Ani ja nemám rád, keď sa k politike vyjadrujú nepolitici. Vyslovene neznášam, keď o finančných systémoch hovoria nefinančníci.

Ak mám byť úprimný, tak mi dosť vadí, keď bežní ľudia začnú blúzniť o veciach ktorým nerozumejú. Preto je mi veľmi odporné, keď sa ja, neúspešný výtvarník, dizajnér a ilegálny barman, mám potrebu vyjadriť k veciam politickým a ekonomickým.

Potrebu mám však natoľko veľkú, že to musím urobiť práve tu.

Dotkla sa ma totiž existenčná kríza. Neriešiteľný stav bez ideologickej podstaty. Uvedomil som si, že nemám na účte žiadne peniaze.

Už pol roka mám 32 rokov a došlo mi, že mi nikto nepridelil byt ani nezabezpečil teplé miestečko v žiadnej rade, správe, ani úrade. Nepoberám žiadne dividendy, rentu ani úplatky, nechodím na dovolenky, na ples v opere, do kasína ani na pólo. Nepatrím k žiadnej politickej skupine, nepodporujem žiadneho politika, nesympatizujem so žiadnymi populárnymi názormi. Keď sa ma finančná poradkyňa v jednej banke pri vybavovaní 6.000 Eurovej pôžičky, ktorú mi nakoniec aj tak nedali, pýtala, že prečo si neplatím sociálne poistenie, tak som jej povedal: „Žijem tu a teraz, pre tento okamih. Mňa nezaujíma moja budúcnosť, pretože žiadnu nemám.“ Nie som žiadny underground a už vôbec nie slovenský Big Lebowski. Doteraz som žil v presvedčení, že všetko pôjde tak ako má. Žijeme predsa vo vyspelej spoločnosti, v právnom štáte, v krajine, kde sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť. Spoločne budujeme už dvadsať rokov slobodné vzťahy založené na princípe voľného trhu, šmrncnuté troškou solidarity a sociálneho cítenia. K voľbám som onoho času prichádzal vo viere, že ja vyberiem toho, kto bude v našej spoločnosti  udržovať motor prosperity, demokracie, ľudskosti a neafektovanej národnej hrdosti. Úplne som zabudol, že politici sú naši spoluobčania. Závistliví, arogantní, prospechárski Slováci, rovnakí ako my.

Pravičiari všetkých veľkoústne lanária do druhého piliera, hoci sami tam nejdú. Ľavičiari vyplakávajú, že hypotekárne úvery sú zlým riešením pre ľudí, hoci sami žiadnu hypotéku nemajú. Národniari vedú silné reči o vlastenectve a slovenských výrobkoch a potom si to odšoférujú na Bentley k moru a roztiahnú plachty so slovenskou zástavou na americkej jachte.

To, že kresťanskí demokrati v súčastnosti  trávia celé dni a noci v spovedniciach, aby sa očistili od množstva špiny, ktorú si navláčili zo svojich potuliek po vodárňach, developeroch a povalách v starom meste ma vôbec neprekvapuje. Slovenská politika je jedna rozblajzlá, nevkusná telenovela na televízore, ktorý sa nedá vypnúť. Môžeme len odísť z miestosti a ešte aj keď za sebou zhasneme svetlo, tak obraz aj zvuk pôjde ďalej. Smutné je, že sa nikdy proti tomuto „programu“ nedokážeme postaviť.

No a čo, že nemám na účte peniaze. No a čo, že platím hypotéku a lízing. No a čo, že sa mi hromadia neuhradené faktúry, spolu s vystavenými faktúrami, ktoré mi už asi nikto nikdy nezaplatí. Dôležité je, že konečne neverím žiadnemu politikovi, neuznávam žiadnu politickú autoritu, prestávam pozerať správy, čítať noviny a prispievať do diskusií na internete. Idem sa totiž konečne starať sám o seba. Stačí mi jeden „tepich“ a bowlingová guľa. Nie som síce Big Lebowski, ale myslím, že som objavil Ameriku J

Autor je dizajnér, hudobník a textár