JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Boj proti sexuálnemu vykorisťovaniu

Pred pár dňami som sa zobudil do ďalšieho dňa poznačeného novým hrozným obvinením príslušníkov mierových síl slúžiacich v ...

[Parfait Onanga-Anyanga]

Oni a my

Kríza žánru | Editorial | Svetlana Žuchová | 17.05.2013

_ma_small

Na internete koluje ďalší príbeh o údajnom experimente amerického profesora na akejsi americkej univerzite. V krátkosti ide o to, že profesor chcel vyvrátiť vieru svojich študentov v Obamove "socialistické" opatrenia, a začal študentov hodnotiť priemernou známkou. Ako každý čitateľ už tuší, výsledkom bolo, že študenti prestali byť motivovaní podávať lepšie výkony, prestali sa učiť a nakoniec celá trieda prepadla.

Pointou  podobných príbehov  je, že spoločnosť sa delí na dve skupiny. Na zodpovedných, čestných a ťažko pracujúcich a potom na lenivých parazitov, ktorí žijú na ich úkor. Zároveň ich autori ale i nadšení čitatelia zásadne patria do prvej skupiny. Úlohou týchto príbehov je vyvolať v nás, zamestnaných, spolupracujúcich členoch spoločnosti spravodlivé rozhorčenie nad príživníkmi, ktorí nás chcú využívať. Tieto príbehy nás varujú, aby sme sa využívať nedali. Aby sme si na výsledky svojej tvrdej práce a na zisky z nej dávali pozor a nenechali si ich nikým vziať. Len tak títo lenivci pochopia, že im nezostáva nič iné, ako sa tiež začať usilovať a postarať sa o seba. Bez práce nie sú koláče, to my, čo pracujeme od rána do večera, dobre vieme. 

Zakaždým ma zaráža istota, s akou sa my, ich čitatelia, identifikujeme práve s tou "správnou" stranou barikády. Pri čítaní príbehu o amerických študentoch si asi každý čitateľ predstaví samého seba ako usilovného žiaka, ktorý prišiel o dobré hodnotenie len preto, že akýsi lajdák, akýsi feťák, akýsi - v amerických podmienkach - Mexičan, čo ani nevie poriadne po anglicky, sa na učenie vykašľal a spoľahol sa, že ho zachráni naša usilovnosť, naša snaha, naša svedomitá príprava. Hranice týchto dvoch skupín vnímame ako nepriepustné. Ak sme raz tí, ktorí sa snažia, budeme sa snažiť aj naďalej a nič sa nám nemôže stať. A hlavne, príslušnosť k jednej z týchto dvoch skupín si sami vyberáme. Sami sa rozhodneme, či sa budeme snažiť, či budeme drieť, či zamakáme a budeme úspešní, alebo budeme na to kašľať a parazitovať. Nič nám nestojí v ceste, máme dobrú výchovu, svoje zásady a hodnoty (najlepšie kresťanské), svoj čas zodpovedne investujeme do zmysluplných aktivít, a tak budeme v živote prosperovať. Kto neprosperuje, nesnaží sa. Tak nech sa teda snažiť začne.

Kladiem si zakaždým otázku, ako je možné, že vieme o živote tak málo. Odkiaľ berieme istotu, že, napríklad, nebudeme raz potrebovať invalidný dôchodok. Stačí tieň na röntgenovom snímku, podstatná odchýlka v krvnom obraze, a bude po snahe. A odkiaľ vieme, že naše vnúča nezačne brať drogy a nebude z neho, s prepáčením, feťák. Prečo sme si takí istí, že v päťdesiatke nedostaneme výpoveď a zrazu nezistíme, že nech sa snažíme akokoľvek, prácu nenájdeme. A vôbec, aj bez takýchto katastrofických scenárov, sme skutočne vždy my tí, ktorí sa snažia na stodvadsať percent. Skutočne sme sa my nikdy, ale naozaj nikdy nespoľahli na to, že niekto za nás niečo vyrieši. Naozaj sme ani raz, ani jedinýkrát, neprosperovali z niečoho, čo za nás odpracoval niekto iný. Sme naozaj presvedčení, že patríme do skupiny, s ktorou sa hrdo a zatrpknuto identifikujeme.

