Na Slovensku nastalo bezvládie a aj bežný človek si častejšie otvorí noviny aby zistil, čo sa v politike deje.

Ako však ukázali tohtotýždňové televízne debaty, v skutočnosti je to viac jednotvárne, ako by sa na prvý dojem mohlo zdať. Rovnakí ľudia, rovnaké argumenty – až prekvapujúco často pravdivé, a spoločný nezáujem počúvať a reagovať na druhú stranu. Neprekvapí preto, že ani jedna z troch debát nemala tradičný konfrontačný charakter – lídri strán totiž diskutovali osamote, bez prítomnosti druhej strany. Po debatách nie sme teda oveľa múdrejší. Predstavitelia troch zvyšných koaličných strán sa unisono sťažovali na SaS, Richard Sulík sa zase oháňal programovým vyhlásením vlády, a do toho ako bonus Robert Fico, ktorý pôsobil, ako by to všetko dávno očakával. Teda minimálne od volieb. Paradoxom naozaj zostáva, že každá zo strán má svoje stanovisko pomerne dobre vyargumentované, samozrejme, pokiaľ im ho nikto nezačne napádať.

Tri koaličné strany vnímajú správanie SaS ako neodpustiteľnú zradu, nepochopenie európskej reality a nezodpovedné správanie voči Slovensku. To, že euroval bolo nutné podporiť obhajuje SDKÚ na základe postoja všetkých krajín eurozóny, ktoré sa zhodli, že je to jediný možný prostriedok. Nič to však nemení na tom, že obrat, ktorý sa v ich rétorike stal od predvolebnej kampane je dosť rapídny. Kým vtedy to bolo jasné „Nie“ pôžičke Grécku a zachraňovaniu bánk, dnes už sa hovorí o zabránení medzinárodnej izolácii Slovenska a proeurópskom postoji. Tvár si snažia zachrániť tým, že euroval je dnes v zmenených podmienkach a je v záujme Slovenska.

Hlavným argumentom SaS, ktorým vysvetľuje svoje hlasovanie proti vysloveniu dôvery je fakt, že je to takto v súlade s programovým vyhlásením vlády a od začiatku mali na túto otázku rovnaký názor. Oba body však nie sú až také jednoznačné. SaS podporila prvý euroval v hlasovaní minulý rok a vysvetľuje to práve zmenenými podmienkami a svojou schopnosťou robiť kompromisy. To, prečo ani jedno z toho teraz už možné nie je, však jasné nie je. Programové vyhlásenie vlády je na tom podobne. Hovorí sa tam síce, že sa zastaví zadlžovanie Slovenska a vytvorí sa mechanizmus riadeného bankrotu krajiny, zmienku o eurovale, alebo pôžičke Grécku v ňom ale nenájdeme. Naopak v ňom je konštatovanie, že Slovensko bude podporovať suverenitu členských krajín v hospodárskej a sociálnej oblasti a zároveň bude podporovať zachovanie spoločného trhu a zdravého stavu verejných financií. To, či sú tieto ciele konzistentné za súčasnej situácie v Európe je otázka, na ktorej sa nezhodnú ani renomovaní ekonómia.

To, čo v tomto (ne)dialógu chýba, je ochota pripustiť, že v niečom má pravdu druhá strana. SDKÚ sa nedarí poprieť obrat, ktorý okolo témy záchrany krachujúcich krajín eurozóny urobili, hlavne keď už po internete začali kolovať videá spred volieb, kde sa vyjadrenia Radičovej a Mikloša nápadne podobajú na tie dnešné Sulíkove. SaS zase nechápe, že aj principiálny postoj niekedy nemusí byť najlepší. A to napríklad v čase, keď skutočne takmer celý svet stojí za eurovalom, tak ako sa tým netají Fico.

Slovenská politika sa ocitla v slepej uličke. V prípade, že sa strany budú správať „zásadovo“, môže byť ďalšie vládnutie nemožné. Fico momentálne nemá, a po voľbách možno nebude mať, nadpolovičnú väčšinu. Rovnako sú na tom aj zvyšné tri koaličné strany. Postavenie SaS sa stáva izolovaným, oni sami s Ficom nepôjdu a ostatné pravicové strany sa zase nechystajú ísť s nimi. Kto nakoniec ustúpi a bude za toho „bezzásadového“, kto mení názory? Je pravdepodobné, že niekto to urobiť musí, nie sme predsa Belgicko, aby sme vedeli žiť bez vlády. A možno to nakoniec aj bude celkom zaujímavé, v prípade, že teraz už tri póly slovenskej politickej scéne medzi sebou začnú komunikovať aj o spoločných témach.