Milý a vážený Aspekt, milé a vážené Jana Cviková, Jana Juráňová a Anča Daučíková,

hoci sa dnes všeličo deje, čo by stálo za napísanie listu, komu inému ho v období pripomínania si štátneho sviatku 17. novembra venovať, ak nie Vám štyrom? Áno, práve Vám. Áno, Vám štyrom – pretože feministický Aspekt je pre mňa rovnako živým organizmom ako Vy samy, jeho tvorkyne a vydavateľky. Mysliac v súvislosti s Novembrom 1989 hlavne na Aspekt (a Ganymedes), nezabúdam ani na mužov a ženy z revolučných (evolučných?) tribún, ani na ženy a mužov so zväzkami kľúčov v rukách spod tribún, ktorí a ktoré doviedli slovenskú spoločnosť až k uchopeniu a oprávnenému privlastneniu si politickej a ekonomickej slobody a moci. Ako nasledovníci a nasledovníčky tribúnov Novembra 1989 s tou nežne vyštrganou slobodou naložili je však už iná – menej vzletná – kapitola. Ak k tomu politicko-ekonomickému marazmu dneška pripojíme aj pomyselnú čítanku o dejinách osobných a občianskych (ne)slobôd zo slovenských luhov a hájov, vyjde nám z toho občas veľmi nestráviteľná literatúra faktu.

A sloboda sa stala majetkom
Rovnakým ako peniaze. A majetkom sa stala aj moc. Slovensko prestala ústavne ovládať jedna strana, zato ju slobodne začalo od jej prvých krôčikov zneužívať strán hneď niekoľko. Kto držal a drží v rukách vodiace lanká politických bábok strán a ich predstaviteľov, to prezradí ponor do duše náhle zbohatnutého Slovenska. A nie je to už ani verejným tajomstvom, ale skôr rutinnou informáciou, že zmrznuté masy novembrových koridorov to neboli a nie sú. A ani nebudú, ak sa nespamätajú z letargie „oslobodzujúcej“ od kritického myslenia a akcie.

O najviditeľnejších aktéroch a hráčoch z novembrových námestí, kancelárií, divadiel a rokovacích sál budeme v tomto oslavnom čase počúvať častejšie. Udelia sa nejaké ceny, v prospech volebných kampaní sa zneužije pár novembrových odkazov, roztrieštené frakcie ľudí Novembra si na svojich vlastných podujatiach zaspomínajú na časy minulé a pokritizujú časy súčasné. A karavána pôjde ďalej. Ťavy zase potiahnu svoj náklad a hryzúce psy budú ďalej štekať rovnako drzo, hoci sa po marci 2012 trochu popreskupujú známe firmy z mokrej štvrte, ba možno sa aj premixujú rasy.

Revolúcia, sloboda, zmena, angažovanosť
Pre mňa získavajú tieto slová na význame a strácajú zneužívaný pátos až v kontexte s Aspektom. Téma násilia na ženách, najmä násilia domáceho, téma sexuálneho obťažovania, téma spravodlivého odmeňovania žien, téma rodovej rovnosti, ružový a modrý svet, nezmyselné rodové stereotypy, sklenené stropy atď atď. Hovorí vám to všetko niečo, však? Bez Aspektu (ale aj ďalších mimovládok) by sme si mohli pískať Len bez ženy... a nechať sa v „ideálnom svete“ vyfúknuť. A nikto by si to nevšimol. Aspekt nielenže mi nasadil citlivú, ale nezničiteľnú optiku rodovej rovnosti, ale z môjho uhla pohľadu naplnil obsahom aj abstraktný pojem slobody – a to je niečo, čo, domnievam sa, sa v ponovembrovom Slovensku podarilo málokomu. Rozhodne sa to nepodarilo ľuďom, ktorí po tzv. slobodných voľbách v prospech posilňovania partokracie, oligarchie a osobných mocí zasadli do vládnych a parlamentných kožených kresiel.
Aspekt sa kultivovane postavil proti „zabehaným a prirodzeným“ dogmám patriarchátu, politikmi zneužívanými na ohlupovanie voličských stád, a neohol chrbát, ani keď mu pľuli do tváre a podkopávali nohy. Po prvý raz niekto na Slovensku na plné hrdlo pomenovával nespočetné choroby z patriarchátu sa šíriace, vrátane rakoviny homofóbie. S Aspektom dostala slovenská spoločnosť možnosť skutočne dôsledne premýšľať nad konceptom ľudských (a ženských) práv a prenášať ho reality našich životov aj bez partokratických barličiek, napchaných účtov a kožených kresiel, aj keď rozhodovacie právomoci by sa hodili. Aspekt koriguje videnie časti slovenskej spoločnosti tým, že pomáha odhaľovať neviditeľný, zato všeobecne rozšírený a o to ťažší šedý politický zákal diskriminácie žien a marginalizovaných menšín. Patrí mu za to moja ponovembrová poklona, neutíchajúca priazeň a tento list. A ešte jedna vec, keďže ako my feministky vieme, osobné je verejné, verejné je politické...

