Dobré vlastnosti nikdy nepotlačia zlé asi tak ako cukor pridaný do jedu nebráni jedu, aby bol smrtiaci. Arabské príslovie

Vážená pani Tutková,

úvodom tohto zjavne otvoreného listu Vám chcem čo najsrdečnejšie poďakovať za šírenie mojich myšlienok prostredníctvom istého mienkotvorného denníka, na ktorom ste si vymohli právo na odpoveď za moje „invektívy“. Naozaj ma to potešilo. Moja snaha tĺcť svojimi článkami klinčeky po hlavičke žne úspechy. Teda súdiac podľa toho, že Vám jeden z mojich komentárov nedal spať až natoľko, že ste zburcovali svoju právnu základňu, aby ste si svoje právo odpovedať uplatnili – a opäť národu pripomenuli moje meno. Takže ste ho nebrali nadarmo. Ďakujem. Beriem to ako oplátku za to, že som ja napísala o Vás. A sme si kvit. Mimochodom, asi aj mňa by nahnevalo (v prípade, že by ma to nerozosmialo), ak by ma niekto nazval vedúcou inkvizičnej kancelárie božieho zastúpenia na Slovensku.

Možno sa Vám v týchto smutných dňoch, keď určite aj Vy myslíte na stratené životy v Nórsku tak ako ja, bude zdať vyťahovanie starých svárov malicherné a nepatričné. Veď naše hlúpe spory a smrtonosná skaza v Nórsku spolu predsa nijako nesúvisia. Nesúvisia však iba zdanlivo, je mi ľúto. Z úcty k obetiam chorého vraždenia však nebudem do tejto mrazivej atmosféry ťahať naše roztržky, sľubujem. Jednoducho ste mi napadli. Vynorili ste sa mi s pocitom, že musím nahlas vysloviť obavu – že hoci sme v smútku za obeťami tragédie a v súcite s ich blízkymi za jedno, hoci sa takisto bezmocne Vy i ja hneváme na vraha, hoci určite obidve so zúfalstvom v srdci nemôžeme uveriť, že človek dokáže na človeka namieriť, pozrieť mu do očí a povedať: „Ty sem nepatríš!“ a vystreliť – že tu kdesi, v tej spleti našich priesečníkov, trčia ako obelisky zároveň aj zásadné rozdiely v našom nazeraní na „jeho“ svet.

Človek, ktorý sa zahral na boha v mene akejsi nezmyselnej ideologickej záchrany (čistky) Európy, stál – a predpokladám, že „mučenícky“ stáť ostane – na prehnitej barikáde, nepripúšťajúcej nič menej a nič viac ako normy, ktoré si „nordické božstvá“ vytvorili len a len na svoj pokrivený jednofarebný obraz. Normy, ktoré nevedno, kde sa vzali, lebo človek sa tisícročiami príliš zásadne nezmenil – zato sa krátkodobo a často veľmi protichodne menia spoločenstvá a civilizácie či „civilizácie“, v ktorých žije.

Niektoré z tých noriem, obávam sa, čítam aj vo Vašich právach na odpoveď či na slobodu slova. Viem, nemôžete uveriť, že by si „toto“ mohol o Vás niekto myslieť, niečo také neuveriteľné a brutálne. Verte mi, nič podobné Vám nepripisujem ani nepodsúvam. Iba sa snažím o memento, o apel, o varovanie, o zloženie klapiek z očí (bojím sa, že zbytočne, ale o to tvrdohlavejšie). Snažím sa v celej tej strašnej tragickej nezmyselnosti stratených životov nájsť aspoň nepatrné zrnko významu pre nás, ktorí sme tu ostali. Iste došlo každému a každej z nás, že N ako Nórsko je tiež N ako náhoda. „On“ môže žiť aj kdesi medzi nami. V nás. S pokorou a bez akejkoľvek irónie dúfam, že s vnútorným pohľadom upreným na ten skrvavený nórsky ostrov porozmýšľate – vy všetci, ktorí tak ochraňujete životy a homogenitu svojej rasy, národa či kultúry v obdobne nordickom mode vivendi ako „on“ o tom, kde vlastne stojíte, prečo a v mene čoho tam stojíte. A či sú vaše hodnoty vyššie ako život jedného jediného človeka. Ak odpoveď znie áno, Boh Vám pomáhaj. Aj nám...