„Je mi to velmi ľúto, urobil som chybu. Už sa to viac nestane.“ Tieto vety vyslovené minulý týžden španielskym kráľom sa stali zdrojom eufórie v posledných časoch zjavne zakríknutých monarchistov.

Juan Carlos sa prvýkrát v histórii verejne ospravedlnil a tak sme si na nasledujúci deň mohli prečítať vo všetkých madridských denníkoch hujerovské ódy miestnych publicistov o kráľovej veľkosti, o jeho pokore, štátnickom zmysle, bla bla bla... Akoby nedávna poľovačka na slony bola najvážnejším trapasom, akého sa sedemdesiatpäťročná, nezvolená hlava štátu a členovia jeho rozvetvenej, verejnými peniazmi dobre vykrmovanej kráľovskej rodiny v posledných rokoch dopustili. Tak či tak, ak by si v botswanskej kúpeľni nezlomil bedrový kĺb, verejnosť by sa o strieľaní na slony nedozvedela ani ň.

Apropó, kráľove výstrelky. S tými má Juan Carlos skúsenosti od dosiahnutia svojej plnoletosti. Ako osemnásťročný „pri hre s pištoľou“ zastrelil svojho mladšieho brata. Písal sa rok 1956, v Španielsku prekvitala Francova diktatúra, vo vedľajšom Portugalsku, kde sa prípad udial, mal krajinu pevne pod rukou diktátor Salazar a tak sa smrteľný incident žiadnym spôsobom nevyšetroval. Zlé jazyky a kráľove knižné životopisy tvrdia, že jedna z viet, ktorú kráľov otec povedal Juanovi Carlosovi na pohrebe svojho obľúbenejšieho a inteligentnejšieho syna, bola: „Prisahaj mi, že si to neurobil naschvál!“ Či osudové slová boli naozaj vyslovené, nevieme, tak to môžme nechať bokom ako nepotvrdenú legendu. No to že Juan Carlos zabil jediným výstrelom svojho mladšieho brata je fakt, a preto udivuje aj neskoršia kráľova záľuba v poľovačkách a teda v strieľaní na živé tvory. Netreba byť hneď ochrancom zvierat, ani čestným prezidentom WWF...

Nafúknutá prestíž kráľovskej rodiny je pracne budovaná roky za tichej spolupráce voči monarchii podlízavých španielských médií a politikov. Ešte aj bulvár dhodobo obchádzal taktným mlčaním kráľove profesionálne manželstvo s matkou jeho detí, kráľovnou Sofiou a jeho notorické nočné návštevy zubných ambulancií. No sú aj výnimky: novinármi obľúbený baskický politik Anasagasti svojho času bez servítky na ústach vyhlásil, že s kráľom je ťažké mať nejaký komplikovanejší alebo hlbší rozhovor, keďže ide o osobu, ktorá zbožňuje býčie zápasy, ale na koncertoch vážnej hudby sa vyslovene nudí. A kráľovskú rodinu doslovne nazval „banda lenivcov“.

Imidž serióznosti kráľovského dvora sa v posledných mesiacoch začína rozpadávať. Najviac asi k tomu prispelo minuloročné obvinenie z korupcie a daňových podvodov, ktoré padlo na hlavu kráľovho zaťa, manžela princezny Cristiny, Iñaki Urdangarina. Že nie je v tom sám, ale namočená je aj princezná podnikajúca spoločne s manželom (napriek tomu, že ako členovia kráľovej rodiny si každoročne užívajú štedrý príspevok od štátu), sa do médií prevalilo po tom, čo 4000 stranová dokumentácia zo súdu sa stala dostupnou verejnosti. Človek nemusí byť právnikom, alebo expertom v oblasti daňových únikov, aby ho neudivovalo ako to, že aj princezná už dávno nie je pred súdom, veď podpisovala okrúhle faktúry v realitnej kancelárii, ktorá počas svojej existencie nepredala ani jednu nehnuteľnosť... O miliónoch eur z verejných zdrojov preliatych Urdangarinom do vlastného vrecka za projekty, ktoré sa uskutočnili iba na papieri, by sa mohli rozprávať vtipy.

„Kráľovsky dvor“ sa od Urdangarina dištancoval ešte pred tým, ako by mohlo padnúť prvé rozhodnutie súdu. Na súde však jeden z Urdangarinových spoločníkov prehlásil, že samotný kráľ im z času na čas sprostredkoval nejeden lukratívny biznis. Osoba kráľa však podľa ústavy je nedotknuteľná, preto nemusí vypovedať a ani  nemôže padnúť na neho žiadne obvinenie.

Ozajstným problémom mnohých aristokratických rodín nie sú poľovačky a dvorné kurvičky, ale prežieranie verejných peňazí a korupcia. A to napriek uveličenosti z incestuálnych rodokmeňov, dokonca aj na Slovensku. Len si spomeňme na poddanskú hystériu pri návšteve studenej tety Alžbety z Anglicka a na to nadšené vzdychanie nad jej prízvukom, nad vydrezúrovaným vystupovaním a bezchybnou etiketou. Naozaj neviem pochopiť tých, ktorí potrebujú nové prostonárodné rozprávky o tom, ako sú aristokrati na rozdiel od zvolených politikov fajn, lebo aristokrati okrem iného, na rozdiel od plebejcov, nekradnú.