Voličom SaS sa dá vyčítať všeličo, ale jeden motív v ich emotívnej argumentácii stojí za úvahu. Neprestajne všade a každému hovoria, že túžia po tom, aby boli politici féroví, zásadoví a priami. Ostatní pri nich vyzerajú ako ľudia, ktorí si zvykli na menšie zlo, pretože podľahli prostrediu reálpolitiky.

Pravicoví buriči v radoch SaS síce túžia potom, aby "pravda a láska" zvíťazili, nevidia však, že ekonomické riešenia ich predsedu sú rovnako zastarané ako Ficove predstavy o úlohe štátu. SDKÚ skončila podľa reakcií tejto novej, spolitizovanej generácie ako strana, o ktorej všetci vedia, že Mikuláš Dzurinda ju raz definitívne zničí, no predtým ešte stihne so sebou stiahnuť celú pravicu.

Priznávam, že slovenskej pravici dokonca závidím. Nie ideológiu, ale fakt, že sa nejakým spôsobom pokúša obnoviť svoje intelektuálne prostredie. Je u nich živo, je to napínavé, občas tečie krv, spolu sa pomodlia, fundamentalisti držia liberálom, umiernení kresťania pragmatikom, vyzerá to ako na večierku. Pozeral by som aj dlhšie, keby som nevidel, čo sa deje vo svete.

Že v iných krajinách vyrástla generácia, ktorá považuje Wall Street za vrchol pyramídovej hry, že ratingové agentúry sa seknú pri hodnotení suverénneho dlhu USA o 2 bilióny, čiže dvetisíc miliárd dolárov (!) a napriek tomu, určujú, kto je v hre a kto si už nekopne. Že zatiaľ čo milióny ľudí po celom svete žiadajú väčší podiel na moci a odstránenie diktátu politických strán, z ktorých sa stali sluhovia s dobrým ratingom, Slovensko sa zaoberá tým, kto bude mať akú farbu bilbordov. Nevyšlo jedno referendum s hráškovo zelenou a "action manom", vyskúšame nové voľby. Ak to nepôjde, tak im opäť dáme referendum a decká pred Pentou a J&T môžu jačať koľko chcú.

Sympatie mladých ľudí, ktoré získava Richard Sulík na internete, nemusia stačiť na výrazný volebný výsledok. No sú svedectvom toho, ako dramaticky stojí slovenská verejná diskusia na periférii civilizovaného sveta, ktorý už dnes rokuje iba o tom, ako sa nekonfliktne stiahnuť z dejín. Zatiaľ čo mladí Američania a Briti okupujú finančné bulváre, my sa zapodievame tým, či už konečne raz, možno v budúcej päťročnici, založí Iveta Radičová stranu, však ona v tom SDKÚ nemá čo robiť, iba ju tam ovládajú, manipulujú a zneužívajú, ani Michal Kravčik za nič nemôže.

Riešením pre Slovensko však nie sú ani nové voľby s novými tvárami a čiernymi pasažiermi, ani nové strany so starými tvárami a novými sloganmi. Je ním odmietnutie systému, v ktorom sa môže stať Richard Sulík martýrom liberalizmu, obklopený svojimi obdivovateľmi s číslami účtov, kde sa Fica nič netýka, Dzurinda riadi štát bez mandátu a prezident je pyšný na to, že nevie ani poriadne po slovensky.

Systému, ktorý mení grécku tragédiu na tučné prasiatko, záchranu eura na marxistické sprisahanie a intrigy, spojené s tvorbou kandidátok na predpoklad k tomu, ako sa dostať z tejto stoky. Súcitím preto s voličmi SaS, no mali by vedieť, že Sulík sa rok a pol podieľal na všetkých tých "nevyhnutných kompromisoch," ktoré dostali strany tam, kde sú. Do stavu, že nám nie sú schopné ponúknuť žiadnu príťažlivú víziu spoločnosti ani o desať rokov a nieto ešte v marci.