Kniha Chatrč od Paula Younga má svojich odporcov i fanúšikov. Nedávno sme o nej diskutovali v čitateľskom klube a bola to pekná výmena názorov. Ale mne sa v nej najviac páči ten povestný dôraz na slobodu a lásku.

Možno je pre niekoho myšlienka Boha ako ženy a černošky ošúchaná a prvoplánová, ale autor (Boh) svoj zámer čitateľovi (človeku) hneď vysvetľuje: „Je to len zmes metafor, ktorá pomáha zabrániť tomu, aby si znova ľahko upadol do svojho náboženského podmieňovania.“ Na ďalšom mieste vraví, že nechce v ňom posilňovať náboženské stereotypy. Naozaj v nabúraní našich zvyklostí a vo vypadnutí zo zabehaných koľají sme schopní zapnúť všetky rezervy v nás a začať myslieť nemysliteľné, robiť nepredstaviteľné, ale hlavne vnímať doteraz prehliadané. Prudké zabrzdenia a „čierne dni“ majú v živote dôležité miesto, lebo nás nútia prehodnotiť cestu, po ktorej kráčame a preveriť veci, v ktoré veríme. Zdá sa, že práve tieto nechcené zastávky sú skutočnými stretnutiami s Bohom, pri ktorých sme mu bližšie ako v ktoromkoľvek kostole.

Otázky typu: „V čo mám teraz veriť? Alebo čo sa odo mňa očakáva?“ nás len vzďaľujú skutočnému vzťahu s Bohom a prestanú byť dôležité, keď rozpoznáme, že sú to otázky strachu a neistoty z budúcnosti a nedôvery až nevery v Boha. Sú to aj otázky sklamania a neprijatia skutočnosti, ktorú sa nám nepodarilo vtesnať do svojich vopred pripravených predstáv. Preto ak by nám Boh v takej situácii odpovedal: „Neočakávam sa od teba nič. Môžeš robiť, čo len chceš.“ poriadne by nás naštval. A čo desať Božích prikázaní, kajanie sa za pocity viny a ďalšie povinnosti, ktoré z viery vyplývajú? Snáď by sme sa aj vzbúrili? Vari sme Bohu ľahostajní, keď už od nás nič neočakáva? Boh v Chatrči vysvetľuje: „Podstatou očakávania je, že niekto nepozná budúcnosť alebo výsledok a usiluje sa ovládať správanie, aby dosiahol požadovaný zámer.“ Boh nepotrebuje ovplyvňovať výsledok ani manipulovať človekom. Rešpektuje nás a čaká, kým sa sami rozhodneme, chceme, hľadáme túžime, prosíme... Žiť život podľa niekoho očakávaní nie je žiadny život, ale otroctvo. Každý chce žiť podľa seba, vlastných predstáv a plánov. Ak by nám to Boh neumožnil, boli by sme schopní milovať ho? Dá sa láska vynútiť? Ak je Boh predovšetkým Bohom lásky a chce, aby sme ho slobodne milovali, musí nám nechať slobodu aj so všetkými dôsledkami našich rozhodnutí.

PS: Dôsledky našich rozhodnutí... prinášajú nemalé problémy. Aj keď Young ponúka naozaj jednu z tých lepších teodiceí (vysvetlení zla vo svete), ktoré som čítala, predsa ho v tomto nechám bokom. Inšpiroval ma však, aby som sa na budúci piatok s vami podelila o predstavy nelásky a neslobody od Augustína až po súčasnosť...