Jestvuje zmysluplné spojivo medzi racionalitou a etikou – dvoma imperatívmi našej doby? Podľa Skolimowského je týmto spojovacím článkom naša zodpovednosť.

 Racionalita bez zodpovednosti je obludná. Etika bez zodpovednosti je však prázdna. Zdá sa, že koncept zodpovednosti je použiteľným kľúčom aj na riešenie časti problémov súčasných intelektuálnych elít na Slovensku. Samozrejme, že prvoradým prejavom zodpovednosti intelektuála je hovoriť pravdu, neprekrúcať a neskresľovať produkty svojho poznania.

O tom, že to nie je úplná samozrejmosť a že sa to dá len v slobodnej spoločnosti, sme sa mali možnosť sami presvedčiť v časoch pred rokom 1989, kedy sa v krajinách takzvaného reálneho socializmu od nás priamo očakával ideologicky deformovaný výklad sveta a interpretácia vlastného poznania v službách vládnucej ideológie. Ale ani slobodná  spoločnosť nie je sama o sebe zárukou toho, že intelektuál nebude vystavený pokušeniu „žiť v lži“ a spreneverovať sa svojmu etickému kódexu, poslaniu, či stavovskej cti. Raz to môže byť spôsobené „len“ nedostatkom trpezlivosti pri verifikácii hypotéz, inokedy prehnanými ambíciami, ješitnosťou a túžbou po sláve, ale stále častejšie je za tým s najväčšou pravdepodobnosťou (aj) korupcia a korumpovateľnosť. Prejavom intelektuálnej nezodpovednosti však nemusí byť len úmyselne produkovaná lož či polopravda. Môže ním byť aj účelové zatajovanie pravdy a osobných postojov k aktuálnym problémom. A napokon, je ním aj samotné mlčanie, či prehliadanie toho, ak klame niekto v našej blízkosti. A tiež, prehliadanie toho, že sa v našom okolí deje niečo, čo je v rozpore s pravdou, o ktorej som presvedčený a ktorú som schopný (a teda i morálne povinný) dokázať.

A tu sa naša úvaha vracia späť k upozorneniam Skolimowského a ďalších na rastúce riziko etického relativizmu a jeho príčin. Ak by sme mali byť konkrétnejší a vychádzať z každodennej skúsenosti, potom nežiaduce, kontraproduktívne a podľa nášho názoru neetické mlčanie intelektuálov v demokratickej spoločnosti,  tvárou v tvár takým závažným skutočnostiam, akými je napríklad drancovanie krajiny, môže mať celý rad príčin, napríklad: Nedostatok elementárnej morálnej výbavy a pocitu spoločenskej spolupatričnosti či spoluzodpovednosti. Rezignácia na veci verejné a na občianske postoje. Splendid isolation a uzavretie sa do „sklenenej gule“ intelektuálnej výlučnosti a sterility. Elitárska neochota „špiniť si ruky“ s problémami „všedného sveta“. „Fachidiotická“ zahľadenosť len do svojej úzko zameranej a presne definovanej oblasti pôsobenia. Presvedčenie, že problémy mimo moju „srdcovú“ oblasť má riešiť niekto iný, pokiaľ možno bez mojej účasti.

Strach z označenia „šarlatán“ či „diletant“ v prípade, ak sa vyjadrujeme aj k veciam, na ktoré nemáme akademický diplom. Obava z nedostatku poznania či dôkazov a zo (seba)kompromitácie v prípade „unáhleného“ angažovania sa v danej oblasti. Alibizmus a kŕčovitá snaha „vychádzať s každým zadobre“. Spoločenské, rodinné, obchodné či iné väzby na tých, ktorí konajú v rozpore s mojím poznaním a svedomím, ale s ktorými  som zviazaný/zviazaná príliš silno na to, aby som si „mohol dovoliť“  ohroziť ich mojím verejne prezentovaným kritickým postojom. Neochota/strach vystupovať na verejnosti, konfrontovať sa s nositeľmi iných, neraz až protichodných názorov. Zlé skúsenosti s neserióznosťou okolia, napr. s médiami pri preberaní a interpretovaní našich poznatkov. Obava z nepríjemností a snaha sa im vyhnúť. Tieto a ďalšie možné dôvody pritom nemusia pôsobiť izolovane, ale môžu sa rôzne kombinovať ba i znásobovať.  Ale – ako sme už naznačili vyššie - je tu aj iná hrozba, hrozba korupcie a neetickej spolupráce, „zapredávania“  zistení, poznatkov,  vedomostí, ale aj samotnej ľudskej autority, čiže viac či menej zámernej „kolaborácie“ so zjavným  zlom a lžou. Iste, v prvom rade sa takáto „spolupráca“ týka skorumpovaných politikov od centrálnej až po miestnu úroveň. Ale nielen ich. Týka sa aj intelektuála odobrujúceho a posväcujúceho svojím stanoviskom evidentne zlú vec vo vzťahu k všetkým tým, ktorí chcú osobne profitovať na úkor verejných statkov a blaha - či už ekonomického, environmentálneho alebo sociálneho charakteru. Veď ako inak ako skorumpovanosťou či kolaboráciou možno nazvať postoj renomovaného umelca a mienkotvorného intelektuála, ktorý podporí svojou aktívnou účasťou „krádež verejného priestoru“? Aké iné označenie si zaslúži posudok botanika, ktorý v mestskom parku nenájde žiadne biologické hodnoty len preto, lebo ten park prekáža niekomu solventnému v jeho „rozvojových zámeroch“? Ako inak nazvať novinára, vystupujúceho ako morálna autorita, ktorý zároveň pokojne podporuje privatizáciu národného parku?

Keď sa na záver vrátime k téme zodpovednosti, zistíme, že jedným z aktuálnych zdrojov problémov je jednostranné dožadovanie sa slobody a práv a prehliadanie skutočnosti, že druhou stranou tej istej mince je zodpovednosť a povinnosť. Aj keď je to čiastočne pochopiteľné po desaťročiach neslobody a upierania základných ľudských práv a slobôd v našej časti sveta, ale určite to nie je  dlhodobo tolerovateľné a udržateľné.  Takýto postoj je prejavom našej nedospelosti, či nezrelosti  a môže viesť k zásadným nedorozumeniam a fatálnym omylom. Týka sa to (aj) intelektuálnych elít ako celku, ale aj každého zvlášť.