičnej ľavice nie sú a neštandardnú agendu obhajuje tým, že nechce, aby sa jej zmocnil niekto neštandardný, pričom mu nevadí, že týmto posunom sa sám už dávno stal neštandardným. Ak sa v tom strácate, dorazím vás vyjadrením Pavla Pašku v tom istom rozhovore, že „avanturizmus zo ctižiadostivosti by bol obrovskou zradou“. Naozaj neviem, či to mám chápať ako priznanie.

 

Prečo Smer nie je sociálnodemokratický

 

     Pri téme zrady ešte zostaňme. Z tej nás totiž predstavitelia Smeru obviňujú najčastejšie, hoci my sme sa hodnotovo nepohli ani o milimeter. Je preto komické, ak Smer, ktorý začínal ako strana, ktorá sa k ľavici nehlásila a vo svojom logu mala hnedú šípku smerujúcu doprava, sa dnes pasuje za zástancu hodnôt tradičnej ľavice. Ten Smer (s tými istými predstaviteľmi), ktorý sa oficiálne riadil ideológiou Tretej cesty, ktorú sme my vždy odmietali a Ľuboš Blaha ju viní z úpadku ľavice. Každý, kto si nezatvára oči pred faktami, vie, že táto revolučná rétorika, s ktorou sa na nás vyrútil poradca Pavla Pašku, je bohapusté tárajstvo. Jeho svalnaté reči sa totiž rozchádzajú so skutkami. Je veľa dôvodov, prečo politiku Smeru nemožno nazvať ľavicovou. Najsilnejšia vládna strana má 12 ministrov zo 16, a napriek tomu nezmenila podstatu neoliberálneho režimu. V otázke sociálneho štátu neurobila ani len toľko, čo Blahom napádaní a pohŕdaní západoeurópski socialisti. Neobnovila progresívne zdaňovanie (bez ktorého nemá zmysel hovoriť o sociálnom štáte – to dnes konštatuje aj bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, tradične obviňovaná prívržencami Smeru z pravicovej úchylky). Neporadila si so zdravotnými poisťovňami. Nepohla s nastavením dôchodkového systému. Čo ju oprávňuje nazývať sa sociálnou demokraciou? Sociálna demagógia a bezbrehý populizmus?

     Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zalepíte dôchodcom ústa 50 eurami a 500 miliónov posuniete pre J&T. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zrušíte pre chudobných ľudí symbolický poplatok u lekára, ale ponecháte im nespravodlivé dane. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak svojim vyvoleným dáte viac ako všetkým ľuďom. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak kryjete korupciu, plytváte verejnými zdrojmi a okrádate budúce generácie. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zamietnete všetky progresívne európske iniciatívy (napríklad environmentálne) a prijmete všetky konzervatívne. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak ako historicky jediná vláda v Európe zlikvidujete ministerstvo životného prostredia i parlamentný výbor pre životné prostredie. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak odmietate podpísať medzinárodný dohovor o zákaze kazetových bômb a do nezmyselnej vojny v Afganistane posielate bojové jednotky – čo sa neodvážil ani premiér Dzurinda. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak obmedzujete slobodu vierovyznania a s katolíckou cirkvou uzatvárate také dohody, ktoré si nedovolila ani predchádzajúca konzervatívna vláda. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak odmietate odluku cirkvi od štátu a ako zástupcovia sekulárneho režimu preferujete riešenie, „ktoré bude vyhovovať predovšetkým cirkvám“ (minister kultúry Marek Maďarič). Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak z konceptu rovnosti vyčleňujete národnostné a kultúrne menšiny, ak si pod rovnosťou v našej vlasti predstavujete „spoločenstvo rovných Slovákov a Sloveniek“ (Robert Fico). Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak trpíte vo svojich radoch poslanca, ktorý sa podieľal na zostavovaní antológie oslavných básní na Jozefa Tisa a napísal k nej aj doslov. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak si nectíte antifašistické tradície a zahlasujete za štátnu kanonizáciu autoritárskeho ultrapravicového vodcu Andreja Hlinku. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak umožníte, aby sa na čelo Ústavu pamäti národa dostali ľudia, ktorí označujú Povstanie za „začiatok terorizmu proti suverénnemu štátu“. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak paranoidne označíte obyčajných ľudí z Pezinka, ktorí nechcú vychovávať svoje deti v blízkosti skládky toxického odpadu a spontánne sa vzoprú bezohľadnosti veľkopodnikateľa, za „najatých prívržencov opozície“.

