Iveta Radičová sa vždy rada štylizovala do postavy novembrovej političky.

Takej, ktorá sa síce z nejasných príčin  ocitla  v spoločnosti bielych golierov,  no iba preto, aby vyčistila chrám  a aurou svojej nepoškvrnenosti ukázala, že iná SDKÚ je možná. Musela pritom vedieť, že politické strany sa na rozdiel od ľudí, nesnažia o svoju spásu, ale iba záchranu. A tá vedie aj cez stredomorské ostrovy.

Radičová posilňovala svoj portrét nositeľky plameňa revolúcie aj výberom svojich najbližších poradcov.  Minulý rok v novembri som ju počúval v priestoroch ministerstva kultúry, kde  odstaveným veteránom z VPN a Lechovi Walesovi sľubovala, že sa už nebudeme musieť báť a že politika bude iná. Znelo to síce misionársky, ale premiérka vtedy vyzerala, že tomu, čo hovorí aj verí. Problémom bolo, že už vtedy sa prihovárala minulosti. Dnes vidím premiérku s dzurindovskými tikmi, vypreparovanú  na mediálnych tréningoch, s útočnou dikciou. Radičovú, ktorá sa nijako neodlišuje od Mikloša a Dzurindu, majstrov slovenského zencynizmu.

Už niekoľko rokov je jasné, že marketingová operácia „nie sme ako oni“ je iba na mieru šitá ideologická haute couture strán, ktoré si  z Novembra ušili plášte nevinnosti. Minulý týždeň táto hra skončila. Radičová ukázala, že si neváži moc slova, ktorú sakralizoval jej politický tútor Václav Havel predtým, ako začal sériovo podpisovať výzvy na rozpútanie vojen. Pritom požiadavka, aby politici konali v súlade s tým, čo hovoria, bola jedným zo základných novembrových inštinktov.

Otázkou preto je, ako chce premiérka naložiť s politickým dedičstvom „lásky a pravdy, ktorá zvíťazí nad lžou a nenávisťou.“ K tomuto sloganu sa prihlásila skôr, ako sa stala členkou SDKÚ, kde pokojne zodvihla ruku za Palacku. Nikoho nezaujíma, že taký Robert Fico si podľa svojich slov November nevšimol. Nikdy sa k nemu nehlásil a nikdy svojich voličov nemámil frázami o „slušných ľuďoch.“ No Radičová na neonovembrovej ideológii vystavala svoju politiku moralizovania, ktoré malo zakryť jej neschopnosť prinútiť koaličné strany správať sa morálne.

Teraz je už neskoro. Radičová ostala s novembrovou autosugesciou o svojom výnimočnom poslaní sama. Zatiaľ čo pri hlasovaní o Trnkovi bola ochotná položiť funkciu, teraz pôsobí tak, akoby nebola svojprávna už ani v tom, či chce vlastne byť ešte premiérkou. Druhou vecou je, či niekedy premiérkou skutočne bola. Snahy obhajovať jej slabosť teóriami o „mäkkej sile,“ ktorá nepotrebuje vodcu, znejú síce povznášajúco, no štát nie je mimovládna organizácia, ktorá si vystačí s anonymným projektovým manažérom a vianočným večierkom.

Ale, vydržali by sme aj teórie o „novom spôsobe politiky,“ ktoré rozvíjala počas minuloročnej spomienky na revolúciu. Aj všelijaké tie nekvalifikované spanilé jazdy do starých európskych krajín s cieľom poučiť ich, že tie kľúčové riešenia pre úniu sa rodia práve teraz na Slovensku- prídte sa pozrieť, ochutnajte, zabalíme vám aj na domov?  Keby nás presvedčila, že jej jediným, aj keď tajným koaličným partnerom je výťažok z túžieb novembrovej ulice.

Ukázalo sa, že Iveta Radičová je vlastne len taká obyčajná a predovšetkým veľmi poslušná členka SDKÚ, strany, ktorá spolu so Smerom prispela k systematickej likvidácii všetkého, čomu sme mohli v tejto spoločnosti ešte veriť. No keďže seba samu rada videla ako nositeľku novembrovej štafety, tak si ju zapamätáme aj ako političku, ktorá v apríli svojou nerozhodnosťou vyhlásila November za oficiálne mŕtvy.

Text vychádza aj v skrátenej podobe v denníku Pravda