Pamäte žien Novembra 1989
V rámci odmýtizovania otravného a pravdu nevystihujúceho slovného spojenia muži Novembra hodil Aspekt minulý rok do mužského pateticko-nostalgického, ale najmä mocenského ringu rukavicu na podporu podvyživenej pamäte spoločnosti a pýtal sa žien, čo robili v novembri 1989. A ich pamäť zaznamenával. Nestihla som svoju pamäť oživiť minulý rok, tak to robím teraz. Písať list „môjmu“ Aspektu je tá najlepšia príležitosť...
Ako socialistická pionierska pracovníčka, profesionálka vo voľnočasovej práci s deťmi, som v jeseni 1989 mala za sebou mimoriadne náročnú, ale aj mimoriadne príjemnú a z bežného rámca sa vymykajúcu prázdninovú sezónu. So skvelou partiou dospelákov i deciek som absolvovala posledné celoštátne stretnutie pionierov, čo odhliadnuc od nejakých povinných ideologických tančekov bola predovšetkým úžasná dvojtýždňová akcia pod stanmi za účasti zhruba jeden a pol tisícky detí z celého vtedy ešte Československa. Zúčastniť sa na tejto masovke na spôsob skautských zletov bolo túžbou a vyvrcholením každého, kto vtedy robil s deťmi (resp. tak si to pamätám ja). S mojou zabehanou partiou vedúcich sme absolvovali aj príjemný tábor vo východnom Nemecku a ja som na jeseň dokonca stihla tzv. Let družby do ukrajinského Kyjeva – desaťdňový pobyt, ktorý som ale celý veľmi nedisciplinovane strávila s mojimi priateľmi z československo-ukrajinských táborov namiesto vymetania socialistických exkurzií po výstavkách vymožeností národného hospodárstva. Ideologické šéfstvo zájazdu muselo upadať do mdlôb z obáv, že plánujem na Ukrajinu emigrovaťJ. Akosi sa mi už vtedy darilo stáť mimo systému, aj keď som zároveň bola jeho nedielnou súčasťou – a to mi, zdá sa, ostalo dodnesJ. Bola to teda skutočne mimoriadna letná sezóna. Všetko som to v roku 1989 absolvovala po prvý raz. A netušila som, že aj naposledy. Takmer nikdy milosrdne netušíme, keď sa niečo deje naposledy. Ale to som odbočila. Mala som vtedy 26 rokov.

