JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

O novom konštitucionalizme a rešpekte ku kultúrnej odlišnosti

Kríza žánru | Editorial | Tomáš Profant | 25.03.2013

_ma_small

Ďakujem Pavlovi Hardošovi za odpoveď na moju reakciu na jeho texty kritizujúce Huga Cháveza z pozície liberálnej demokracie a univerzalizmu.

Vo svojom poslednom článku obhajuje potrebu „seba-zväzujúcich inštitúcií práv a slobôd daných každému občanovi, bez prítomnosti ktorých jednoducho nemá zmysel hovoriť o demokracii.“ Takisto, vychádzajúc z Ernesta Gellnera, Johna Rawlsa a Ronalda Dworkina obhajuje univerzalizmus ľudských práv, pretože slovami posledne menovaného, „že existujú pravdy o hodnotách je zjavný, nevyhnutný fakt.“ Pripisuje mi pritom pozíciu kultúrneho relativizmu, ktorú kritizuje za vnútorný nesúlad keďže relativisti „už samotným svojím počínaním demonštrujú implicitný predpoklad akéhosi univerzálneho základu.“ Takisto kritizuje obhajobu autoritárstva, napríklad aj kolonializmu, ktorú tento argument umožňuje a volá po „objektívnom meradle“ na základe ktorého by sme autoritárstvo mohli odmietnuť.

Pokúsim sa tu opäť ukázať, že sa vo svojej argumentácii mýli a že neútočí na mňa, ale na ním vytvoreného slameného panáka.

Najprv by som však chcel ozrejmiť, čo myslím pod zámenou piety za slušnosť. Nepochybne je v poriadku sa kriticky vyjadriť o pochybeniach práve zosnulej (nielen) verejnej osoby. Použité jazykové výrazivo by však aj vtedy mohlo zodpovedať normám týkajúcich sa slušnej diskusie. Jednoducho povedané, pľuť, či už fyzicky, alebo metaforicky, na názorového oponenta podľa môjho názoru nie je slušné. Túto otázku vkusu nech si však každý čitateľ zodpovie sám.

Zvyšok Hardošovho textu je do veľkej miery učebnicovým príkladom argumentačného klamu tzv. slameného panáka. Autor mi podsúva tvrdenia, ktoré som nevyslovil a voči nim sa potom vymedzuje. Hoci najprv správne parafrázuje moje vyjadrenie, že zlyhanie pri poctivom dodržiavaní princípov ľudských práv a slobôd nemusí vždy viesť k pošlapávaniu demokracie, kritizuje, že skutočnosť, že „to, že v niektorých prípadoch (Thajsko, JAR) boli inštitúcie ústavného súdu použité (či dokonca zneužité) proti vôli väčšiny, ešte neznamená, že automaticky boli alebo sú nedemokratické“ (zvýraznenie pôvodné). Toto ale ja vo svojom texte netvrdím. Môj argument je omnoho slabší. Podľa (nielen) môjho názoru, ústavy a rozhodnutia ústavných súdov môžu byť nedemokratické. V nedávnej dobe došlo k rozmachu prijímania dokumentov, ktorými parlamenty obmedzujú vlastné právomoci. Ide o tzv. nový konštitucionalizmus. Zatiaľ čo, napríklad podľa evolučných teórií, ktorých reprezentantom je práve Hardošom citovaný Ronald Dworkin (napr. v Brať práva vážne), ide o celosvetovú zmenu odrážajúcu úprimnú snahu chrániť základné slobody, Ran Hirschl vo svojom texte Politické pôvody nového konštitucionalizmu ozrejmuje, že omnoho viac ide o dôsledok presadzovania záujmov ohrozených elít, ktoré síce obmedzujú samých seba, ale zároveň omnoho viac obmedzujú priestor pre svojich politických oponentov.

Rasistický režim v Juhoafrickej Republike neprijal ústavné obmedzenia na to, aby sa zasadil o práva pre čiernych obyvateľov tejto krajiny, ale naopak, aby ochránil majetkové práva bielej menšiny. Keďže bolo zrejmé, že zmena režimu je neodvratná, biele elity sa rozhodli prijať Chartu práv, ktorá obsahovala explicitné anti-redistribučné klauzule.

Nie sú to len ústavné súdy, ale aj ďalšie semi-autonómne inštitúcie, ktoré sú chránené pred demokratickými zmenami, ako napríklad centrálne banky. V Británii, Brazílii, či Argentíne je ich pozícia tak silná, že zvolené vlády viac nemajú „exkluzívnu kontrolu nad monetárnou politikou“ (Hirschl 2004: 106). Podľa Hirschla je to možnosť, že napríklad migrantské alebo sociálne vylúčené skupiny by mohli zmeniť redistributívne a ďalšie politiky, ktorá vedie elity k prijímaniu ústavných obmedzení. Tie ich preventívne chránia pred demokratickou zmenou usilujúcou o iné politiky napríklad v oblasti vlastníctva. Príklady Izraela a Nového Zélandu poukazujú na to, že za ústavnými zmenami stoja najmä domáce neoliberálne sily, ktoré cez ústavy usilovali o zaistenie ekonomickej deregulácie.

Z tohto dôvodu preferujem sa pozrieť na konkrétne Chávezove akty a analyzovať ich s ohľadom na protikladné nároky elít a chudobnejších vrstiev vo Venezuele a na základe týchto nárokov hodnotiť jeho kroky, a nie na základe abstraktných princípov, ktoré umožňujú potlačenie demokracie.

