Volá sa to predvolebná kampaň, stojí to niekoľko miliónov eur, strany na to dostanú peniaze od štátu, ktorý im zaplatil na základe predchádzajúcej predvolebnej kampane milióny eur.

Strany na Slovensku majú spolu sotva 50-tisíc členov, niektoré sú schopné s dvesto členmi položiť vládu, iné, päťčlenné, obsadiť tri ďalšie. K päťdesiatim tisícom straníkom, z ktorých mnohí majú, pre istotu, viacnásobné členstvo, keby dačo, ako hovorí iná kampaň, môžeme pripočítať rodinných príbuzných. Tí najbližší idú v prípade volebného úspechu do štátnej správy, tí vzdialenejší robia "výpalníkov", "biele kone", obiehajú krajinu, ponúkajú sprostredkovanie európskych fondov na hentaký a onaký akvapark, alebo sa venujú konzultáciám a poradenstvu. Všetci majú sivé obleky, nezapamätateľné mená, lacné vizitky a drzý úsmev. A boli už aj vo Viedni. Služobne.

Robia to, čo robia, vďaka kampaniam, ktoré majú v tejto krajine za úlohu iba vyretušovať výrazovú prázdnotu domácej politiky. Robiť politickú reklamuje je síce zábavné, a ako hovorieva Woody Allen "finančne výhodné kvôli peniazom", no zavádzajúce. Nerozumiem napríklad, prečo tento rok vytapetovali strany mestá plagátmi k 17. novembru, keďže minulý rok som nevidel ani jeden, ale určite to nie je kampaň. Tá sa predsa začne až 40 dní pred voľbami, a teda oficiálne priznané peniaze na kampaň - idúc od miliónov pre Smer a SDKÚ, po státisíce ostatných, sa nezarátajú. A tak si môžem vo všeobecnom vizuálnom smogu vychutnávať už aj darčekové balenie revolúcie, previazané stuhou s dramatickým pátosom, že teraz opäť ide o všetko, ale určite nie o prachy.

Martin Luther unikal pred kritikmi taktikou stálej reformácie, Lenin a Mao učili, že revolúcia musí byť permanentná, u nás máme kampaň trvalú, akú nosil Peter Nagy, keď spieval profesora Indigo. Síce nikto nevie, čo bude zajtra, no všetci vedia, ako to budú riešiť. Úniu bez eura, euro bez Grékov, Berlusconiho dole bez.

Nie, že by som mal niečo proti bilbordom. Sadisticky sa teším, ako musia kamaráti z reklamy vysvetľovať svojim politickým klientom všelijaké pseudopsychologické parametre, ktorými nás tí nešťastníci budú baliť akoby robili teasing na druhý Ježišov príchod.  Musí to byť krátke ako rýchly sex, hlboké ako orientálna múdrosť od Coela a patetické ako výlet do pyramíd. A musí to byť dobre zacielené, na opustené ženy, starých ľudí, vzdelaných feťákov, počítačových maniakov, a tým, čo nemajú internet, urobíme klipy, síce ako z rakúskej dedinskej zábavy, ale je to zo zákona.

Potrebovali by sme odluku strán od štátu a výrazné obmedzenie predvolebných kampaní. Ako voliča ma nezaujíma umelecké stvárnenie riešenia nezamestnanosti alebo odvodov. Strany majú význam vtedy, keď majú, ako v mnohých európskych krajinách, milióny členov, ktorí rozhodujú o programe a obsadení. Ich predsedovia sa menia nielen pri neúspechoch, ale aj pri úspechu, napríklad preto, aby dali priestor iným talentom. Možno by im potom verilo viac ľudí, mali byť viac členov, ktorí by si vydýchli, že sa neocitli v bankovej lúpeži, ale v spoločenstve, ktoré má jasnú predstavu o tom, ako má vyzerať krajina.

Text vyšiel v skrátenej verzii v denníku Pravda