Novembrové metelice
Keď zafúkali prvé novembrové vetry a zaviali prvé snehové vločky, pri popíjaní vareného vínka sme radostne (nehrám hru na to, že ako neslobodní sme nevedeli byť šťastní) chystali zimnú a jarnú sezónu vrátane povinných ideologických jázd v podobe osláv všakovakých výročí „boľševika“, lebo tak vtedy fungoval náš mikrosvet. A do toho sa začali – pre nedisidentské kruhy až pár dní po 17stom – miešať prapodivné informácie o študentskej demonštrácii v Bratislave aj v Prahe, o zbitých študentoch, dokonca fáma o jednom zabitom študentovi, o tom, že „toto si teda nenecháme, vraždiť a biť deti si nedáme – a ide sa na námestia“. A šlo sa. Šlo sa v Prahe, šlo sa v Bratislave, šlo sa v iných mestách.
Atmosféra to bola neopísateľná. My, mladšie ročníky, ktoré sme nezažili nič iné ako socializmus, sme netušili, čo presne sa deje, ani kam to až môže viesť, ale cítili sme, že to je niečo naozaj veľké. Niečo či niekto dostal v mrazivom novembri na námestia davy ľudí. A chodili pravidelne a dobrovoľne, desaťtisíce, státisíce... Niečo nevídané. Neskutočne silné. Podmanivé. Nové. Je teda iba logické, že ako tak už nesmiem odjakživa pri ničom chýbať, som na námestie chodila aj ja. Spočiatku len tak zo zvedavosti a pre ten povznášajúci pocit, že sa niečo melie, nie z akéhosi náhleho uvedomeného vnuknutia. Dnes mi prechádza mráz po chrbte pri predstave, čo všetko sa mohlo stať „mojim“ deckám, ktoré občas išli so mnou! Vždy na druhý deň som ako detašovaná avantgardná a neohrozená bojovníčka za pravdu, lásku a spravodlivosť nosila do práce z Námestia SNP SPRÁVY (internet, mobily, facebook ani twitter na počudovanie ešte neboli, milé deti). Naivné, ale milé. Zvedavosť, očakávanie, neskôr aj vzrušujúci pocit konšpirácie a nadšenie. Tieto pocity si pamätám najviac. A to, že som naživo a davovo spievala s Karlom Krylom, ktorého som nemala príliš rada, neviem ani prečo – veď som hrávala niektoré jeho veci na gitare a dodávala nimi šmrnc zakázaného ovocia nejednému žúru (lebo, milé deti, vtedy sa ešte nehovorilo žúrka). A ďalej to už všetci poznáme, niekto z osobných prežívaní, niekto už len z učebníc (vďaka za to; moja generácia vedela o revolučnom roku 1968 len z propagandistických brožúr).

Ponovembroví bubáci
Na čo po novembri 1989 už taká pyšná ako na nosenie správ z námestia nie som, ale čo bolo súčasťou vtedajšieho „trendy“ diania, je môj podiel na zosadení vtedajšej riaditeľky zariadenia, v ktorom som pracovala. Stalo sa „módnym hitom“, že každý riadiaci pracovník, ktorý bol v komunistickej strane – a to bol takmer každý na akomkoľvek vedúcom poste – musel zo svojej stoličky dole. Myslím, že sa v tých chvíľach „posvätného“ boja za slobodu a očistu spoločnosti príliš nepozeralo na to, kto svoju prácu robil dobre a kto nie. Aspoň nie v mojich kruhoch. Jednoducho padol. Zavládol nový druh ideologickej slepoty, ktorú si pestujeme ako domáceho miláčika doteraz. A ako vtedy, aj teraz na ňu kapú len malé ryby, čo považujem za prvú hrubú chybu, s ktorou tento chorý trend prvý raz dostal zelenú.
Neviem, či moja riaditeľka bola „len“ radovou komunistkou alebo bola súčasťou tajného súkolia spoločnosti, ale s odstupom času si myslím, že to bola dobrá šéfka a že sa nemala stať obeťou ponovembrových čistiek. Žiadna doba, tobôž žiadne prevratné spoločenské vrenie nie je len o svätom nadšení. Všetko má aj svoje tmavé škvrny. Nemôžeme sa tváriť, že to tak nie je, nebolo by to pravdivé. A pravdu potrebujeme ako soľ, ktorá je, ako vieme, nad zlato.
Asi všetci máme nejakého toho kostlivca v skrini. Ponovembrový príbeh mojej riaditeľky je mojím osobným novembrovým bubákom. O to viac som vďačná Aspektu, že mi ponúkol príležitosť na otvorenie očí, na otváranie skríň s kostlivcami a že mi umožnil pochopiť, že môžem (a keď môžem, tak mám) pomáhať ženám, ktoré sú obeťami systému alebo jednotlivcov.

Odkaz pre mláťačky
A pozor, teraz to príde, milí budúci tiež-diskutéri, je čas, môžete spustiť svoje slobodné tirády. Prehlasujem sa týmto za ponovembrovú nevďačnicu s teplými klapkami na očiach. Pretože pre mňa je symbolom reality slobody práve Aspekt. Pre mňa, pre človeka, ktorý je súčasťou právne a občiansky zavrhovanej skupiny lesieb, gejov, bi a trans ľudí, pre mňa, človeka s nerovnakými možnosťami na užívanie občianskych slobôd, práv a povinností, je už 22 rokov každé pa-tolerujúce spoločenské, ekonomické, kresťanské, liberálne, mocenské, stranícke či akékoľvek iné ako ľudskoprávne uchopenie slova sloboda, ktorému som sa učila spolu s Aspektom, len mlátením prázdnej slamy. Hoci aj tej novembrovej...