„Ak vydrží kultúra, prežije národ,“ tvrdil Jan Mládek, guvernér Medzinárodného menového fondu a český znalec umenia žijúci v povojnovom exile. Jeho manželka, Meda Mládková, veľmi dobre vie, koľko úsilia a peňazí stojí udržanie kultúry.

Pri oprave Sovových mlynov na pražskej Kampe, kam napokon umiestnila múzeum s rozsiahlou rodinnou zbierkou, musela prekonať množstvo byrokratických prekážok. Na Slovensku sme na tom podstatne horšie: kultúra ako charakteristika národa v podobe pamiatok, objektov a umeleckých diel nám je do veľkej miery ukradnutá. Výnimku tvoria platení úradníci a niekoľko zanietencov.

My ostatní sa cez televíznu obrazovku len pozeráme, ako nám miznú dejiny. Mesto Trnava predáva budovu tlačiarne, kde tlačil spisy Anton Bernolák, a vďaka nej a univerzite sa Trnava stala kultúrnym a hospodárskym centrom. V Bratislave chcú akísi neprebudení nadšenci premiestniť z námestia sochu Ľudovíta Štúra – bohviekam. Niečo také sa už podarilo v Žiline, kde Štúr uvoľnil miesto obrovskému Auparku kúsok od historického centra, a neušlo sa mu ani miesto vrátnika pri vchode. Ešteže sa bratislavské obchodné centrum Eurovea rozhodlo prichýliť federálneho leva, iste by zmizol na šrotovisku. Bratislavská Kablovka už neexistuje a to isté veľmi pravdepodobne čaká aj Park kultúry a oddychu. V Banskej Bystrici len nedávno osadili tabuľu na rodný dom Ladislava Hudeca, architekta, ktorý v 30. rokoch minulého storočia postavil najvyšší mrakodrap v Šanghaji (dlhé roky najvyšší na svete mimo územia USA) a po ňom niekoľko ďalších. V Šanghaji Hudeca poznajú takmer storočie, v Bystrici ho spoznali len nedávno. Garbiarne v Liptovskom Mikuláši, vychýrené v celom Uhorsku, už dávno neexistujú, a výroba kožuchov a kožených predmetov za posledné desaťročie celkom zanikla. Bez stopy. A aby sa nezabudlo: v mikulášskom rodnom dome svetoznámeho grafika Kolomana Sokola je erotický salón. Hneď pri železničnej stanici, aby mali unavení pocestní kde skloniť hlavu.

Ďalší príklad: Keď som v spomínanom Liptovskom Mikuláši nedávno prechádzala okolo rodného domu Aurela Stodolu, takmer som na križovatke zle odbočila. Na dome viala veľká modrožltá plachta s ponukou realitnej kancelárie v dvoch jazykoch.

Na predaj, for sale.

Sme predsa svetoví. Nuž, ak bol niekto svetový, bol to práve Aurel Stodola. Syn garbiarskeho majstra a jeho manželky Anny študoval v Košiciach, Budapešti, Zürichu. Stal sa priekopníkom v oblasti konštrukcie spaľovacích turbín a na prelome 19. a 20. storočia bol v tomto odbore svetovou jednotkou. Na to, v čom bola genialita jeho vedeckého diela, odpovedajú súčasní vedci nasledovne: „Zistil, že piestový parný stroj už nemožno zdokonaliť. Stodola pochoval parný stroj a stál pri zrode parných a plynových turbín,“ píše sa v zborníku venovanom jeho dielu. Jedným z jeho žiakov a priateľov bol Albert Einstein, ktorý mal k nemu veľkú úctu. Treba ešte niečo dodávať?

Budova patrí estónskym majiteľom. Spolu s predchádzajúcim vedením mesta vraj mali v úmysle zriadiť tam akési praktické múzeum matematiky a fyziky, kam by sa mohli žiaci chodiť zábavnou formou učiť. Možno by tam bola známa Einsteinova hlava alebo kresba zachytávajúca rozhovor dvoch fyzikov. Zmenšeniny turbín. Technické nákresy. Hocičo, len nie ten otrasný modrožltý transparent.

Súčasný primátor vraj o žiadnom výučbovom múzeu nevie, nemá na stole projekt, v zásuvke po svojom predchodcovi nenašiel nič. Nuž, a sám (a ani s poradcami) pravdepodobne neprišiel na žiadnu myšlienku, ako by mesto mohlo priestor kúpiť alebo prenajať a zatraktívniť. Určite nie sú peniaze. Vždy sa niečo objaví. Glajchšaltujúci socializmus, raný kapitalizmus, ktorý nemá čas na taľafatky, potom kríza, ďalšia kríza, úvery a mnohé iné, určite dôležitejšie veci.

Možno som divná, ale nechcem, aby v Stodolovom rodnom dome bol ďalší čínsky obchod. Na historickom námestí sú už štyri, o pol kilometra ďalej pokojne vznikne aj piaty. Budúci majiteľ má historickú šancu umiestniť ho tam. Kultúra nevydrží, ale aspoň prežije iný národ.