Možno je to len moje osobné zdanie, ale z verejného priestoru sa vytratili otvorené listy, v dobách nedávno minulých také populárne – a žiaľ až dodnes také potrebné.

Otvorené listy putovali prostredníctvom médií k adresátom a adresátkam, ktorí/é sa k svojím rozhodovacím funkciám, kompetenciám, stoličkám či kreslám prekráčali práve po oných zimných koridoroch roku 1989. Pre mladšie generácie osvetlím, čo to ten otvorený list chcel byť. Jeho ambíciou, čo hovorím ambíciou, priam poslaním, bolo vstúpiť do svedomia adresáta či adresátky – väčšinou priameho účastníka/účastníčky aktuálneho diania na politickej scéne pôsobiaceho svojimi rozhodnutiami nepriamo úmerne potrebám odosielateľa/odosielateľky konkrétneho otvoreného listu.

Témy listov bývali rovnako rozmanité a širokospektrálne ako bývali problémy ľudí, ktorých sa ich obsah týkal a na ktoré kompetentní zvysoka... hľadeli. Dosť ale nostalgie za časmi uplynulými a listami zažltnutými – vtedy ešte so známkou na obálke a ručným podpisom (mladšia generácia si pojmy známka a obálka môže vygugliť). Otvorené listy sme písali ako prejav občianskeho znepokojenia nad neobčianskymi rozhodnutiami kompetentných, nad ich vajataním okolo nezmyselných murphyovských návrhov riešení problémových tém či zámerné vytváranie prostredí, kde všetci okrem úzkych záujmových skupín a skupiniek si následky zlých rozhodnutí zlizli natvrdo, pričom úzka záujmová skupinka si z ich rán zlízala smotánku.

Prečo som si takto zaspomínala na zašlé časy? Veď aj vtedy, pár rokov po veľkom novembrovom tresku, rovnako ako dnes, sme v občianskom svete skloňovali slová ako občianska apatia – zľahostajnenie voči fenoménu, ktorý už Hviezdoslav zmieňoval ako zosurovenie mravov. Nuž, iba preto, lebo námety na takéto listy sa neustále množia ako potkany v zatuchnutej pivnici. Od čias porevolučných (a nemusíme hovoriť iba o revolúcii z roku 1989) sa potreby a formy občianskej neposlušnosti menia a vyvíjajú úmerne stúpajúcej nenažranosti a zároveň nepostihnuteľnosti mocných a v nadväznosti na zmeny technických vymožeností a rozvoj nových komunikačných technológií. Rovnako sa mení aj dopad občianskych aktivít v ich „bežných“ podobách.

Listy, demonštrácie, tiché protesty, petície, výzvy, podpisové akcie, informačné stánky – fajn, treba ich robiť ďalej. Ale asi už treba aj dôraznejšie zhodnocovať ich efekty. Možno sa mýlim, nemám žiadne štatistiky – ale zdá sa mi, že satinsko-lasicovký výrok „snaha maximum – výsledok minimum“ naberá na sile každým dňom viac. Treba ísť ďalej – foriem skákania do úsmevu mocným až po konečné vybitie zubov (reč je o vybití pomyselnom, prosím) je nepreberné množstvo. Už sa na ne teším...Každopádne som si dala pioniersky záväzok, že z čírej nostalgie obnovím písanie otvorených listov a každý týždeň jeden taký napíšem. Ten najbližší začnem oslovením Vážená Slovenská televízia (mladšia generácia si vyguglí slovo vážená).

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u