JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

O podiele komunistov pri rozbití ČSR a víťaznom ťažení fašistických síl v Európe

Kríza žánru | Editorial | Roman Jančiga | 29.06.2015

_ma_small

Slovenské autonomistické hnutie, ktoré bolo jednou z určujúcich politických síl medzivojnového Československa, sa opakovane stáva predmetom záujmu mnohých historikov či politológov. Slovenská ľudová strana a jej politika však nebudí záujem iba vedeckej obce. Hlinka, ako dlhoročný vodca ľudákov, sa nezmazateľným spôsobom zapísal do historickej pamäte slovenskej spoločnosti, čoho eklatantným dôkazom je v minulosti schválený tzv. Lex Hlinka. Čím si Hlinka zaslúžil túto poctu?

Predovšetkým tým, že to bola Slovenská ľudová strana, ktorá počas celej doby trvania prvej ČSR stála pevne na pozíciách odmietajúcich koncepciu tzv. čechoslovakizmu. Táto koncepcia bola založená na presvedčení o existencii jednotného československého národného celku, ktorý sa skladá z dvoch rovnocenných vetiev – Slovákov a Čechov, pričom každá z nich si pestuje svoj vlastný jazyk a svojráz. Naproti tomu, ľudáci zdôrazňovali samostatnosť a svojbytnosť slovenského národa, čoho vyjadrením malo v zmysle ich programu byť aj uzákonenie slovenskej autonómie.

Pri zdôrazňovaní zásluh Hlinku a jeho strany pri konštituovaní samostatnej politickej identity Slovákov sa však zabúda, že to neboli ľudáci, kto pre Slovákov ako prvý reklamoval právo na samourčenie. Okrem separatistického hnutia Hlinkovského totiž na politickej scéne prvej republiky pôsobila ešte jedna, rovnako silná a vplyvná strana, ktorá čechoslovakizmus rezolútne odmietala. Komunisti ako zásadní kritici dobových pomerov vyhlasovali, že Československo je imperialistický a kolonialistický štát, ktorý slúži výhradne záujmom českej buržoázie. Tá podľa komunistickej náuky ujarmila Nemcov, Slovákov, Maďarov a iné národnosti, ktorým odoprela realizáciu ich práva na samourčenie. Tento nepriateľský a kritický postoj komunistickej strany bol súčasťou jej politiky prakticky od vzniku ČSR, čoho dôkazom je postoj boľševikmi ovládaného Ruska k záverom prvej svetovej vojny a k mierovým zmluvám z Versailles. Centrom komunistickej kritiky sa stalo najmä pričlenenie Slovenska s jeho južnými okresmi a tzv. sudetských území k vznikajúcej ČSR. To bol dôvod, prečo ruskí boľševici vyjadrili podporu vojenskej invázií maďarských komunistov pod vedením Bélu Kúna na naše územie v roku 1919, rovnako ako podporil právo Nemcami obývaných častí Československa na odtrhnutie sa od republiky. Ako v tejto súvislosti trefne poznamenal popredný československý politik Ivan Dérer, „komunistická politika tej doby uznávala oprávnenosť nášho štátu iba v takom rozsahu, aký mu prisúdil Hitler v mníchovskom diktáte“.

Táto podpora separatistických tendencií komunistickou stranou pokračovala prakticky až do polky 30. rokov dvadsiateho storočia a jej vyvrcholením bola stranícka rezolúcia V. zjazdu KSČ z roku 1929. V nej sa okrem iného uvádza, že „Československo jest částí imperialistického systému evropského.“ Rovnako sa na zjazde prijal záver, že heslo o nutnej „obrane vlasti “ je falošným a kontrarevolučným, nakoľko podľa línie strany bola republika „imperialistickým státem.“ Treba zdôrazniť, že podľa komunistickej náuky sú závery straníckych zjazdov záväzné pre všetkých jej členov a sympatizantov, rovnako ako pre uvedomelé časti pracujúceho ľudu. Je preto iróniou dejín, ak sa KSČ označuje za stranu, ktorá vždy rezolútne stála na pozíciách jednoty československého štátu. Môže byť totiž strana, ktorá za falošné označuje heslo o potrebe obrany štátu, považovaná za vedúcu silu proti-hitlerovského odporu? Môže si ona nárokovať prvenstvo v odhodlaní bojovať za Československo, ak dlhé roky sledovala cieľ jeho vnútorného oslabenia? Mala byť hrozba vzrastajúceho vplyvu vypätého nemeckého nacionalizmu zažehnaná planými a patetickými straníckymi rezolúciami? Ivan Dérer v tejto súvislosti poznamenáva, ako československí komunisti vo svojich parlamentných rečiach pravidelne napádali návrhy na zvyšovanie výdavkov v rezorte obrany, a to aj po zosilnení pangermanistických nálad v susednom Nemecku. V tejto snahe o sabotovanie úsilia o posilnenie vojenských kapacít republiky našli komunisti celkom prirodzene verných parlamentných spojencov v Slovenskej ľudovej strane.

Vrcholom schizofrenickej interpretácie pôsobenia komunistickej strany ako zásadnej prekážky nástupu fašistických a reakcionárskych síl v Európe, bol postoj Sovietskeho zväzu k vojne medzi západom a Hitlerovým Nemeckom, ktorá vznikla ako výsledok napadnutia Poľska. Pakt Hitlera so Stalinom totiž neznamenal iba rozsudok smrti nad nezávislým Poľskom. Pokračovaním tohto paktu bolo vyhlásenie Kominterny, že vojna medzi Nemeckom na jednej a Francúzskom a Anglickom na druhej strane je vojnou imperialistickou, do ktorej sa pravoverní komunisti a uvedomelá pracujúca trieda nemajú vôbec zapájať. Podkopávaním vojenského úsilia anti-hitlerovskej západnej koalície tak Stalin nepriamo podporil vojenské ťaženie Hitlera na západnom fronte a skorú porážku Francúzska. Obrat v komunistickej politike prišiel až po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, čo však bolo výsledkom vôle Hitlera a nie údajným zásadným proti-reakčným postojom ruských komunistov. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že to boli nakoniec vojenské sily ZSSR, ktoré kardinálnym spôsobom prispeli ku konečnej porážke nacizmu a oslobodení Európy.

Komunistická náuka vždy zdôrazňovala dôležitosť sebakritiky, v rámci ktorej mali členovia strany povinnosť verejne priznať svoje mylné presvedčenie, osvetliť jeho príčiny a zdôrazniť, že sa tohto mylného presvedčenia raz a navždy zriekajú. Je preto dejinným paradoxom, že komunisti neboli schopní počas celého obdobia trvania ich panstva v Československu túto sebakritiku aplikovať na svoje medzivojnové pôsobenie a vždy zdôrazňovali, že za tragický osud prvej republiky mohla výhradne Benešova a Masarykova buržoázna politika, pričom vedome zamlčiavali fakt, že údajne imperialistické Československo bolo jediným štátom nášho regiónu, ktorý odmietol s Hitlerom uzatvoriť pakt.

Text sa inšpiroval archívne dochovaným textom Ivana Dérera s názvom Antifierlinger.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 116 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist