Na tomto mieste asi už nemá zmysel sa zmieňovať o smútku, či hneve. Zbytočná smrť mladých ľudí v mene pomätenej ideológie iné pocity ani vyvolávať nemôže. Na udalosti z Nórska  sa však musíme pozrieť v kontexte úrovne  a spôsobu vedenia verejnej diskusie, ktorá má na spoločenskú atmosféru značný vplyv.

V priebehu prvých pár hodín od bombového útoku visela na stánke najčítanejšieho slovenského mienkotvorného denníka analýza o tom prečo si „islamský fundamentalizmus“ vybral práve túto škandinávsku krajinu. Naozaj sme dospeli do stavu, v ktorom výbuch nálože v európskom meste už ani nevyvoláva otázniky o jeho strojcoch? Editori a šéfredaktori bez váhania uverejnia „analýzy“ o pomste za bin Ládina, Afganistan či Guantanámo, bez toho aby sa aspoň pokúsili získať fakty z miesta činu. Desať rokov konštatnej masáže a budovania strachu vytvorilo jasné siločiary, zlo pochádza len z jednej časti sveta.

Nie je to však len o lenivosti, či skratkovitom myslení novinárov. Slovná agresia sa stala samozrejmou sučasťou verejného diskurzu, pretože toto je tón, ktorý zvyšuje čítanosť. Predseda zahraničného výboru NR SR pokojne vyhlási, že necíti žiadnu úctu k islamu a nedokáže ho tolerovať. Slovenskí konzervatívci hovoria o „kultúrnej vojne“(!) v mene ochrany duše Západu. Osobné, polarizujúce útoky sú štandard, žurnalistiku údajne nečaká nič lepsie ako jej „FOXifikácia“. Vďaka novým médiám môže publikovať hocikto takmer hocičo.

Žiaľ, šialenci ako Breivik by si svoju ideologickú legitimizáciu našli stále, dôležité ale je, aby verejná diskusia takýchto ľudí motivovala čo najmenej. Nie je náhodou, že aj v Spojených štátoch prvý ozbrojený útok na politika po veľmi dlhej dobe prišiel po mimoriadne vyhrotenej  až agresívnej volebnej kampani a vzostupe hnutia „Tea-party“. Ešte dôležitejšie však je, aby takto agresívny diskurz nevybudoval v mediánovej populácií apatiu voči aktívnym prejavom extrémizmu.  Netvrdím, že každému konzervatívcovi by sme mali klepnút po prstoch lebo hecuje politické násilie. Verejná diskusia a nespokojnosť sa nedá udusiť, je ale povinnosťou každého kto vstupuje do verejného priestoru je uvedomiť si, že slová môžu mať následky. Taktiež je dôležité nenechať hlúpe argumenty bez povšimnutia, ale aktívne ukazovať na ich vyprázdnenosť.

Slovenské obavy z islamu vzhľadom na počet moslimov v krajine vyznievajú samozrejme smiešne. Rolu spravodlivo nenávidinej menšiny však na Slovensku plnia rómovia.  Neprejde deň bez etnizovaných príspevkov, ktoré ostatne kulminovali v posledných týždňoch okolo situácie v Malackách. Hanlivé príspevky vyhrávajú rebríčky popularity a v kombinácií s krčmovým neoliberalizmom sa táto téma dostáva aj do „slušnejších“ kruhov. Rómovia už dávno prešli slovenským „dinner table” testom. Tak ako sa Európa musí postaviť populistickému zobrazeniu Islamu v médiách, musí slovenská verejnosť povedať nie spôsobu akým sa spracuváva rómska problematika u nás. Potencionálnych Breivigov máme dosť aj na Slovensku.

Súvisiace články:

• Überkultúrna vojna