Tu je azda dôležité zmieniť, že existujú príklady krajín (Nórsko, Švédsko, Holandsko), ktoré dlhé roky bez problémov dodržiavali práva nachádzajúce sa v dnešných ústavách bez toho, aby ich inšitutcionalizovali.

Pavol Hardoš používa stratégiu kritiky slameného panáka aj v prípade sporu univerzalizmus vs. relativizmus. Koná tak dokonca explicitne, keď opäť správne parafrázuje, že moja perspektíva sa blíži kultúrnemu relativizmu, aby vzápätí tvrdil, že sa k nemu neblíži, ale „je v ňom až po uši.“ Dôvod pre ktorý zastávam svoju pozíciu pritom sám správne zmieňuje. Kultúrny relativizmus je protirečivý. Aby bolo možné vôbec o oddelených kultúra hovoriť, je treba im priznať niečo ako univerzálne právo na sebaurčenie. Takisto akékoľvek vyjadrenie o iných kultúrach predpokladá minimálne poznanie inej kultúry, čo opäť absolutizujúci relativizmus znemožňuje. Keďže poznanie je súčasťou kultúry, my nie sme schopní poznať iné kultúry, pretože nám chýba ich vedenie, ktoré by to umožnilo.

Riešením však nie je univerzalizmus, ale oslabená verzia relativizmu, ako ju ponúka napríklad Pauline Marie Rosenau vo svojej knihe Postmodernizmus a sociálne vedy. Jej cieľom je byť kultúrne čo najcitlivejší, napriek tomu, že to znamená nekoherentnosť vlastnej pozície.

Pavol Hardoš zmieňuje aj argument autoritárstva, ktorý údajne kultúrny relativizmus umožňuje. Nie je to však tak. Kultúrny relativista si v prípade neexistencie konsenzu ohľadom hodnôt (práv) v danej spoločnosti môže vybrať, ktorej hodnote dá prednosť a môže odmietnuť hodnotu presadzovanú napríklad miestnou elitou. Avšak, a v tom sa líši od univerzalistu, mal by ju rešpektovať, ak o nej existuje konsenzus v danej spoločnosti. Kľúčová tu je potom jej veľkosť. Kým v národných štátoch existujú rozpory ohľadom obrovského množstva hodnôt, napríklad na dedinách je konsenzus ľahšie dosiahnuteľný.

Takže, hoci „objektívne meradlo“, ani Archimedov bod neexistujú, môžme sa oprieť o progresívne názory v iných spoločnostiach.

Podstatné pritom je, že kým obe pozície umožňujú zasahovanie do iných spoločností, za omnoho dôležitejšie považujem pozrieť sa na to, ako svojim každodenným chovaním doma do týchto spoločností zasahujeme napríklad skrz obchod a kapitalistický svetový systém (či už kúpou počítača, na ktorom sa píšu texty podobné tomuto, alebo voľbou strán podporujúcich dohody o voľnom obchode vo Svetovej banke). Zdržanlivosť vo vzťahu k iným spoločnostiam je potom to zásadné, čo odlišuje takýto slabý relativizmus od univerzalizmu.

Ďalším argumentom používajúcim trik slameného panáka je tvrdenie, že „univerzalizmus ľudských práv je pomýlený, lebo historicky vznikol na Západe.“ Akýkoľvek univerzalizmus (okrem práva na sebaurčenie) je problematický. To, že ľudské práva vychádzajú zo západnej koncepcie práv je dôsledkom jej mocenskej pozície, avšak univerzalizácia konfuciánskych alebo védických povinností namiesto práv, alebo nadradenosti komunity nad indivíduom typickej pre mnohé kultúry v Afrike by bola rovnako problematická. Ako však píše Ilan Kapoor v Postkoloniálnych politikách rozvoja, dnešná podpora ľudským právam má za následok „univerzalizáciu západnej právnej tradície.“

Kým Pavol Hardoš vychádza z viac politologických myšlienok, ja sa opriem o vyhlásenie Americkej antropologickej asociácie z roku 1947, v ktorom sa vyjadruje k návrhu Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Podľa Asociácie: „Štandardy a hodnoty sú partikulárne pre kultúru, z ktorej pochádzajú, takže všetky pokusy formulovať postuláty vychádzajúce z vier alebo morálnych kódov jednej kultúry musia upustiť od aplikovateľnosti akejkoľvek Deklarácie ľudských práv na ľudstvo ako celok (…) Čo niektorí považujú za ľudské právo môže byť v iných spoločnostiach považované za anti-sociálne správanie“ (s. 542).

Na záver sa Pavol Hardoš pýta prečo vlastne ja, alebo akýkoľvek relativista háji demokraciu. Odpoveď je jednoduchá. Pretože to považujem za zmysluplné usporiadanie spoločnosti, v ktorej žijem. Nehájim však liberálnu demokraciu, ale omnoho rovnostárskejšiu a decentralizovanejšiu demokraciu radikálnu. Pre dobrý úvod do tejto problematiky odporúčam kapitolu štyri v knihe Levice v postrevoluční době od Pavla Baršu a Ondřeja Císaře.

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 63 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 12.05.2013 (Katarina M.)

Diskusia k článku obsahuje 18 príspevkov


Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist