Pred sto rokmi hovorila Rosa Luxemburgová o nečakanej životaschopnosti, ktorú dáva kapitalizmu jeho parazitická povaha. Známy sociológ Zygmunt Bauman na stránkach Social Europe Journal túto jej myšlienku rozvíja: kapitalizmus prežíva vykorisťovaním stále nových „panenských území“ – nie len geografických, ale aj umelo vytváraných.

Správy o smrti kapitalizmu sú (ak by sme si požičali slová Marka Twaina) trochu nadsadené. Kapitalizmus má vstavanú podivuhodnú schopnosť znovuzrodenia a regenerácie. Hoci je to schopnosť takého druhu, akou disponujú parazity – organizmy, ktoré žijú s iných organizmov, príslušníkov iných druhov. Po úplnom, alebo takmer úplnom, vyčerpaní hostiteľa si parazit zvyčajne dokáže nájsť nového, ktorý ho bude zásobovať životnými šťavami na ďalšie, hoc aj tak obmedzené, obdobie.

Pred sto rokmi vystihla Rosa Luxemburgová podstatu tejto prízačnej schopnosti kapitalizmu povstať opäť a opäť z popola, ako vták Fénix. Schopnosť, ktorá za sebou zanecháva stopu ničenia – história kapitalizmu je poznamenaná hrobmi organizmov, ktorých vysal až do úplného vyčerpania. Luxemburgová však stotožnila tieto organizmy, pripravené na návštevy parazitov, s „predkapitalistickými ekonomikami“. Ich počet bol obmedzený a pod vplyvom prebiehajúcej imperiálnej expanzie sa zmenšoval.

S každou návštevou bolo ďalšie z ostávajúcich „panenských území“ premenené na pastvinu kapitalistického vykorisťovania. A tak sa, skôr skorej, než neskôr, stalo nevhodné pre potreby kapitalistickej „rozšírenej reprodukcie“, keďže už nesľubuje zisky, ktoré taká expanzia potrebuje. Týmto spôsobom (úplne pochopiteľným, vzhľadom na teritoriálnu, skôr extenzívnu než intenzívnu, laterálnu než vertikálnu, povahu expanzie pred sto rokmi) musela Luxemburgová nevyhnutne predpokladať prirodzené hranice mysliteľného trvania kapitalistického systému: keď budú všetky „panenské územia“ na zemeguli dobité a vtiahnuté do mlyna recyklácie kapitalizmu, nedostatok nových území vhodných na vykorisťovanie spôsobí kolaps systému. Parazit umrie, keďže nebudú existovať nevyčerpané organizmy, na ktorých by sa mohol živiť.

Dnes dosiahol kapitalizmus globálnu dimenziu, alebo sa k nej minimálne veľmi priblížil (čo bolo v dobe Luxemburgovej stále vzdialená možnosť). Priblížil sa teda čas naplnenia jej predpovedí? Nemyslím si. V poslednom približne polstoročí sa kapitalizmus naučil dovtedy nepoznané a nemysliteľné umenie vytvárania nových „panenských území“, nemusel sa obmedzovať len na tie existujúce. Nové umenie sa stalo možným vďaka prechodu od „spoločnosti výrobcov“ k „spoločnosti spotrebiteľov“. Hlavný zdrojom „pridanej hodnoty“ nie je spojenie kapitálu a pracovnej sily, ale spojenia komodity s klientom. Zisk a akumulácia sa skladajú z postupnej komodifikácie životných funkcií, vstupovania trhu do uspokojovania stále ďalších potrieb, a náhrade túžby za potrebu v úlohe hlavného motora na zisk orientovanej ekonomiky.

Súčasná kríza má pôvod vo vyčerpaní jedného umelo vytvoreného „panenského územia“. Postaveného na miliónoch zaseknutých v „kultúre vkladných knižiek“, a nie v „kultúre kreditných kariet“. Inými slovami, na miliónoch ľudí, ktorí sú príliš ostýchaví, než aby míňali ešte nezarobené peniaze, žili na dlh, brali si pôžičky a platili úroky. Vykorisťovanie tejto „panenskej krajiny“ sa dnes v podstate skončilo. Zvyšky po bankárskej hostine majú upratať politici. Úloha bola presunutá z oblasti zodpovednosti bankárov do koša „politických problémov“, premenovaná z ekonomickej otázky na otázku (budeme citovať kancelárku Angelu Merkel) „politickej vôle“. Máme však plné právo predpokladať, že v projekčných kanceláriách kapitalizmu už tvrdo pracujú na vytváraní nových „panenských krajín“ – hoci aj tie čaká, vzhľadom na parazitickú povahu kapitalizmu, časovo veľmi obmedzený život.

Kapitalizmus napreduje cez kreatívnu deštrukciu. Vzniká ňou kapitalizmus v „novej z vylepšenej“ podobe. A ničená je schopnosť sebestačnosti, živobytie a dôstojnosť nespočítateľného a stále rozmnožovaného počtu „hosťovských organizmov“, na ktoré sme všetci, dobrovoľne či nie, premieňaní. Zdá sa mi, že jedna z hlavných výhod kapitalizmu pramení z faktu, že predstavivosť ekonómov, vrátane kritikov, výrazne zaostáva za invenčnosťou kapitalizmu, ľubovôľou jeho konania a bezohľadnosťou spôsobu, ktorým postupuje.

Článok bol pôvodne uverejnený na stránkach Social Europe Journal.