 

Hodnoty sú nedeliteľné

 

     Ľuboš Blaha účelovo vytvára u čitateľa dojem, že našou hlavnou agendou sú „postmoderné“ témy a dokonca, že naša kritika je „pravicová“ (ešteže nepoužil stalinistické obvinenie z oportunizmu a revizionizmu). Len jeho komunistická optika mu neumožňuje vnímať princípy sociálnej spravodlivosti, environmentálnej udržateľnosti a občianskej otvorenosti ako rovnocenné zložky jedného hodnotového systému. My sme neprebehli z KSS do strany, ktorá sa vtedy hlásila aj svojím názvom k tretej ceste. My sme nezmenili vlastné presvedčenie. My sme utilitárne nepočítali percentá ako predstavitelia Smeru, ktorí, keď im to mocensky nevychádzalo, vzdali sa integrálnej súčasti hodnotového systému sociálnej demokracie a vymenili ju za nacionálno-klerikálnu agendu konzervatívnej pravice. My stále stojíme na hodnotách, ktoré formovali náš spoločný príbeh a nie sme ich ochotní vymeniť za krátkodobé a krátkodyché mocenské výhody. Nedajú sa nimi možno momentálne vyhrať voľby, ale dá sa nimi zachovať tvár a ponúknuť občanovi jediné skutočné istoty, ktoré sa stávajú etickým kompasom v nepokojných časoch.

     Komunisti a neoliberáli majú jednu vec spoločnú: redukujú kvalitu života na ekonomiku a vylučujú súbežné presadzovanie sociálnych a občianskych práv. Nikto z nich nepochopil neoddeliteľný komplexný význam revolučného hesla „sloboda, rovnosť, bratstvo“. Komunisti v mene rovnosti potláčali slobodu a neoliberáli v mene slobody odstraňujú rovnosť. Ľuboš Blaha používa presne tú istú komunistickú optiku, keď považuje sociálne istoty za prvoradé a ľudské práva za druhoradé, keď sa mu do agendy rovnosti zmestia zamestnanci, ale už nie národnostné menšiny, homosexuáli, ateisti, prisťahovalci a handicapovaní. Je to nepoctivé. Rovnako ako je nepoctivé, keď človek, ktorý hlučne deklaruje, že mu ide najmä o kvalitu života bežných ľudí, považuje environmentálne otázky za druhoradé. Buď im nerozumie alebo je podvádza. Environmentálna sféra je totiž čímsi viac ako neosobným životným prostredím. Je to najdôležitejšia záruka našich skutočných potrieb a túžob, teda aj tých po spravodlivom usporiadaní života. Keď je príroda rukojemníkom trhu, strácame kľúčový nástroj na dlhodobú sociálnu emancipáciu.

     Ak teda presadzujeme obnovenie progresívnej dane, prechod na udržateľnú spoločnosť a participatívnu demokraciu – a Smer nerobí ani jedno, ani druhé, ani tretie, o čom je Blahov revolučný krik? O prehlušení vlastného svedomia? Všetci predsa vieme, že to nie sú hodnoty, ale moc Smeru, ktorá priťahuje konjunkturalistov všetkého druhu k najsilnejšej vládnej strane ako Sauronovo oko. My sme nezradili ľavicu. Ľavica zradila nás. Zradila hodnoty, ktorým veríme, princípy, ktorými sa riadime a ciele, za ktoré bojujú milióny ľudí na celom svete. Zradila dokonca niečo oveľa dôležitejšie – nádej, že sociálna demokracia dokáže napraviť historické krivdy. S takouto politikou môžete vyhrať voľby, ale nedokážete zmeniť krajinu.

 

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 307 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 08.05.2010 (Ricsin)

Diskusia k článku obsahuje 86 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist