Škandály spravidla vznikajú tak, že svetlá reflektorov náhle osvetlia to, čo malo ostať pred verejnosťou utajené.

Každý škandál je sprevádzaný hlukom moralizujúceho rozhorčenia, popri ktorom ostávajú nevypočuté a najmä nezodpovedané dôležité otázky. Kauza odpočúvania novinárov Vojenským obranným spravodajstvom (VOS) nie je iná.

Otázok, ktoré by mali byť v tejto súvislosti vyslovené a zodpovedané, je nepochybne viac. Skúsme sa zamerať len na štyri z nich.

1.

Ako máme interpretovať vyhlásenia Ľubomíra Galka, že nasadenie informačno-technických prostriedkov (ITP) na novinárov bolo v súlade so zákonom, pretože ho odsúhlasil sudca?

Odpočúvanie novinárov pravdepodobne súviselo s tým, že zverejňovali utajované skutočnosti spadajúce do pôsobnosti rezortu obrany. VOS na to reagovala odpočúvaním novinárov, čo možno hodnotiť ako dôkaz malej spravodajskej inteligencie. Ak niekto vynáša z ministerstva obrany, VOS alebo z armády tajné informácie, povinnosťou vojenskej kontrarozviedky je zistiť, kto to je. Nie je nič jednoduchšie, ako napichnúť posledný článok informačného reťazca – teda novinárov. No nie je nič neprezieravejšie a spravodajsky neúčinnejšie. Povinnosťou VOS bolo prijať kontraspravodajské opatrenia, pomocou ktorých by tento orgán identifikoval zradcu vo svojich radoch, prípadne na ministerstve obrany. Namiesto toho sa vojenskí spravodajcovia spoliehali na odpočúvanie novinárov, čo nemohlo dopadnúť dobre. A tak sa aj stalo.

Novinári nie sú nedotknuteľní, ale ten, kto si ich trúfne odpočúvať, musí počítať s tým, že v očiach verejnosti aj súdov bude ochrana slobody slova a tlače vždy požívať vyšší stupeň ochrany ako záujem chrániť utajované skutočnosti. Ak má byť odpočúvanie novinárov nielen formálne zlegalizované, ale aj morálne legitimizované, muselo by ísť o skutočné ohrozenie bezpečnostných a národno-štátnych záujmov. Tento prípad to rozhodne nebol.

2.

O čom svedčí fakt, že boli zverejnené spravodajské záznamy vyprodukované na základe informácií získaných z ITP?

Poskytnutie kópií spravodajských informácií nepovolaným osobám je pošliapaním všetkého, čo je v tejto branži považované za sväté. Môžeme síce namietať, že ak sa v niekom pohlo svedomie, nemohol konať inak, avšak tento argument neobstojí. Mečiarizmus je už dávno za nami. Ak bol niekto presvedčený, že zákonný sudca vydávajúci súhlas na nasadenie ITP bol pracovníkmi VOS zavedený predložením nepravdivých dôvodov na použitie tejto formy sledovania, mal sa obrátiť na orgány prokuratúry.

Oveľa horšie a , žiaľ, pravdepodobnejšie sú iné verzie. Podľa prvej niekto znervóznel z blížiacich sa predčasných volieb a na poslednú chvíľu si zachraňuje kožu, prihrieva polievočku, vylepšuje si pozíciu u budúceho ministra obrany atď. Podľa druhej utajované skutočnosti z VOS (za úplatky) unikali dlhodobo a prebiehajúca medializácia bola načasovaná tak, aby ich neoprávnený príjemca efektívne politicky zhodnotil.

3.

Môžeme sa uspokojiť s vysvetlením, že aktuálna kauza nie je ničím novým pod slnkom, pretože o skazenosti slovenských tajných služieb sme predsa dávno vedeli?

Nie, nemôžeme. Dôkladná odpoveď by si síce vyžadovala samostatnú dizertačnú prácu, ale v zásade platí, že kvalita tajných služieb je takmer priamo úmerná úrovni politického vedenia štátu. Ak na čele ministerstva obrany stojí človek, ktorý nemá zábrany zadať VOS úlohu, aby vypracovala analýzu postojov premiérky ku kauze hayekovci (mohol mu ju za honorár dodať ktorýkoľvek nezávislý analytik a všetko by bolo v poriadku), potom sa nečudujme, že sú tajné služby čoraz viac devalvované na poddajné slúžky efemérnych politických nálad.

Jednou z účinných foriem kontroly tajných služieb je ich úkolovanie – teda kompetentné zadávanie zákonných (!) úloh zo strany vlády. Len málo slovenských politikov je zrelých na riadenie štátu, a preto kvalifikovane odôvodnené úlohy tajným službám zadávať nevedia. A tak si služby v lepšom prípade hľadajú zadania samé. V tom horšom im ich dávajú čoraz nekompetentnejší politici.

4.

Sú novinár jedinou poškodenou stranou tohto škandálu?

Nie, nie sú. Poškodené sú najmä bezpečnostné záujmy krajiny, pretože povesť a dôveryhodnosť tajných služieb opäť utrpela devastujúcu ranu. Zodpovednosť za to rovným dielom nesú dotknutí politici a príslušníci VOS.

Bez zodpovednosti však nie sú ani novinári. Táto kauza je v ich podaní iba jednou z ďalších premárnených príležitostí. Zmohli sa zväčšia na banálne paralely s deväťdesiatymi rokmi či na prirovnávanie konania VOS k praktikám ŠtB. Na hlbší štrukturálny náhľad na problematiku spravodajských služieb a ich riadenia im kapacity neostali. Prázdne frázy a vyžívanie sa v pikantériách prípad iba bulvarizuje a robí z neho to, čo noviny najlepšie predáva: škandál.

Zlyhanie Ľubomíra Galka pri riadení VOS je niečím oveľa vážnejším než len bulvárnym škandálom. Je zhmotnením dlhodobej neschopnosti štátu a generácií politických elít zorganizovať a riadiť účinnú a neskompromitovanú spravodajskú ochranu štátu.