Že politika je rajská záhrada rôznych dobrodruhov, rojkov, luhárov a ľubozvučných lží, vie ľudstvo minimálne už od antických čias.

Niekedy začiatkom dvadsiateho alebo na konci devätnásteho storočia rakúsky spisovateľ Karl Kraus napísal: „Tajemstvím demagoga je zdát se tak hloupý jako jeho publikum, aby ti lidé uvěřili, že jsou tak chytří jako on.“ Tento postreh znie už našim ušiam triviálne: dostal sa už (za tých dvadsať rokov demokracie) do krvného obehu (aj slovenského) politického folklóru. Už považujeme za normálne, že politici pred voľbami preháňajú a lužú. Uvedomujeme si to, ale nezamýšľame sa nad dôsledkami. Berieme to tak, že aj politický boj je (len) boj a v boji predsa lieta všetko: frázy, pokriky, hlavy, končatiny, nejaké obete a mláky krvi musia byť, na konci zakrákajú vrany, priletia supy, odletia sľuby. Rozdiel medzi politickým a skutočným bojiskom spočíva však v tom, že kým ozajstné bojisko sa očistí a príroda sa nakoniec spamätá, zatiaľ špina na politickom bitevnom poli pretrvá a bude hniť a smrdieť pod oknami tých, čo prežili a zvíťazili.

Zdanlivo nenadviažem. Ku Krausovmu výroku pridám ďalší, ešte známejší, z pera nikoho menšieho ako Friedrich Nietzsche: „Z válečné školy života. - Co mne nezahubí, posílí mne.“ Týmto výrokom sa samozrejme (do mrákot) utešuje (a zaštiťuje) každý, kto sa hotuje do nejakej šarvátky. Akurát sa v tom bojovom ošiali zabúda (aj) na to, na čo poukazuje ďalší výrok „nesúrodého“ nemeckého filozofa: „Kdo zápasí s nestvůrami, ať se má na pozoru, aby se přitom nestal nestvůrou. A hledíš-li dlouho do propasti, vhlédne pak propast i do tebe.“ Takže otázka, či sa v boji s (vyhláseným) nepriateľom nestávame takými istými ako tí, ktorých sa práve usilujeme zmiesť z povrchu zemského, bude naďalej páliť a znepokojovať. „Rodený“ bojovník sa však nepýta, nemá čas, radšej len ide a reže a rúbe. A čo správny bojovník? Ani ten si nekladie otázku? Napríklad takúto: nestávam sa v boji proti demagógovi i ja sám demagógom? Alebo takúto: neplytvám zbytočne silami?

Princípy fyzického boja pokojne možno vzťahovať na boj verbálny čiže aj (alebo najmä) politický: tí, čo s takým obrovským nasadením idú do predvolebného „húkania“, potom, keď náhodou zvíťazia, zostanú takí vyčerpaní, že nastávajúce štyri roky ako keby odpočívali. (Výnimky potvrdzujú pravidlo.) Jasné: iný je predvolebný boj a iná je povolebná politická prax. „Inteligentne“ na to upozornil aj šéf slovenskej diplomacie, ktorý pred časom maďarskému hospodárskemu týždenníku Heti Világgazdaság povedal, že v predvolebnom období treba počítať s ostrejšími výrokmi politikov, no netreba si ich až tak pripúšťať. Skvelé! Dotyčný politik týmto teda otvorene priznal dve veci: 1. do predvolebného boja sa „investuje“ nadmerná sila, predvádzajú sa svaly robí sa: bububu; 2. klamstvo je legitímna metóda -- je predsa (až medzinárodne) pochopiteľné, že voliča treba pobalamutiť. Keď politici do boja (s protivníkom alebo o voliča) vstupujú takto „poučení“, netreba sa potom čudovať rozpačitým „výdobytkom“.

Akosi stále sa zabúda na pradávne bojové pravidlo: (rozumná) obrana vyčerpáva menej ako (impulzívny) útok. Brechať, skákať, hulákať, oháňať sa s kyjakmi – nech sa páči. Ale potom? Čo potom? Pot a jazyk po kolená? Čínsky majster bojových umení Wong Kiew Kit v knihe Kompletní tchaj-ťi čchüan píše: „Když se protivník pohybuje silou vpřed, ustupujeme; když protivník ustupuje, my se pohybujeme vpřed. Naše pohyby začínají později než protivníkovi, ale účinkují dříve, než on stačí zareagovat. Znamená to, že cítíme každý pohyb a příslušným způsobem jej následujeme; když se pak objeví příležitost, zaútočíme tak rychle, že náš útok dopadne na protivníka dříve, než ten se mu stačí vyhnout nebo jej blokovat. Když se protivník nepohybuje, nepohybujeme se ani my; když se protivník pohne, pohneme se rychleji.“ Užitočným radcom v politickom boji je aj staroveká čínska kniha Tao-te-ťing, v ktorej čítame, že: „Kdo je milosrdný, může být odvážný;/ kdo je zdrženlivý, může být vekorysý;/ kdo se neodvažuje být první na světě,/ může stát v čele vlády a správy.// Když dnes na úkor milosrdenství roste jen opovážlivosť,/ když na úkor zdrženlivosti roste jen rozpínavost,/ když na úkor skromnosti roste jen panovačnost,/ znamená to jistou smrt!“ (prel. Berta Krebsová). To sú slová temer tritisíc rokov staré! Posúďte sami, či aj stále platné. Ale tu je ďalšia pasáž z tej istej knihy: „Kdo vyniká jako vojevůdce,/ není výbojný./ Kdo vyniká jako válečník,/ není prchlivý.// Kdo vyniká v přemáhaní protivníka,/ není svárlivý./ Kdo vyniká v zacházení s lidmi,/ dovede se ponížit.“ V modernejšom prevedení (v parafráze Wong Kiew Kita) to znie nasledovne: „Moudří bojovníci nezačínají útok./ Moudří válečníci nejsou agresivní./ Moudří vojáci se nesetkávají s nepřítelem tváří v tvář. Moudří správci dbají o své podřízené.“ Je nejaká príčina, prečo sa súčasný slovenský politik, či už opozičný alebo koaličný, nemôže týmito princípmi v harmatanci politických bojov riadiť? Isto, poviete si. Takéhoto múdreho bojovníka by slovenské politické šťuky roztrhali už v prvý deň. Naozaj?

Možno to, čo som napísal vyššie, na niekoho zapôsobí staromilsky, naivne, utopisticky. Nevadí. Koniec koncov ten, kto nič nepodnikne, aby sa (aspoň) pokúsil do praxe preniesť vyššie spomínané princípy, bude naďalej musieť žiť s vedomím, že si nevie svoju bojovú „energiu“ umne zadeliť. Bude sa naďalej tackať v neprehľadných situáciách, blúdiť v mútnych vodách a pomáhať tie vody ďalej mútiť. Profitovať z toho budú len väčšie dravce. Cvakať zubami a podráždene sa metať – to nie je žiadna cnosť ani prejav sily. Známa múdrosť hovorí, že nepriatelia budujú môj hrad. Vďaka ich odporu môžem rásť a silnieť. A platí to aj opačne: neuvážené slová, nesprávne načasované protesty a predčasne vypálené náboje oslabia len a len nás, a nie našich nepriateľov. Kto sa len ohnivo prsí a bliaka, ten svojmu nepriateľovi poslúži ako výborný trenažér. Prípadne ako terč. A preto: opatrne s tými kyjakmi, junáci!