To, čo vieme o kométach a krvinkách je aj odrazom toho, čo si myslíme o ľuďoch, ktorí nám o nich povedali.

Dnes sú našimi, síce nie dokonalými, poznávacími znakmi dôveryhodnosti vedecké tituly, publikácie a najmä inštitucionalizovaná vzájomná kontrola relevantnej vedeckej komunity. Avšak pri vzniku toho, čo dnes nazývame moderná veda, v Anglicku 17. storočia, bol znakom dôveryhodnosti štatút gentlemana.

Akékoľvek spoločné ľudské snaženie si vyžaduje aj efektívne a spoľahlivé zdieľanie relevantného poznania. Takmer nič z toho, čo rátame za overené vedomosti sme nezistili priamym, vlastným skúmaním. Je to spravidla výsledok svedectva niekoho iného. Ani keby sme chceli, sebestačné poznávanie, akési epistemické pustovníčenie, by nebolo možné. Na svete je príliš veľa poznatkov, ktoré potrebujeme pre náš život a na ktorých osobné overenie nemáme čas ani prostriedky. Dôvera je teda nevyhnutným predpokladom každého zdieľania informácii. Ale rovnako ako absolútny skepticizmus, ani bezhraničná, naivná dôvera neznie ako schodná stratégia vo svete, o ktorom vieme, že v ňom jestvujú ľudia, ktorých schopnosť alebo ochota zdieľať pravdivé a presné informácie je často sporná. Z tohto dôvodu sa v každej spoločnosti zákonite objavia aj indikátory dôvery.

Bolo to práve v počiatkoch Osvietenstva, v čase keď sa dôvera v tradičné autority otriasala v základoch, a v čase keď sa kládli základy vedeckého experimentovania, keď vznikla aj potreba nového manažovania dôvery. Steven Shapin nám vo svojej knihe Sociálne dejiny pravdy [1] priblížil ako sa s problémom ustanovenia a udržania dôvery vysporiadala anglická učená spoločnosť v 17. storočí. Poukázal v nej, ako sa už existujúce kultúrne vzorce gentlemanského správania ponúkli v príhodný čas ako riešenie problému dôveryhodnosti pri zrode experimentálnej vedy. Práve v tomto čase vzdelancov-gentlemanov, sa objavila a zaviedla väčšina dnešných empirických praktík poznávania skutočnosti.

Kultúrna paradigma gentlemana sa stala novým nositeľom spoľahlivosti. Len gentleman mal oné kultúrne a socioekonomické špecifiká, ktoré z neho robili obzvlášť dôveryhodný zdroj poznania. Jeho privilegované spoločenské postavenie, jeho bohatstvo a ekonomická nezávislosť, boli základom pre jeho nezaujatosť, jeho pôvod a vysoký spoločenský status bol zárukou potrebného rozhľadu. Gentleman, na rozdiel od lekára, kňaza, lektora, či spisovateľa, bol muž nezávislých prostriedkov, nie odkázaný na svoje povolanie, či obchodný záujem. Robert Boyle, otec experimentálnej chémie, tak zdôrazňoval svoju identitu „Kresťanského vzdelanca a gentlemana“ ako dôvod, prečo sú správy a vývody o jeho experimentoch dôveryhodné.

Klamstvo bolo vnímané ako dôsledok obmedzujúcich okolností, a získať povesť luhára znamenalo aj ohrozenie vlastného postavenia v slušnej spoločnosti: kto klame, sa odhalí ako v podstate nízky, zaujatý, neslobodný. To prirodzene neznamená, že by sa v 17. storočí menej klamalo, ale „slovu gentlemana“ bolo ťažko možno protirečiť bez toho, aby sme mu nenaznačili, že nie je hoden slušnej spoločnosti. Dôsledkom takejto konfigurácie dôvery bola zdvorilostná kultúra diskutovania orientovaná smerom preč od potenciálnych nezhôd a nesúhlasu, ktoré by šli príliš proti spoločenskému dekóru. Konvencie slušného správania, zdvorilosť a etiketa sa preniesli z domény spoločenskej diskusie do oblasti experimentálnej „prírodnej filozofie“. Prvoradým cieľom konverzácie bolo jej slušné zachovanie. Niekomu protirečiť bolo nanajvýš nezdvorilé, znamenalo to spochybniť alebo jeho motívy alebo kompetencie – to síce značne sťažilo, ale neeliminovalo úplne možnosť niekomu oponovať. Slušnosť si ale žiadala nielen predkladať svoje tvrdenia v nanajvýš probabilistickom štýle, skromne, s pripustením možnosti omylu, nepresností, nedorozumenia, ale aj vykonávať praktické skúšky a pokusy podľa ustanovených a správnych procedúr. Shapin nám tu tak naznačuje, že podobnosť so súčasnou vedeckou praxou ustanovených procedúr a zdvorilej a opatrnej oponentúry vôbec nie je náhodná. [2]

Na prvý pohľad nám už dnes predstava, že niekto má požívať našu dôveru len kvôli svojmu spoločenskému statusu môže znieť smiešne. Dnes nevkladáme dôveru do klimatológov, lebo veríme, že sú výnimočne cnostní a je nám jedno, či inžinieri, ktorí zmontovali lietadlo pochádzajú z neúplných rodín a podvádzajú pri pokri. Ale rôzne statusové reflexy pretrvávajú. Tým najčastejším a spoločensky asi najnebezpečnejším je dnes skôr variant, kde je nositeľ nejakej identity alebo socioekonomického statusu automaticky považovaný za nedôveryhodného. Tento fenomén, kde uprieme skupine ľudí dôveru čisto z dôvodu ich identity alebo spoločenského postavenia Miranda Fricker nazýva „epistemická nespravodlivosť“ [3]. V časoch Roberta Boyla to boli najmä ženy a služobníctvo, komu sa plošne upierala dôveryhodnosť. Ale kto by sa snáď domnieval, že u nás dnes táto nespravodlivosť nejestvuje, nech si vyhľadá v slovníku slovko „cigániť“.

[1] Shapin, Steven. 1994. A Social History of Truth: Civility and Science in Seventeen-Century England. Chicago: University of Chicago Press. Názov knihy je tak trochu zavádzajúci, zdá sa sľubovať príliš veľa, respektíve niečo, čo ani sľúbiť nejde. Poznávanie pravdy môže byť spoločensky podmienené, pravda samotná sotva. Presnejší titul Sociálne dejiny dôvery v pravdivosť tvrdení ale asi neznie tak úderne.

[2] ibid., str. 118-125

[3] Fricker, Miranda. 2007. Epistemic Injustice: Power and the Ethics of Knowing. Oxford: Oxford University Press.