Vracať sa k tomu, čo chcela naša spoločnosť 17. novembra by mohlo byť stratou času. Lepšie si pamätáme, čo sme určite nechceli.

A do tejto kategórie dnes patria aj javy, ktoré sme si ešte 16. novembra nevedeli ani predstaviť. Nechceli sme vedúcu  úlohu jednej strany a  kopance od umierajúceho komunizmu. No   nestáli sme na námestiach preto, aby sme dnes mali namiesto jedného politbyra šesť, aby zodpovednosť a talenty učiteľov, policajtov, vedcov, spochybňovala opäť ich politická príslušnosť, aby nám brigády kapitalistickej práce pred očami prznili historické námestia a rúbali lesy kvôli zjazdovkám.

Určite sme nechceli žiť v  spoločnosti, v ktorej nie je dôležitý názor, ale jeho umné zamlčanie, aby sme žili v krajine, do ktorej sa vrátil strach. Strach z polície, zo súdov, strach o zdravie v  nemocniciach, strach podnikateľov z politických vyberačov desiatkov, strach z organizovaného zločinu, ktorého prieniky s politikou a bezpečnosťou sú dnes takmer na nerozoznanie.

Odmietame vysvetlenie, že tieto javy sú iba výsledkom vývoja do roku 89. Pripomíname, že od novembra 1989 uplynulo už takmer štvrťstoročie a generácia, ktorá dnes korumpuje a vydiera, mala svoje vzory v spoločnosti, ktorú sme začali budovať pred 22. rokmi. Za celé toto obdobie sa neocitol vo väzbe jediný politik, ani vysokopostavený úradník. Miera korupcie a zlyhania  súdnictva v našej krajine  je jedným z najhorších aj v porovnaní s našimi postkomunistickými susedmi.

Mimoriadnu zodpovednosť za tento depresívny stav nesú intelektuáli a média, ktoré sa roky namiesto kritickému premýšľaniu a pomenúvaniu skutočnosti, plne oddali ideologickej práci budovania nových svetlých zajtrajškov, presne tak, ako generácia 50. rokov.  Aj preto dnes nevieme, prečo sa taký závažný fakt, akým je trinásť percentná nezamestnanosť a dramatická chudoba, ocitol na okraji akéhokoľvek záujmu aj napriek tomu, že na Slovensku sa nám rodí už nezamestnanosť dvojgeneračná. Netušíme, prečo nemáme riešenie na integráciu a emancipáciu našich rómskych spoluobčanov, prečo ženy zarábajú na rovnakých pozíciách menej, ako muži, prečo cestujeme do Košíc stále nekvalitnými spojmi a po neexistujúcej diaľnici q  prečo nemajú deti v školách roky učebnice. Iba lenivý a zbabelý duch môže povedať, že toto všetko je vinou nejakej záhadnej genetickej poruchy občanov, vďaka ktorej bude dedičný komunizmus zodpovedný za rozkrádanie verejného majetku  aj o sto rokov.

V nadchádzajúcich dňoch uvidíme patetických mužov Novembra, ktorí si budú prisvojovať zásluhy za udalosti spred 22. rokov. Zabudli, že to boli predovšetkým státisíce anonymných občanov na námestiach, v školách, nemocniciach a fabrikách, ktorí preniesli krajinu cez praskajúce ľady východného bloku na druhý breh. Uvidíme aj ľudí, ktorých sme pred rokmi nikde nevideli a dnes sa nazývajú zaslúžilými veteránmi revolúcie a uvidíme iných, ktorí stáli na tribúnach a dnes sú odstavení na okraji spoločnosti.

Solídne ľudské spoločenstvá sa opierajú o nespochybniteľné putá, ktoré nás viažu k histórii. U nás patrí k takýmto poistkám November 89. Nemôžeme preto dovoliť, aby sa stal majetkom  ľudí, ktorí si zo svojich zásluh urobili tovar. Aj oni sú zodpovední za to, že čoraz viac ľudí si dnes kladie otázku či to malo vôbec zmysel. Veď výsledkom je stav spoločnosti, v akom žijeme dnes. Zdá sa totiž, že dnes, rovnako ako pred rokom 89 je veľká časť spoločnosti odstavená, zatiaľ čo politické gangy nehanebne uplatňujú svoju kartelovú politiku. Zabudnime preto na čoraz sovietskejšie oslavy revolúcie a začnime spoločne kriticky skúmať a pomenúvať to, v čom sme odvtedy aj napriek našim záväzkom zlyhali. Možno sa nám tak podarí jedného dňa povedať, že naša revolúcia síce trvala najdlhšie, no zachránili sme ju pred výsmechom a znásilnením.