JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Oslobodenie, alebo dobytie?

Kríza žánru | Editorial | Roman Jančiga | 04.05.2015

_ma_small

Blížiace sa výročie konca druhej svetovej vojny a porážky nacistického Nemecka opätovne otvorilo otázky o povahe víťazného ťaženia vojsk Červenej armády a o ich vplyve na neskoršie rozdelenie Európy na východný a západný blok. Zatiaľ čo historik Jan Pešek v rozhovore pre Hospodárske noviny konštatoval, že od konania Jaltskej konferencie sme boli de facto v rukách Stalina a na tejto skutočnosti nemohol nikto nič zmeniť, Jindřich Marek z Historického vojenského ústavu ČR vyjadril presvedčenie, že naša budúcnosť nebola závermi z Jalty nijak pevne predurčená a februárový prevrat bol tak z väčšej časti výsledkom domáceho politického vývoja a neschopnosti nekomunistického tábora podniknúť efektívne kroky proti mocenskému ataku KSČ.

Spory o tom, či bolo Československo vojskami Červenej armády dobyté alebo oslobodené prerástli aj do povedomia širšej verejnosti a vyvolali ostré výmeny názorov. Ako príklad môžeme použiť kritické vyjadrenia Milana Krajniaka, nachádzajúce sa v jeho článku HAVRAN SA ČERVENÁ. MÁ AJ ZA ČO, ktorým reagoval na text Michala Havrana, zverejnený denníkom SME pod názvom Červená armáda Slovensko oslobodila, nedobyla. Čo bolo obsahom tejto ostrej polemiky?

Havran vo svojom článku konštatuje, že ohromný počet mŕtvych vojakov ČA, ktorý si vyžiadali boje s nacistickými vojskami na území Československa, nemožno bagatelizovať tvrdeniami o tom, že padli v mene boja za komunizmus. Takáto interpretácia slúži podľa Havrana programu ľudáckeho revizionizmu, ktorého cieľom je spoločenská rehabilitácia režimu na čele ktorého stál Tiso, Tuka a ďalší. Jedným z dôvodov reinterpretácie oslobodenia územia ČSR ako jeho dobytia je aj údajná frustrácia z Putinovej politiky a snaha o hľadanie paralel medzi minulosťou a súčasnými obnovenými imperialistickými ambíciami ruskej politiky. Havran preto túto reinterpetáciu odmieta ako účelovú a scestnú. Konštatuje, že medzi oslobodením z roku 1945 a nástupom komunistov k moci februárovým pučom z roku 1948 neexistuje jasná príčinná súvislosť.

Pri hľadaní príčin toho, prečo demokratické sily podľahli komunistickému ataku bez akéhokoľvek aktívneho odporu, vyjadril Havran presvedčenie, že pravým dôvodom spoločenskej rezignácie bola trauma z tragických mníchovských udalostí zo septembra 1938. Doslova uvádza: “Naša zbabelosť brániť Československo v roku 1938 nás aj napriek odboju pripravila o schopnosť postaviť sa na odpor v roku 1948, čím nemyslím zbabelé vraždy Mašínovcov, ale spoločenskú mobilizáciu.” Akoby sme si priveľmi zvykli na to, že o našom osude rozhodujú iní a že na to dokonca majú aj akési právo. Tento postoj je podľa Havrana v našej spoločnosti zakorenený tak silno, že nám umožňuje konzistentne a dlhodobo zastávať defetistickú pozíciu, v rámci ktorej zodpovednosť za každú prehratú bitku, v ktorej sme sa odmietli zúčastniť, prenášame na vonkajšie faktory. Vďaka tomu sa dokážeme zbaviť akýchkoľvek výčitiek svedomia a pocitom viny.

To všetko privádza Havrana k postulovaniu provokatívneho záveru: Ak by sme sa boli v septembri 1938 vzopreli nátlaku západných mocností a Hitlerovho Nemecka a ak by sme sa odmietli iba nečinne prizerať okupácií významnej časti republiky nacistickými vojskami, potom by sme mali odvahu postaviť sa aj komunistickému ataku z roku 1948. Za február 1948 si teda môžeme v prevažnej miere podľa Havrana sami.

Netrvalo dlho a Havranov článok vzbudil značné polemiky. Hneď na druhý deň po jeho zverejnení denníkom SME zareagoval Milan Krajniak. Vo svojej ostrej reakcii použil konkrétne historické príklady, aby zdokumentoval, že vojenské ťaženie Červenej armády sa dialo presne podľa direktív Stalina, ktorý týmto ťažením sledoval okrem porážky nacizmu aj vlastné ciele: ovládnutie krajín východnej a strednej Európy a odstránenie akejkoľvek opozície v nich. Ako dôkaz uviedol povstanie vo Varšave z roku 1944, ktoré bolo Nemcami krvavo potlačené a to najmä preto, že jednotky Červenej armády, ktoré boli schopné poskytnúť povstaniu vojenskú pomoc, doňho vôbec nezasiahli. Stalin tým dosiahol temer kompletné vyvraždenie poľských nekomunistických elít a to bez toho, aby si sám zašpinil ruky. Za rovnako výpovednú označil Krajniak aj skutočnosť, že po obsadení nášho územia Červenou armádou boli bez súdu odvlečené priamo desiatky tisíc našich občanov do ruských gulagov, v ktorých mnohí z nich aj tragicky zahynuli. Kritike bola tiež vystavená Havranova téza o miere zodpovednosti domáceho nekomunistického politického spektra na februárovom puči z roku 1948. Krajniak totiž predpokladá, že situácia bola spečatená už v priebehu druhej svetovej vojny a to tým, že územia, ktoré oslobodili vojská ČA, sa nezvratným spôsobom dostali do sovietskej sféry vplyvu. Ako dôkaz uvádza vyjadrenie W. Churchilla z roku 1946 o vzniku tzv. železnej opony, čím bol podľa Krajniaka konštatovaný faktický stav v Európe, ktorý sme nemohli sami nijako výrazne zmeniť. Inými slovami, medzi rokom 1945 a 1948 existuje jasná príčinná súvislosť, ktorá spochybňuje Havranovo presvedčenie o tom, že sme boli vojskami ČA oslobodení a nie dobytí.

