Čoraz dezorientovanejšia komentátorská celebrita sa najnovšie stratila v záhyboch lingvistiky. Len päť odstavcov potrebovala na to, aby zhovädila nesamozrejmosť výuky myslenia v cudzom jazyku prímerom k akémusi reálnokapitalistickému variantu človeka ako artiklu na trhu.

 O čo ide: minulý školský rok sa v základných školách s vyučovacím jazykom maďarským znížila v šiestych ročníkoch týždenná časová dotácia hodín slovenského jazyka a literatúry na štyri hodiny. Ušetrená hodina bola investovaná do ďalšieho povinne voliteľného cudzieho jazyka. A teraz padol návrh, aby sa tento experiment konečne ukončil.

Z pohľadu ministerstva školstva ide v podstate o akciu, v ktorej v očiach slovenského plebsu nemôže prehrať: Maďarom vzali hodinu slovenčiny, ktorú dali jednému svetovému jazyku – ten sa teda vyučuje raz do týždňa (45 minút). Slovenčiny je v školách objektívne menej, odvšadiaľ na nich teda môžu hulákať, ako nehanebne sa vyhýbajú štátnemu jazyku a ako znova čosi nevedia, lebo nechcú vedieť. Jedna nemčina týždenne je pritom asi toľko, ako nula hodín nemčiny týždenne, inými slovami, pre decká je to strata času.

Maďari sa teraz na Slovensku ocitli v nezávideniahodnej mediálnej pozícii: odmietajú slovenčinu a zároveň aj (ďalší) svetový jazyk. A to im takmer na telo ušitú diverznú akciu „spievanie slovenskej hymny“ priam spred vykrútených mastných fúzov vyfúkli nespokojné stredoslovenské školy.

Aby nedošlo k omylu: tragédiou nie je Schutz, ale prúd myslenia, ktorý reprezentuje. V tomto prúde hanblivých nacionalistov, ktorí svoje pudy cudne ukrývajú za politicky korektné kecy  o rovnakých možnostiach pre všetkých a o prirodzenom a slobodnom výbere kvality a efektivity na efemérnom trhovisku, cítiť priam archetypálny strach z všade tušenej inakosti. Groteskné je akurát to, že akurát tu žiadna inakosť nie je. Rozdielny jazyk je tu spoľahlivo neutralizovaný spoločne zdieľaným sociálnym a kultúrnym priestorom.

.......................

Minulý týždeň  prebehla v Moldave nad Bodvou tradičná regionálna súťaž pre decká zo štvrtých a ôsmych ročníkov škôl s vyučovacím jazykom maďarským s názvom Poznaj slovenskú reč.

Kto chcel, mohol tam vidieť decká, ktoré ovládali jeden cudzí jazyk lepšie, ako žilinský dilino a teta sprievodkyňa z medzinárodného rýchlika Košičan ten svoj materinský dokopy.

Hĺbavému komentátorskému esu i ďalším lingvistickým rambom živoriacim na tejto našej rodnej postati odporúčam hodiť bystrým očkom na čosi oveľa zaujímavejšie a ich prenikavým mozgom dôstojnejšie – na neschopnosť detí (bez rozdielu sociálneho, etnického, národnostného, náboženského ani iného) dlhodobejšie sa koncentrovať na zadaný problém a na radikálnu atrofiu ich vôľových vlastností.

Keď ich totiž práve tieto nové civilizačné choroby dobehnú pri bľabotaní vyprázdnenej hymny alebo pri oslavách ďalšej dobytej päťročnice v pokrokovom reálnom kapitalizme na trhoch s tými najslobodnejšími otrokmi, smiať sa môžu synchrónne hoci aj v materinskom, cudzom i štátnom jazyku. Len nám to už bude všetkým nahovno.