Konsenzu chtivý Robert Fico opäť raz neodolal pokušeniam moci.

Aj keď odvolanie Miloslavy Zemkovej v pléne parlamentu nás ešte len v najbližších dňoch čaká, už dnes možno povedať, že k zoťatiu hlavy generálnej riaditeľke RTVS došlo bez dlhých rečí. Nepredchádzala tomu dlhšia diskusia, tobôž snaha o systematické zhodnotenie jej pôsobenia na poste generálnej riaditeľky RTVS. Všetko tak prebieha v súlade s parlamentnou kultúrou, ktorá u nás vládla prevažnú väčšinu ponovembrového vývoja. S trochou irónie možno povedať, že vízia predsedu parlamentu P. Pašku z úvodnej schôdze parlamentu o prekonaní revanšizmu musí ešte chvíľu počkať.

 Je paradoxné, že v čase  prvého vládnutia, kedy R. Fico svoje mocenské chúťky voči verejnoprávnym médiám nijako nezakrýval, M. Zemková na poste generálnej riaditeľky SRo odolala. Aj vďaka tomu, že sa R. Ficovi nepodarilo pri  štandardnej  obmene členov rozhlasovej rady dosiahnuť väčšinu potrebnú na jej odvolanie. S odstupom času zostáva sympatické, že R. Fico nemenil, na rozdiel od ministra kultúry D. Krajcera, pôvodné pravidlá hry, ktoré by umožnili Zemkovej odvolanie. Napriek tomuto faktu, príznačný incident vystihujúci vzťah R. Fica k verejnoprávnym médiám počas prvého vládnutia sa udial na samotnom začiatku. Novovymenovaný premiér vtedy telefonicky vynadal šéfredaktorovi spravodajstva STV Rolandovi Kyškovi kvôli tomu, že nevyslal svojho redaktora na premiérovu služobnú cestu do zahraničia. Rozzúrený R. Fico svoj výstup nevnímal ako zásah do nezávislosti verejnoprávneho média, naopak cítil sa v práve a dožadoval sa  iba naplnenia svojho poňatia verejnoprávnosti – údajnej povinnosti verejnoprávnych médií robiť kronikára činnosti vlády a ministerstiev. Po tomto incidente neprekvapilo, že spravodajský tím vytvorený novým generálnym riaditeľom STV Štefanom Nižňanským túto úzkoprsú predstavu verejnoprávnosti otrocky napĺňal.

 Čo je vcelku uspokojivou správou, zmena na poste generálneho riaditeľa RTVS neznamená príchod kreatúr typu J. Darma alebo  I. Kubiša.  Horúci kandidáti nehrozia prvoplánovou servilnosťou  a predbiehaním sa v splnení prianí ešte  skôr, ako budú R. Ficom vyrieknuté. Spravodajstvo bude zrejme  hrať na neutrálnu vlnu, okato nechváliť, ale ani bytostne neohrozovať. R. Fico vie, že prílišným tlačením na pílu by sa tu mohol skôr zosmiešniť, ako z toho politicky profitovať. V tom je R. Fico z hľadiska politickej kultúry lepšie ako V. Mečiar, ale ďaleko horšie ako I. Radičová a dokonca aj M. Dzurinda.

 Ak zhodnotíme rýchle odvolávanie M. Zemkovej v kontexte pracnej imidžovej premeny R. Fica po marcových parlamentných voľbách, je tento krok len ťažko pochopiteľný. Hlavne preto, že samotná M. Zemková sa v rozhovore pre renomovaný denník vyjadrila, že uvažuje o odstúpení zo svojho postu. Keď ako dôvod uviedla, že nechce robiť „podpisového panáka“, dala tým svojim politickým nepriateľom návod, ako sa jej  elegantne a hlavne politicky bezbolestne zbaviť. Aj keby sme pri príliš veľkej fantázii vnímali  výroky M. Zemkovej ako fabuláciu a rafinovaný obranný ťah snažiaci sa zmiasť protivníka, stále niet dôvodu na takéto buranské odvolávanie. Verejnoprávne média, oproti polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia kedy pôsobili takmer ako informačný monopol,  sa v súčasnosti nachádzajú v tak pestrej konkurencii, že ich mienkotvorný vplyv je výrazne obmedzený. Politická strata z tohto dobrodružstva tak výrazne prevyšuje mocenský zisk. Prvá výrazná politická chyba  R. Fica po parlamentných voľbách  je na svete.

Autor je politológ, vedie marketingovú agentúru PRIESKUMY.