Treba konštatovať, že obidva články reprezentujú historicky odôvodnené a logicky konzistentné odpovede na otázku, či sme boli ČA dobytí alebo oslobodení. Predsa len však treba uviesť niektoré skutočnosti, ktoré dávajú za pravdu názorom Michala Havrana a významným spôsobom dopĺňajú túto dilemu.

1. Pod oslobodením sa zväčša rozumie odobratie moci okupantským silám či kolaborantom a jej odovzdanie legitímnej vláde. Tuka, Tiso, protektorátne úrady ani nacistické Nemecko neboli oprávnenými vládcami územia Československa a to napriek tomu, že ho po 14. marci 1939 de facto celé ovládali. Za legitímnu bola a dodnes je považovaná medzinárodne uznaná londýnska exilová vláda pod vedením prezidenta Beneša. Vojská ČA vstúpili na naše územie s jej súhlasom a jej menom. O dobytí nemôže byť preto ani reč. Treba tiež zdôrazniť, že po skončení vojenských operácii sa vojská ČA z územia Československa stiahli a do februárových udalostí z roku 1948 vôbec nezasiahli.

2. Je chybou, ak sa koordinácia vojenského úsilia spojencov vníma iba ako prostriedok naplnenia Stalinových túžob po ovládnutí východnej a strednej Európy. Hitlerovo Nemecko dokázalo odolávať sústredenému náporu spojených síl troch gigantov (USA, VB, ZSSR) niekoľko rokov. Ľahko si preto možno predstaviť, aký výsledok by dosiahli vzájomne nekoordinované a na vlastnú päsť organizované ofenzívy ČA a vojsk západných spojencov. Vytlačenie nacistov z východnej a strednej Európy armádami Sovietskeho zväzu tak nebolo iba realizáciou Stalinových imperiálnych snov, ale najmä výsledkom spolupráce, v rámci ktorej bolo potrebné určiť smer a načasovanie vojenského postupu všetkých Spojencov antifašistickej koalície.

3. Voľby, ktoré sa konali v roku 1946 dokazujú, že Československo po porážke nacistického Nemecka nemožno charakterizovať ako dobyté územie. Skutočnosť, že sa konali voľby, v ktorých o hlasy voličov súperilo viacero strán a že ich výsledkom bola o.i. porážka komunistov na Slovensku dokazuje, že povojnový vývoj nebol riadený Moskvou a že existoval priestor pre organizovanie nekomunistického politického života. Ľahkosť, akou prebehol februárový puč možno preto z veľkej časti považovať za výsledok chybných krokov československých demokratických síl a rezignáciou ich vodcu, prezidenta E. Beneša.

4. Presvedčenie, že Československo nebolo vojskami ČA oslobodené ale dobyté ignoruje, aké plány mal Hitler po skončení vojny s tzv. Slovenským štátom a so Slovanmi vôbec. Vo vojne šlo doslova o našu holú existenciu a ak by sa vojskám ČA nepodarilo odolať ohromnému náporu nacistického Nemecka a ak by jej protiofenzíva bola neúspešná, iba ťažko by sme dnes mohli hovoriť o území Karpatskej kotliny a strednej Európy ako o našom domove. Všetky sympatie, ktoré mohli mať k Tisovmu režimu niektorí pohlavári Hitlerovho Nemecka sa vytratili, keď Slováci vo svojej väčšine povstali proti ľudáckym kolaborantom a vo veľkom Slovenskom národnom povstaní hrde deklarovali svoju vôľu reštituovať Československo. Mohol azda Hitler riskovať v srdci Európy existenciu takto odbojnej provincie? Mohol on po prípadnom víťaznom zakončení vojny tolerovať, aby sídlila v jeho tesnom susedstve revoltujúca slovanská populácia, ktorá tým, že povstala s cieľom obnovenia ČSR, spochybnila územnú integritu Nemecka, ktorého súčasťou bol Protektorát Čechy a Morava? Človek nemusí mať veštecké schopnosti, aby si vedel predstaviť, aký recept by pre nás Hitler pripravil, ak by údajne dobyvačné vojská ČA naše územie neobsadili a nevytlačili z neho okupačné armády nemeckých fašistov.

Nič z toho, čo bolo uvedené, nespochybňuje krutosť druhej svetovej vojny, na ktorej mali prešľapy ČA svoj nespochybniteľný podiel. Tieto prešľapy treba dokumentovať a neustále pripomínať, aby sa nezabudlo na veľkosť ľudských a materiálnych strát, ktoré boli obetované pre našu slobodu. Ak však odmietame spochybňovať pozitívny odkaz Slovenského národného povstania napriek tomu, že i počas neho sa udiali mnohé chyby a krutosti, potom by sme mali rovnako postupovať aj v prípade dilemy o oslobodení či dobytí územia Československa vojskami ČA.

 

 

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 92 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist