Fakt, že nástup Miroslava Lajčáka na post ministra zahraničných vecí nezvyčajne vrelo privítala najsilnejšia opozičná strana a s ňou spriaznené pravicové think-tanky, môže na prvý pohľad pôsobiť, akoby sa SDKÚ stala tichým koaličným partnerom Smeru.

V skutočnosti je to len odraz nezdravej situácie, ktorá panuje v našej zahraničnej politike prakticky od začiatku fungovania tohto štátu. Lajčák je bezpochyby Kukanov človek, ale ním bol aj Kubiš a táto skutočnosť sama o sebe nemôže prekvapiť, ak si uvedomíme, že Eduard Kukan ovplyvňoval formovanie slovenskej zahraničnej politiky v súhrne takmer deväť rokov, teda viac ako polovicu existencie Slovenskej republiky. To, čo zaráža, sú skôr kritériá, podľa ktorých sa vyberá šéf tohto rezortu.

     Všetci najvyšší ústavní činitelia, ale aj lídri opozície sa zhodujú v názore, že „minister zahraničných vecí musí byť kariérny diplomat“. Neviem, na základe čoho k tejto tisíckrát opakovanej fráze prišli. Minister je totiž politickou funkciou. Je zodpovedný za tvorbu a realizáciu zahraničnej politiky. Zahraničnú politiku nemožno chápať zúžene ako diplomaciu. Diplomacia je iba úradná činnosť v oblasti zahraničnej politiky. Tvrdiť, že na poste šéfa tohto rezortu môže uspieť iba špičkový diplomat je podobný nezmysel ako domnievať sa, že riadenie ministerstva zdravotníctva môže zvládnuť iba vynikajúci chirurg alebo že ministrom vnútra sa môže stať iba štátny úradník. V skutočnosti je práve toto mechanické pravidlo príčinou, prečo je naša zahraničná politika dlhodobo taká nevýrazná, rutinná a netvorivá.

     Verejnosť to tak prirodzene nemusí vnímať. O záležitosti diplomacie sa zaujíma len málo ľudí a aj dlhodobé mediálne prieskumy hovoria o tom, že zahraničné rubriky novín číta len asi jedno percento ľudí. A keďže sa o tieto veci takmer nikto nezaujíma, neotvára sa o nich verejná diskusia, nevznikajú spory a polemiky, ľudia majú dojem, že tu panuje konsenzus – a aj preto patria ministri zahraničných vecí obyčajne medzi najobľúbenejších členov vlády. Navyše, za posledných desať rokov sa absolútne zdecimovali zahraničné oddelenia jednotlivých redakcií a skvelí medzinárodní komentátori z médií buď odchádzajú alebo nedostávajú priestor. Ich miesta nahradili novinári, ktorí môžu byť renomovaní v analýze domácej politiky, v zahraničnej sa však správajú ako totálni hochštapleri. A keďže nemajú dosť vedomostí, nahradzujú ich buď silnými kvetnatými prívlastkami alebo jalovým moralizovaním na adresu našich politikov, ktorí si z času na čas (ach, také čosi) dovolia povedať niečo iné ako Washington alebo Brusel. Chýbajú fundované analýzy a namiesto nich pribúdajú komentáre, ktorých jadro tvorí nekritické preberanie fráz zo zahraničných agentúr. Títo ľudia vám toho veľa o zahraničnej politike nepovedia, pretože majú tendenciu dívať sa na diplomatov ako na nedotknuteľné autority, ktorých výroky sa prijímajú s posvätnou úctou a rovnako nekriticky ako prejavy cirkevných hodnostárov. Každej hlúposti, ktorá vylezie z úst diplomata alebo zahraničného štátnika dodávajú závažnosť vznešenej tajomnosti, ktorá má svoj záhadný význam, hoci kritická verejnosť vo vyspelých krajinách dokáže rozstrieľať toto falošné pozlátko na cimpr-campr.

     Keď sa obzrieme po svete, či už je to vo veľkých štátoch ako USA, Francúzsko a Nemecko, ale aj u našich susedov, všade sú ministrami zahraničných vecí politici. Výrazní politici. Iba oni totiž dokážu dať tejto funkcii tvorivý rozmer. Slovenská zahraničná politika je však stále v zajatí skupiny bývalých spolužiakov z GIMO, pričom nemám nič proti Moskovskému inštitútu medzinárodných vzťahov, ktorý bol a zostáva špičkovou inštitúciou vychovávajúcou budúcich diplomatov, ale tento „spolok kamarátov“ už treba konečne prelomiť a za šéfa rezortu dosadiť človeka schopného politicky myslieť. Nie, minister zahraničných vecí by nemal byť kariérny diplomat, mal by to byť štátnik s víziou. Mal by to byť človek, ktorého myslenie a schopnosti presahujú ambíciu byť dobrým správcom našej diplomatickej služby. Fakt, že si Robert Fico (ale pred ním aj Mikuláš Dzurinda) vyberá na tento post ľudí, ktorí bezpochyby sú tými najkvalitnejšími slovenskými diplomatmi, ale nemajú v sebe politický rozmer, svedčí jednak o tom, že zahraničná politika nie je jeho prioritou, jednak o tom, že si v tejto oblasti neverí a potrebuje mať profesionálne krytie a jednak o tom, že základné koncepcie sa nebudú pripravovať v sídle šéfa rezortu diplomacie, ale na Úrade vlády.

     Nevyužívame tak potenciál, ktorý v tejto oblasti určite máme. Slovensko je síce malou krajinou a takéto štáty nikdy nebudú mať v rukách rozhodnutia o svetových problémoch, vždy však budú mať v rukách iniciatívnu úlohu, ktorú trestuhodne zanedbávame. Aj na pozadí dohárajúceho vojnového konfliktu na Blízkom východe si spomeňme na dohody z Osla alebo Ženevy, ktoré ukazujú, že aj malé krajiny môžu významne prispieť k riešeniu medzinárodných problémov. Slovensko, ktoré má tradične dobré vzťahy tak s Izraelom, ako aj s arabskými štátmi, Slovensko, ktoré má veľmi dobré meno na Balkáne, takéto Slovensko by sa mohlo stať poslom dobre vôle, sprostredkovateľom mierových rozhovorov, iniciátorom závažných rozhodnutí. Diplomatov na to máme skvelých. Potrebujeme na to ešte odvážnych politikov, ktorí zahodia tradičné slovenské trochárstvo a začnú sa správať ako predstavitelia sebavedomej krajiny, ktorá má čo ponúknuť Európe a svetu a neobmedzuje svoju zahraničnú politiku na pasívne prijímanie toho, čo nám jedny uvaria a druhí položia na stôl.

Súvisiace články:

• Schizofrénia v slovenskej zahraničnej politike