V nedávnej televíznej estráde troch najvyšších ústavných činiteľov si hlava štátu, národný a sociálny (inak povedané národno-socialistický) prezident Slovenskej republiky okrem iného uvedomil potrebu radikálnej, v podstate až paradigmatickej zmeny štýlu politiky.

Prepísal základné poučky fyziky a zjednodušenej behaviorálnej psychológie svojou novou definíciou, podľa ktorej „reakcia vyvoláva akciu“. Samému to však asi znelo priveľmi radikálne, najmä v diskusii, v ktorej si všetky tri hlavy štátu po Svätoplukovi vzájomne vyznávali lásku, politickú vernosť a spokojne sa tľapkali po ramenách. Preto a možno aj aby zachoval harmóniu v televíznom štúdiu (ktorú len občas narušil otázkami dotieravý moderátor), zmiernil svoju radikálnosť a doplnil svoju prevratnú myšlienku slovami „alebo ako sa u nás hovorí, akcia vyvoláva reakciu.“ Zakladateľ politickej fyziky a objaviteľ „Gašparkovho zákona znegovanej akcie“ a v súčasnosti hlava štátu si však pravdepodobne ani neuvedomil hlbokomyseľnosť svojho prvého výroku, ktorého revolučný potenciál sa pokúsil vzápätí zmierniť. Tým, že svoj prvý výrok znegoval druhým, dosiahol to, čo bolo pre jeho prejavy vždy typické – veľa slovami nepovedal nič. Alebo veľa slovami povedal toľko, že tomu už nikto nedokáže porozumieť. Čo celkovo povedal je však v podstate jedno, lebo hovoril ako vždy – nudne, zamotane, sršal frázami o sociálnom štáte a servilne voči vláde. Vo svojej smutnej pozícii pritakávača a dvorného zabávača však nastolil, prostredníctvom svojho nového politicko-fyzikálneho zákona, otázku svojho nástupcu v úrade. Aj súčasnému prezidentovi samému asi došlo, že okrem svojho neškodného úsmevu a patetického výrazu v tvári pri novoročných prejavoch už nemá čo iné ponúknuť. Ani občanom, ani svojím politickým podporovateľom. Možno si ešte stihne vybojovať vyšší dôchodok, lepšie bývanie s veľkou garážou na pretekárske auto a k tomu dobrú a rovnú prístupovú cestu s červeným kobercom pre britskú kráľovnú, no sám už asi pochopil, že vyššie politické alebo osobné očakávania už mať nemôže.

Na celom televíznom vystúpení je zaujímavé to, že svoju myšlienku zverejnil práve, keď bol prítomný jeho najvyšší šéf a zároveň to prezentoval aj pred celým zosmutnelým národom. Národom preto, lebo je zjavne prezidentom len Slovákov a zosmutnelým, pretože tento národ slovenský si určite v tej chvíli uvedomil, o akého zábavného a milého prezidenta o pár rokov príde. Premiér zatiaľ nekomentoval nový „Gašparkov zákon znegovanej akcie“, ale ako šikovný a úspešný politik už určite má pripraveného jeho nástupcu. A ak ho doteraz nemal, určite ho teraz musí vybrať, aby mohol hrať hru rozohranú pánom prezidentom, ktorému vo voľbách otvorene vyjadril podporu a je teda jeho vlastným prezidentom. Pristúpiť na túto zverejnenú hru je aj jediným východiskom, ktoré môže zvoliť voči svojmu kandidátovi. Gašparovičovo vyhlásenie sa tak stáva sebanaplňujúcim proroctvom, ktoré však v tomto prípade znamená aj najlepšie možné riešenie. Byť chabým prezidentom prestáva byť osobnostným problémom, rovnako ako aj to, čo príde po ňom je v podstate druhom Božieho plánu. Aj Robertovi Ficovi tým uľahčil výber budúceho kandidáta na prezidenta, ktorý svojimi osobnostnými vlastnosťami potvrdí, že práve on bude príčinou súčasného biedneho, ale o to úsmevnejšieho prezidentovania Ivana Gašparoviča. Nezasvätený občan, však zatiaľ môže len očakávať, komu za chrbtom bude na billboardoch pred budúcimi prezidentskými voľbami stáť Robert Fico. Zasvätenejší, alebo vizionársky odvážni ľudia však už vedia a môžu to aj poradiť Robertovi Ficovi (ak si to on sám ešte neuvedomil), že existuje len jediný takýto vhodný kandidát. Len jeden budúci prezident môže byť príčinou toho, že hlavou našej republiky sa minulý rok stal práve milovník rýchlych jázd, hokejových zápasov bez vyvrcholenia a autor množstva jasnozrivých a prenikavých myšlienok a bonmotov. Totiž nato, aby sme mohli teraz oceniť perly ducha Ivana Gašparoviča a skutočne objektívne porozumieť zákonitej nevyhnutnosti, teda takmer božej vyvolenosti jeho účinkovania v prezidentskom úrade, bude musieť v budúcnosti nastúpiť niekto, kto bude vo svojej podstate opakom súčasného prezidenta, prinajmenšom, kto bude reprezentovať jeho skrytú a odvrátenú tvár. Bude to musieť byť človek výrečný, šarmantný, mladý, verbálne aj politicky obratný, ideovo vyhranený a vo verejnosti obľúbený.