Už počujem námietku. Námietku, že ak sa dostaneme do problémov, pomôže nám rodina. Ak sme totiž správni ľudia so správnymi hodnotami, sme obklopení milujúcimi príbuznými, ktorí nám podajú pomocnú ruku. Alebo spoločenstvo. Charita. Keď sme už pri tých internetových príbehoch, jeden sa ku mne v ostatných dňoch dostal hneď niekoľkokrát. Mladé dievča s pokročilou rakovinou prosí o finančnú pomoc, aby sa mohlo ísť liečiť na zvláštnu kliniku do Mexika. Potrebuje len 15 tisíc euro, čo ešte, vzhľadom k závažnosti choroby a vzdialenosti liečebnej inštitúcie, nie je tak veľa. Nedávno sa mi ozvala aj spolužiačka zo strednej školy. Organizuje zbierku pre matku, ktorá potrebuje zaplatiť vozík pre svoju postihnutú dcéru. Každé euro sa počíta, zdôrazňuje spolužiačka. Chce nás všetkých, dávnych kamarátov, poprosiť, aby sme prispeli na dobrú vec. Môžeme jej dôverovať, všetky vyzbierané peniaze sa dostanú na správne miesto. Dojíma nás to, prispievame s pocitom, že konáme dobrý skutok. Kladiem si otázku, prečo týchto ľudí nevnímame ako príživníkov. Prečo nenamietame, že sa mali snažiť. Veď si mohli šetriť, myslieť na nešťastie, zabezpečiť sa pre prípad, že prídu zlé časy. Čo si nenašli dve zamestnania a neodkladali si časť príjmu, aby teraz nemuseli prosiť o pomoc. Čo rodičov študentky nenapadlo, že jedného dňa budú musieť platiť drahú liečbu. Prečo sa teraz spoliehajú na to, že im niekto pomôže. Že im pomôžem ja, zo svojich peňazí, ktoré som si tak tvrdo opracovala.

Ktosi písal článok o daniach. Autor správne podotkol, že platenie daní je emočne silne nabitá záležitosť. Na svoje peniaze si neradi necháme siahať. Ďalej napísal, že niektorí ľudia zdôrazňujú skôr zodpovednosť za seba a svoju rodinu, kým iní "sa spoliehajú" na podporu systému financovaného z (našich!) daní. Znovu ma zaráža ostré polarizovanie na takých a onakých. A zároveň ma zaráža, že platenie daní a prispievanie do povestného "systému" sa dáva do kontrastu so "zodpovednosťou". Ja to cítim presne naopak. Skutočná zodpovednosť podľa mňa tkvie v uvedomení si, že z prispievateľky do "systému" sa môžem stať tou, ktorá bude na "systém" odkázaná. Hranica je neostrá a krehká. A ak nie ja, tak trebárs moja mama. Alebo aj suseda od vedľa, ktorú ani poriadne nepoznám. A potom táto suseda bude musieť trápne klopať na moje dvere, či mi posielať prosebné maily, aby som prispela na jej konto. V prijímateľoch netreba vidieť parazitov, feťákov, cudzincov, jedným slovom, "tých druhých", ale potenciálne seba. 

Často pozorujem naše hlodavce. Ráno sa dva králiky a morské prasiatko hrnú k miske. Dominantná zajačica obsadí najlepšie miesto, podriadená samička sa k miske dostane z menej výhodnej strany. Morčiatko sa s kvikotom domáha, ale oba králiky ho k nej nepustia. Dokonca ho dôsledne odháňajú aj vtedy, keď sa nasýtia a od misky odídu. Strážia a len čo sa k nej morčiatko priblíži, ženú ho preč. Prestane ich to baviť až po chvíli, keď sa môže aj najslabší člen zvieracej domácnosti naraňajkovať. Je to ich ranný rituál. Zvieratá nepreberajú zodpovednosť za ostatných, len za seba a za svoje mláďatá. Jeden z našich králikov má vrodenú poruchu skusu, takže mu treba zuby raz za mesiac zbrúsiť. Prežíva len vďaka našej starostlivosti, vo voľnej prírode by takto handicapovaný zajac bol dávno obeťou predátora. Môžeme aj sa my správať podľa tohto prírodného odkazu a preberať zodpovednosť  len za členov svojej svorky. Alebo môžeme prijať svoj ľudský, nezvierací údel aj s jeho nevýhodami a začať pracovať na svojej, prepytujem, ľudskosti. 

Byť tým americkým profesorom, experiment by som ešte neukončila. Ak sa tento experiment skutočne odohral, dala by som študentom šancu na druhé kolo. Možno by zistili, že na matematike potiahnu priemer triedy jedni, kým na angličtine sú lepší druhí. Alebo, že ak lepší žiaci slabším pomôžu, vo finále budú mať z lepšieho priemeru zisk všetci. A zistili by aj, že vždy sa nájdu takí, ktorí si pomôcť nenechajú, a ktorí neuspejú v žiadnom predmete. Tak už to ale medzi ľuďmi chodí.

Bookmark and Share

Hodnotenie

9

Tento článok zatiaľ hodnotilo 146 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.06.2013 (Steve)

Diskusia k článku obsahuje 88 príspevkov


Odporúčame

Video



Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist