Na Slovensku asi neexistuje väčší strašiak politikov ako Viktor Orbán.

 Stalo sa nespochybniteľným faktom, že tvrdá politika voči Maďarsku je ochranou “štátnych záujmov” krajiny a každý, kto to vidí inak, je Maďar alebo pchá hlavu do piesku.

 Kopanie do Mostu, a nepriamo do premiérky, za ich “nezodpovedný” prístup k maďarskej otázke sa dostalo do povinnej výbavy niektorých politikov. Asi sa nie je čomu čudovať, keďže verejná mienka masírovaná alarmistickými názormi z každej strany a ich vlastné predsudky tlačia politikov do takéhoto postoja.  Za umiernenú pozíciu v tomto spore sa platí popularitou. Rozprávať by o tom vedel Béla Bugár, ktorý sa za týždeň v očiach verejnosti transformoval z “dobrého Maďara” na vydierača koalície a ufrflaného deda.

 V celom tomto spore však uniká jedna zásadná otázka, na ktorú zástancovia tvrdého prístupu hľadajú len ťažko odpoveď. Aké reálne riziko maďarský zákon predstavuje? Analyzovať opozičné postoje nemá zmysel, nacionalisti trpia protimaďarským stihomam už 20 rokov a SMER sa veľmi inštrumentálne snaží zapôsobiť na národného voliča. Zaujímavejšie sú však názory, ktoré prichádzajú z “moderných” pravicových strán. Poslanec Viskupič v rozhovore pre SME na otázku o ohrození odpovedal: “Je v poriadku, aby ho mali v prípade, ak majú reálnu väzbu k inej krajine. Ale pri maďarskom zákone je reálna hrozba, že Viktor Orbán chce získať občanov iného štátu.“ Poslanec Procházka sa v rozhovore pre ten istý denník vyjadril, že nechce aby sa slovenskí Maďari stali nástrojom v rukách budapeštianskych politikov. Bojí sa, že na južnom Slovensku bude robiť volebnú kampaň robiť Jobbik, ale zároveň priznáva, že o maďarské občianstvo prejaví záujem “zanedbateľná” časť menšiny. Kým pán Procházka sa snaží svoj postoj vysvetliť legitímnymi právnymi výhradami, o Igorovi Matovičovi sa to povedať už nedá.  Líder Obyčajných ľudí sa obáva, že ak bude platiť “Orbánov zákon” tak “o niekoľko rokov tu bude pochodovať Viktor Orbán a bude si robiť nároky na južné územia. Čo je horšie pre Slovensko? Toto je otázka národnoštátnych záujmov.”  Z slovenských denníkov sme sa dozvedeli, že tento postoj mal veľa tichých sympatizantov v radoch koaličných poslancov, ktorí však v mene koaličnej stability radšej mlčali.

 K tomuto všetkému ešte môžeme prirátať hysterické reakcie na Orbánove populistické ťahy ako historický koberec v Bruseli („mapa Uhorska patrí do učebníc dejepisu“ – MZV SR), či ambiciózne vyjadrenia o zahraničných Maďaroch. („Nebudeme akceptovať zasahovanie do suverenity Slovenskej republiky, akým je aj vytváranie nových inštitucionálnych väzieb medzi maďarským štátom a občanmi SR” – Figeľ) Všetko má dokazovať, že Viktor Orbán má v hlave diabolský plán a Slovensko má dôvod na obavy.

 V žiadnom prípade neobhajujem Viktora Orbána, to čo robí je nevkusné a účelové a žiaľ záujmom zahraničných Maďarov to vôbec nepomáha. Podstatná je však otázka, či jeho politika pre Slovensko reálne predstavuje ohrozenie. Eskalovať napätie, robiť silné gestá v mene politického divadla, ktoré nikto nemyslí vážne, je zbytočné a ak pomáha nejakým záujmom, tak straníckym.

 Takže ešte raz. Hrozí, že Maďari húfne nazbierajú občianstvo a následne začnú mať secesionistické chúťky?  Po prijatí “proti-zákona” Slovensko prišlo o 32 občanov. Našiel sa jediný (!) odvážlivec, ktorý sa vzdal slovenského občianstva. Naozaj je proti-zákon jediné, čo desiatkam tisícom Maďarom zabránilo v požiadaní o občianstvo? Zrejme nebudú veľmi receptívnym publikom pre Orbánovu nacionalistickú rétoriku. Dokonca si dovolím tvrdiť, že pre valnú väčšinu Maďarov občianstvo po vstupe do EÚ a zákone o zahraničných Maďaroch nepredstavuje reálnu zmenu. Študovať, či cestovať so zľavou môžu už teraz, potenciálne právo voliť očividne nie je dostatočným lákadlom.

 Dôvod na nedôveru neposkytuje ani politická reprezentácia Maďarov na Slovensku.  “Maďari” sa 8 rokov podieľali na bolestivej transformácii a reformách, ktoré “moderná” časť politického spektra tak oslavuje. Medzi ich  vskutku “revolučné” požiadavky za celé toto obdobie patrili otázky ako maďarská univerzita.  K tomu všetkému ešte maďarská menšina v posledných voľbách odmietla konfrontačný a pro-orbánovský slovník SMK a jasne sa priklonila k umiernenému Mostu.

 Až smiešne vyznievajú názory o ohrození národnej bezpečnosti vzhľadom na inštitucionálny kontext, v ktorom sa obe krajiny nachádzajú. Prirovnávať južné Slovensko k Osetsku je zvláštne, už len preto, že obe krajiny fungujú v inštitucionálnom režime, ktorý by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou neumožnil spochybňovanie hraníc, či nebodaj otvorený konflikt. Naše krajiny zdieľajú citlivé informácie prostredníctvom Severoatlantickej aliancie či Interpolu. Ak je Vikor Orbán naozaj také ohrozenie, nie je čas s tým niečo spraviť? Nie je, lebo národniari na oboch stranách vnímajú hore uvedené limity. V tomto kontexte vyznievajú Orbánove ambície a náš alarmizmus ako ťažké nepochopenie situácie, alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, politické divadlo, ktoré odpútava pozornosť od reálnych problémov oboch krajín.

 Ako nezodpovedné klišé v tejto súvislosti vyznieva rétorická deklarácia od Radoslava Procházku či Igora Matoviča, že vzťahy na medziľudskej úrovni na zmiešanom území sú bezproblémové a všetko napätie vyvolávajú len politici. Ak to myslia naozaj vážne, mali by prestať vidieť problém tam, kde reálne nie je. Je čas sa pozrieť na otázku dvojitého občianstva sebavedomo, bez predsudkov a mýtov a podporovať politickú reprezentáciu v tom, aby s Maďarskom vypracovala moderný, európsky režim dvojitého občianstva. Nie je až tak podstatné, aké budú jeho presné kontúry, dôležité je, aby riadiacim princípom pri rokovaniach nebol neopodstatnený strach o južné územia.

Autor študuje politológiu na London School of Economics

Súvisiace články:

• Pravda o 71 župách
• 100 dní Viktora Orbána