Naštvané tváre z káhirského námestia kričia: „Chceme, aby svet videl, že my nie sme vôbec zlí!“ Hm, povedomá túžba. Povedomá veta.

Počul som ju už niekoľkokrát, na rôznych miestach, v rôznych situáciách, v rozličných krajinách, v rozmanitých obmenách. Napríklad v Taliansku: „Nie všetci Taliani sú mafiáni.“ Sofistikovanejšia verzia tohto istého výroku znela: „Mafia nie je až taká zlá, ako sa hovorí. Mafia chráni záujmy rodiny a rodina je v Taliansku posvätná!“

Podobné ubezpečenia o akejsi národnej nevinnosti a dobromyseľnosti som počul aj v teheránskom metre. Prihovoril sa mi nejaký cudzí, pomerne slušne oblečený muž, lebo si všimol, že som cudzinec: „My, obyvatelia Iránu, nie sme takí zlí, ako to o nás tvrdia západné médiá. My svojho prezidenta nezbožňujeme.“ Čo som si mal v tej chvíli, tam, v teheránskom podzemí, počať s touto informáciou? Ale najmä: čo som si mal počať s toľkou dôverou? Mal som mu povedať, že ani si nemyslím nič dobré o politických a náboženských predstaviteľoch Iránu? Radšej som mlčal, lebo čo ak to bol provokatér a ostatní cestujúci vo vozni majú vo vreckách nachystané kamenie?

Aj v Turecku mi bolo dané najavo, že Turci nie sú zlí a že patria do Európy. Horlivo sa ma o tom snažili presvedčiť predavači kobercov, ktorí ma jednostaj vynukovali čajmi a tvrdili, že ja k svojmu šťastiu nepotrebujem nič iné, len a len tie ich koberce. Samozrejme, snažili sa mi podstrčiť temer bezcenné handry za pekne mastnú sumu. Turek, ktorí prekabáti turistu nie je zlý, správa sa predsa v intenciách domácich zvykov, snaží sa len materiálne zabezpečiť svoju rodinu. (O rodiny kurdských žien, od ktorých odkupuje koberce za nekresťansky nízke sumy, sa veľmi nezaujíma.)

Nikto nevie presne, o čo v káhirských uliciach ide. Niekto tvrdí, že nepokoje rozpútali islamisti, iní zasa, že ľud zatúžil po slobode a demokracii. Možno je pravdou oboje, no, myslím si, islamisti aj demokrati chcú svetu ukázať, že oni všetci sú vlastne dobrí. Len neviem, ako to chcú dokázať, keď novinárov a kameramanov tlčú hlava-nehlava? Že náboženskí fundamentalisti sú nebezpeční, o tom nepochybuje nik. Ale takisto asi sotvakto pátra po tom, prečo sa stali takými zúrivcami. Lebo ich nikto nenaučil, že by sa mohli správať aj slušnejšie? Alebo ich nejaké „sily“ neprestajne a zámerne udržujú v chudobe a negramotnosti? Alebo sa tak nevychovane správajú na uliciach jednoducho preto, lebo nemôžu za svoj arabský temperament, ktorý za tisíc niekoľko rokov svojím Koránom neskrotil ani Prorok? (Lebo veď, pokiaľ historici neklamú, podobné šarvátky a kmeňové krviprelievania sa v tých končinách diali aj pred napísaním Koránu...)

A „demokraticky“ zmýšľajúci Arabi? Tí určite takisto neváhajú zdrapiť bakuľu a mlátiť každého, kto sa im na námestí Tahrír postaví do cesty. Demokracia, prejav vôle ľudu. Alebo chorobný výplod mozgu, ako kedysi demokraciu zadefinoval Salvador Dalí. Dnes už vieme, vidíme, počujeme, že hlas ľudu nie je hlas boží, ale hlas – slušne povedané – spodných prúdov spoločnosti. Prúdov, ktoré vždy dajako splynú do napajedeného davu a napajedený dav je v každej historickej situácii síce nebezpečný, no v konečnom dôsledku predsa len nevinný. Dav totiž pozostáva z množstva hláv a vieme predsa, že čím viac hláv, tým ťažšie bude dolapiť vinníka. Jozef Cíger Hronský v románe Pisár Gráč (vydanom v roku 1940) napísal: „Aha, aké je biedne naše ľudstvo, koľko dobrých úmyslov zakape, keďže ľudstvo má toľko hláv a nevie si s nimi rady. Načo je ľuďom toľko hláv? Keby malo menej hláv, tak by bolo celkom šťastné.“

Možno pravidlá demokracie celkom dobre fungujú iba pri určitom, prísne udržiavanom počte obyvateľov. Platón i Aldous Huxley jednoznačne ukázali, čo sa stane, ak dôjde k premnoženiu: nastane nespokojnosť, bieda, napätie, vypukne násilie. Takže možno demokracia už nie je určená pre budúce dni tejto planéty.

Vráťme sa radšej na káhirskú ulicu. Keby som teraz, keď píšem tento text, zapol televízor a vyladil si niektorý zo spravodajských kanálov, určite by sa tam v krátkom čase zjavila hlava nejakej ženy, ktorá kričí do kamery približne toto: „Chceme, aby celý svet videl, že nemáme zlé úmysly!“ To mi pripomína istú reality šou slovenskej televízie. Tam postava menom Desperado sa takisto neprestajne dovolávala pozornosti krajiny: „Celé Slovensko vidí, že...“

Dnes fičia rôzne šou o vylepšovaní a omladzovaní. Tvorcovia takýchto relácií si väčšinou vyberajú zúfalé ženské s pochybným vkusom, nadváhou, zničenou pleťou. zlým chrupom a riedkymi vlasmi. Potom ich ukážu nezávislej porote, ktorá ich vzhľad nemilosrdne skritizuje. Väčšina týchto nešťastníc kritiku ustojí, no niektoré sa veru naskutku zosypú. Vytrysknú im slzy a cez clonu sĺz, s väčšími či menšími obmenami, zamumlú čosi takéto: „Chcem, aby svet uvidel, čo sa skrýva v mojom vnútri. Chcem, aby každý konečne uznal, že som vlastne nesmierne dobrá a sebaobetavá.“ (Pamätám sa, že keď som chodil na základnú školu, dosť som trpel tým, že svet nechce uznať, aký som ja vnútorne krásny a dobrý. Takže neviem, či toto mediálne domáhanie sa uznania „zvonka“ nebude mať dačo s spoločné s tým, čomu sa hovorí infantilizmus.)

Zdá sa, že asi nebude dajaký dramatický rozdiel medzi frustrovanými akýmikoľvek rozbesnenými demonštrantmi a zanedbanými ťapami zo Západu. Všetci chcú len jedno: aby sme konečne uznali ich vnútorné kvality, ich duchovnú krásu. Jaj, tak rád by som vedieť, čo je toto za nový svetový vrtoch! Ceriť zuby a jačať: „Nie sme zlí!“

To, že „nie sme zlí“ jačala kedysi aj všakovako ambivalentne vychýrená slovenská skupina Elán. Ale to bolo dosť dávno. Odvtedy už vysvitlo, že zas ani takí „dobrí“ neboli, ako si to o sebe tvrdili, keď ešte „žili rockom“. 

Súvisiace články:

• V Egypte nejde o Izrael
• Egypt a my
• Sociálne revolty v Tunisku a Egypte
• Obamova pyramídová hra
• Smrť na Níle
• Plamene revolúcie
• Egyptské rany
• Punk nie je mŕtvy, dnes ním žije islam