Pokusy o ovládanie novinárov politikmi nie sú ničím novým. Americké médiá tento problém riešili naposledy po útoku Spojených štátov na Irak, keď vyšlo najavo, že aj denníky ako New York Times alebo televízia CNN sa stali predmetom nevídanej manipulácie zo strany Bieleho domu.

Ak totiž chcete novinára na niečo dokonale zbaliť, tak stačí, ak mu ponúknete exkluzívny prístup k exkluzívnym informáciám. V prípade amerických médií išlo o zaručené informácie o zbraniach hromadného ničenia. Ukázalo sa, že išlo o podvod založený na zneužívaní túžby každej redakcie mať "svoj zdroj" v srdci politického rozhodovania.

Politici vedia, že každý takto otvorený kanál je príležitosťou premeniť dôvernú komunikáciu na stoku, v ktorej je nemožné overiť, čo je pravda a čo podvrh. Aj preto sa investigatívna žurnalistika, ktorá v minulosti preslávila veľké americké a európske médiá, podobá na cynickú formu politickej moci. Nemôžeme sa teda čudovať, že verejnosť považuje čoraz viac médiá za sluhov politických gangov. Na Slovensku je novinár, aj napriek hrdinským skutkom počas Mečiarovej vlády, považovaný čitateľmi za politického žoldniera a politikmi za zosilňovač ich vlastných temných túžob. No ľudia nerobia v mienkotvorných denníkoch preto, aby si mohli tykať s poslancami alebo pracovať na štátnom prevrate. A väčšina z nich verí, že slovo má veľkú moc, že ich povinnosťou je byť hlasom verejnosti v spoločnosti, kde politici potrebujú občanov iba ako kulisu k ich samoľúbosti.

Dnes, trinásť rokov po tom, čo Mečiarovi ľudia vymieňali zámky v redakciách, odpočúvali komentátorov, vyhrážali sa tým, ktorí vyšetrovali únos prezidentovho syna, opäť počúvam, že novinári nestoja nad zákonom a že sú viac ako ktokoľvek iný potenciálnymi nepriateľmi štátu. Tieto reči vedú vždy politici a vedú ich vždy vtedy, keď sa im zamarilo, že nad zákonom stoja oni. Vtedy útočili na médiá na mítingoch na Pasienkoch, dnes to robí internetová luza, ktorá má s Mečiarovými stúpencami spoločnú sektársku paranoju.

Slovenské redakcie nemajú také peniaze ako ich zahraniční kolegovia, no je dôležité povedať, že nemajú ani takých čitateľov. Predaj serióznych denníkov je na historickom minime, televízne spravodajstvo sa zmenilo na policajné zvodky, televízie síce volajú po "serióznych diskusiách," no namiesto toho servírujú politický bulvár. Novinárska profesia sa dostala pod trojitý tlak. Akcionárov, ktorí nechcú kvalitné médiá, ale kvalitný keš. Inzerentov, ktorých v médiách zaujíma iba to, či je oko čitateľa dostatočne dlho vystavené skenovaniu infantilného balenia nového, v Európe ešte stále najdrahšieho, paušálu. A politikov, ktorí chcú redakčný proletariát premeniť na bezprizornú, zastrašenú chásku, ochotnú uverejniť za prejav náklonnosti čokoľvek.

Novinárske stavovské organizácie brutálne zlyhali. Nezaoberajú sa právami novinárov zoči-voči peniazom a moci, ale iba svojou existenciou. Novinári nie sú žiadnou kastou, no na Slovensku patria podľa kritérií politického hinduizmu ku kaste nedotknuteľných. Všetci tí, ktorí sa dnes podieľajú na lynčovaní mienkotvorných médií, by si mali uvedomiť, že tie vyzerajú presne tak ako zvyšok našej spoločnosti. No to neznamená, že ľudia, ktorí v nich pracujú, majú niesť zodpovednosť za tých, ktorí v tejto krajine kradnú, odpočúvajú a manipulujú.

Text vychádza aj v denníku Pravda

Súvisiace články:

• Odpočúvanie novinárov: Kauza, ktorá nemala ostať iba škandálom