Španielski voliči mohli už neraz počuť v posledných rokoch z úst svojich kľúčových politikov, že koniec ETA je blízko. Napriek tomu ilegálna organizácia usilujúce sa o nezávislosť Baskicka je ešte stále tu a svoje päťdesiate výročie hneď aj oslávila niekoľkými atentátmi. Baskicko, Španielsko a svet sa od chvíle vzniku ETA podstatne zmenili. A ani ETA už vôbec nie je tým, čím bola vo svojich prvých rokoch.

31. júla 1959 je najpravdepodobnejší dátum založenia ilegálneho hnutia Euskadi Ta Askatasuna („Baskicko a sloboda“). Dnes je ETA síce známa vďaka teroru a svojej marxleninistickou ideosynkrázii, ale nie je žiadnou náhodou, že deň jej vzniku pripadol symbolicky na sviatok Ignáca z Loyloly, zakladateľa jezuitskej rehole a pôvodom Baska. Nejedná katolícka fara, či jezuitský exercičný dom sa stali najmä v prvých rokoch útočišťom jej prenasledovaných členov. K začiatkom ideologicky ešte heterogénneho hnutia síce patrili sporadické násilné aktivity, ale tie zatiaľ neboli poznačené smrteľnými obeťami.

Viac to vrelo vo vnútri organizácie, keď sa v nej rôzne názorové prúdy zrážali a ETA v tvrdej opozícii voči diktátorskému režimu generála Franca sa politicky ešte len kryštalizovala. Výsledkom týchto pnutí bolo, že koncom šesťdesiatych rokov v ETA prevládol nacionalistický prúd inšpirovaný najmä antikolonialistickými hnutiami odporu v Treťom svete. Vtedy mala jej existencia a aktivity sympatie v značnej časti španielskeho obyvateľstva a v Baskicku požívala vysoký kredit.
Keď v roku 1968 dôjde k prvému smrteľnému atentátu, ku ktorému sa organizácia oficiálne prihlási, Francov režim sa síce snaží zmanipulovať obraz vtedajšej ETA v očiach verejnosti, ale ani pred domácou, ani pred zahraničnou mienkou sa mu to nedarí. Zabitie šéfa tajnej polície v San Sebastiane povestného mučením zatknutých, či únos priemyselníka, ktorý odmieta pristúpiť na mzdové požiadavky zamestnancov, iba zvyšujú sympatie voči baskickým teroristom. Hoci ETA viackrát neúspešne plánuje atentát na diktátora, nakoniec sa jej pred Vianocami 1973 podarí zasiahnuť režim na inom, veľmi dôležitom mieste. Admirál Carrero Blanco, v tom čase španielsky premiér, je označovaný za Francovho skorého nástupcu a garanciu pokračovania režimu aj po generalissimovej smrti. Nič z naplánovaného pre Blanca už nebude. Výbuch bomby pod cestou, cez ktorú prechádza premiérove auto, je tak silný, že karoséria je vymrštená do výšky štyridsiatich metrov. Blanco je namieste mŕtvy a zdesený diktátorský režim v tom okamihu pocíti svoju zraniteľnosť. ETA je aj vďaka tomuto atentátu v období, keď doma a v zahraničí vychutnáva najväčšie sympatie.

Franco umiera v novembri 1975. Diktatúra pomaly zdochýna s ním a Španielsko už poučené krvou z Občianskej vojny veľmi opatrne prechádza k demokracii. Po zložitých procesoch rokovaní a kompromisov sa konečne v júni 1977 uskutočnia slobodné voľby a o rok neskôr Španielsko má svoju demokratickú ústavu. Baskicko získava svoj autonómny štatút, parlament, vládu, inštitúcie... Aj baskičtina, jazyk neznámeho pôvodu a bez rodiny príbuzných jazykov, sa už bez strachu vracia do verejného života. Stačí to Baskicku, aby bolo úplne slobodné?

Väčšina tých Baskov, ktorí si myslia, že to či ich krajina má alebo nemá byť nezávislým štátom, je na rozhodnutí baskického obyvateľstva a nie Madridu, je presvedčená, že v demokracii sa na dosiahnutie aj separatistických cieľov musia používať výhradne politické prostriedky. Násilnú činnosť ETA v nových demokratických časoch považuje drvivá väčšina Baskov už za šialenstvo. Organizácia prichádza o veľkú časť členov a sympatizantov, no radikalizuje sa. K cieľom jej atentátov, okrem politikov a bezpečnostných zložiek, pribudnú od polovice sedemdesiatych rokov aj civili. Členovia ETA sú od tých čias viazaní sektárskou disciplínou a každý, kto zanechá svojich guerillových kumpánov je označený za zradcu. Ex-aktivistka Cataraín je zastrelená svojimi bývalými spoločníkmi na námestí pred očami vlastného decka. Ľavicoví a pravicoví politici celošpanielskych strán musia byť v Baskicku sprevádzaní telesnými strážcami, rovnako ako mnohí miestni univerzitní profesori, novinári... ETA na svoje financovanie používa spôsoby vydierania, ktoré sa v ničom nelíšia od mafiánskeho výpalného.

Ani fakt, že aj demokratické španielske vlády hrali s Baskickom častokrát špinavú hru, v ktorej zo španielskej strany tiež nechýbalo pokrytectvo, cynizmus, brutalita a aj nevinné obete (napríklad počas premiérovania Felipe Gonzáleza sa na ministerstve vnútra vytvoril tajný projekt takzvaných „GAL“, nezákonných likvidačných jednotiek, ktorých obeťami sa stali aj ľudia nemajúci s terorizmom nič spoločné), nemôže ospravedlniť dogmatizmus násilia a barbarstiev súčasnej ETA. Ani neustále podceňovanie baskickej identity španielskymi vládami nezdôvodňuje stovky nevinných mŕtvych, tisícky ohrozených a vydieraných, atmosféru strachu a paranoidného napätia, ktorými je nasiaknutá súčasná baskická spoločnosť.

Čarovná krajina Baskicko, krajina s bohatou kultúrou a tradíciami, jedinečnou históriou a nádhernou prírodou je aj dnes v zajatí absurdnej a bolestnej tragédie. Riešenie komplikovaného konfliktu nie je vôbec jednoduché a na jeho ukončenie sa bude potrebovať množstvo odvahy a inteligencie všetkých strán namočených do začarovaného kruhu nepochopenia a nenávisti.

Autor je spisovateľ, žije v Španielsku