So súčasným prezidentom však bude musieť mať budúci prezident jednu spoločnú vlastnosť, ktorá je na Slovensku pre túto ústavnú funkciu nevyhnutná. Svojou podstatou, svojím až archetypálnym založením bude musieť byť človekom číslo dva. Len človek, ktorý nemá ambície byť najmocnejším človekom v štáte,  ktorý sa uspokojí s prítomnosťou po boku najmocnejších, teda ktorý mocným nekonkuruje, ale svojím obdivom im ešte dodáva punc výnimočnosti a lesk slávy, len takýto človek môže, a podľa už spomenutého zákona politickej fyziky nevyhnutne aj prezidentom byť musí. Musí to byť človek z okolia Roberta Fica, ostrieľaný bojovník za beškrupulóznu vládnucu ľavicu a človek dostatočne známy aj verejnosti. Musí to byť kandidát, ktorý odoberie aj zvyšky hlasov Ivete Radičovej, a v ktorého tieni bude vyzerať najúspešnejšia politička opozície ako frustrovaná a hysterická ženská. Súčasný prezident je ako prezident slabý a smiešny práve preto, lebo ten budúci bude prvý skutočne obľúbený prezident Slovenskej republiky, ktorého jeho voliči a voličky budú zbožňovať, budú ho milovať a mnohé z nich po ňom budú túžiť aj počas nudných nocí. Musí to byť mladý ocino národa, národa ako jednej veľkej rodiny, akú má sám. Jediným človekom, ktorý ako budúci kandidát je a môže byť príčinou úrovne a kvalít súčasného prezidenta je človek z blízkosti Roberta Fica, človek, ktorý sám seba vyhlásil za ideológa SMER-u, človek, ktorý vie povedať zrozumiteľne, čo si ľudia myslia a čo chcú počuť povedané nahlas o cigánoch a buzerantoch, človek, ktorého pošle premiér na stretnutie so štrajkujúcimi vodičmi a dopravcami, ktorých predtým očiernil a človek, ktorý vie s úsmevom zavrhnúť a odpísať svojich starých priateľov, ktorých politické názory mu nelichotia. Takýmto človekom je idol žien, viacnásobný najobľúbenejší moderátor televíznej obrazovky, mladý muž a otec veľkej rodiny zo stránok rodinných a ženských týždenníkov, dlhoročný súputník Roberta Fica ešte z čias SDĽ, dlhoročný a skúsený muž číslo dva, ústa rozprávajúce myšlienky iných, ruka podpisujúca vlastné myšlienky pod cudzími menami, pracovník na úrade vlády a zároveň občiansky aktivista a všestranne zameraný novinár, muž s neochvejným ľavicovým presvedčením, muž s očarujúcim úsmevom, muž s názormi, ktoré dokážu vyprovokovať, muž, ktorý vie byť lojálny voči tým, ktorí mu pomôžu v kariére, muž, ktorý rád vystupuje v médiách a na verejnosti, človek, ktorý má názor na všetko a na každého a muž, ktorému vek umožní v budúcich voľbách byť najvhodnejším a legitímnym kandidátom na funkciu prezidenta. Meno tohto usilovného ambiciózneho protipólu a osudovej príčiny prezidentovania Ivana Gašparoviča je sympatický vedúci tlačového a informačného odboru úradu vlády Braňo Ondruš.

Povedzme si pravdu, napriek tomu, že funkcia prezidenta je v našich politických podmienkach skutočne zbytočná, a aj napriek tomu, že je to len odkladisko pre narcistických, samoľúbych a neschopných politikov, existuje nejaký lepší kandidát na budúceho prezidenta Slovenskej republiky? Nielen Gašparkov zákon znegovanej akcie, ale aj zdravý občiansky a politický úsudok dávajú jednoznačnú odpoveď, že nie. Založme preto spoločne občiansku iniciatívu, nezviazanú s politickými stranami, prekračujúcu plytké a umelé delenie na ľavicu a pravicu, všeobčiansku iniciatívu za zvolenie Braňa Ondruša za prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách 2014! Nedoprajme politikom čas, aby si privlastnili prvého skutočne ľudového prezidenta! Dokážme univerzálnu platnosť zákona, ktorým nám poznanie obohatil Ivan Gašparovič, z božej vôle súčasný pán prezident Slovenskej republiky!   

Súvisiace články:

• SME bulvár?