V stredu 28. 7. sa mediálne rozvírila nespokojnosť Obyčajných ľudí, že sa ich požiadavky nedostali do Programového vyhlásenia vlády.

Zo Správ STV sme sa mohli dozvedieť, že tieto požiadavky sa týkali napríklad zdanenia celého platu poslancov, či podmienenia jeho výšky  dochádzkou do Parlamentu. Martin Poliačik, ktorý sa za SaS na príprave oboch dokumentov podielal,  pre Správy  STV vyhlásil, že keby vedel, „že tie Programové tézy budú natoľko záväzné,  ako sa nakoniec stali, tak by som sa bol úplne inak správal..“.  Keďže strihač Poliačika ukončil uprostred zjavne pokračujúcej  vety, nedozvedeli sme sa, ako by pán Poliačik postupoval.

Aj keď je populárne hovoriť o poslancoch SaS  a Obyčajných ľuďoch, že robia nováčikovské chyby a pôsobia ako slony v porceláne či neriadené strely, v prípade Poliačika by som brzdila. Podľa internetového profilu  je absolventom dejín filozofie, bývalým výkonným riaditeľom v Slovenskej debatnej asociácii a súčasnosti učiteľom občianskej výchovy a etiky. Staromódne nepraktické vzdelanie a pôsobenie mladého poslanca vo mne vzbudzuje dôveru.  Ťažko si totiž dokážem predstaviť, že by sa v dnešnej dobe na štúdium filozofie  dal prospechár. Skôr si tak trochu knižne myslím, že takú cestu si zvolí človek, ktorý hľadá dobré princípy a pravidlá života. Preto nešetrím čas nálepkami a rozmýšľam o tom, čo povedal.

Poliaček nemá prečo pôsobiť ako ťarbavý nováčik. Jeho konštatovanie, že Programové tézy stali záväznejšie ako pôvodne predpokladal, skôr naznačuje, že koaliční partneri zneužili dôverčivosť niektorých členov SaS a  pôvodne neurčité postavenie dokumentu dodatočne zmenili na rozhodujúci detektor a selektívne sito. Zdá sa, že sa to mohlo stať počas nočnej tlačovej besedy po pondelňajšom sedení koaličnej rady a vlády nad Programovým vyhlásením. Tu predsedníčka vlády práve v odpovedi na otázku súvisiacu s Obyčajnými ľuďmi formulovala zásadu, že Programové vyhlásenie sa môže dopĺňať, ale „len v rozmedzí Programových téz, teda pokiaľ budú v súlade s programovými tézami a s filozofiou tohto dokumentu“[1].   

Nič v zlom. Niekedy to naozaj nejde inak a pravidlá sa musia vytvárať za pochodu a aj o tretej v noci. Dobrú krv to ale nerobí nikdy. Časť z tých, čo sa musia prispôsobiť, v tomto prípade Obyčajní ľudia a strana SaS, môžu mať dojem, že ak by o ich nastolení či zmene vedeli vopred, mohli by veci usporiadať inak a dnes by mali menšiu ujmu.

Ale čo ak sa zistí, že dodatočne nastolené pravidlo niekto dokonca niekto porušuje? Čo ak niektorá strana, prípadne osoba pridala do Programového vyhlásenia vlády ďalšie veci bez toho, aby skúmala ich kompatibilitu s Programovými tézami? Tými Programovými tézami, ktoré po premiérkinom pondelňajšom nočnom vyhlásení predstavujú oficiálnu gilotínu pre každý návrh, ktorý sa z nich nedá vyvodiť?  

Programové tézy a Programové vyhlásenie vlády sú najmenej kompatibilné v sociálnej oblasti, presnejšie v bytovej politike. Táto bezzásadovosť priniesla pozitívnu zmenu. Ak Programové tézy konfúzne tvrdili (na s. 5), že „Zásadne zmeníme priority v štátnej podpore bývania (štartovacie byty, zatepľovanie, ohrozená mládež)“, pričom nebolo jasné, či chcú zmeniť súčasné priority v bytovej politike uvádzané v zátvorke, alebo naopak predstierať, že zachovanie súčasných priorít bude nimi presadzovanou zmenou, v Programovom vyhlásení vlády sa  už poučene (a opäť v súlade s už platnou koncepciou štátnej bytovej politiky)  hovorí, že vláda podporí rozvoj sociálneho nájomného bývania (na s. 18 z 53). Do Vládneho programu  sa na rozdiel od Programových téz dostal aj mimovládkami podporovaný záväzok, že Vláda SR zadefinuje sociálne bývanie a podporí systém prestupného viacstupňového sociálneho bývania založený na princípoch zásluhovosti. (na s. 29 z 53)   Keby nie tej problematickej zásadovosti, tomuto záväzku – už vďaka tomu, že na zaradenie na rokovanie vlády od februára t.r. čaká veľmi inteligentne pripravený návrh zákona o sociálnom bývaní a dotáciách – môžeme všetci len tlieskať.

Problematická je však oná zásadovosť. S poslancom Poliačikom sa pravdepodobne nezhodnem v názore na rozvoj sociálneho bývania, ale myslím, že som s ním zajedno v náhľade na potrebnosť jasných pravidiel a jedného metra.  Z objavenia sa sociálneho bývania vo Vládnom programe sa preto nemôžem úprimne tešiť.  A aj keď nás azda niekto bude presviedčať, že tézu o definícii sociálneho bývania a o podpore systému viacstupňového sociálneho bývania možno vyvodiť z tvrdenia Programových téz, že „Zavedieme pravidlo, že nárok na byty v rámci výstavby v SOS komunitách z eurofondov vznikne len tomu obyvateľovi SOS, ktorý sa úspešne zapojí do integračných programov. Nárok na byt zanikne, ak sa prestane zúčastňovať integračných programov“ (s.3), predpokladám, že za vyvoditeľné a súladné to nebude považovať ani jeden z nás.  

Dobré veci, ktoré doplnili hrubo tesané a  nie dostatočne sociálno-politicky gramotné Programové tézy, sa do Programového vyhlásenia vlády nedostali tak celkom férovou cestou. Respektíve cestou, ktorú ako férovú vymedzila dodatočne pani premiérka.   Dodatočne formulované pravidlá sa tak ukázali ako účelové a spätne zbavujú cti aj chvályhodné úsilie presadiť do Programového vyhlásenia aj problematiku sociálneho bývania.

Je to etická pasca. Sama neviem ako von. Budeme hromžiť na toho, kto o tom nahlas hovorí? Podľa domácej situácie je to tak. Ostáva dúfať, učiteľ etiky navrhne nejaké dobré riešenie. A tiež, že si ho vypočujeme a televízny strihač ho zase neumlčí v polovici vety.

Autorka je sociologička a sociálna aktivistka