„I don’t want no peace, I need equal rights and justice,“ spieval Peter Tosh predtým, ako ho zavraždili v dome v Kingstone. Karibský prorok naformuloval realitu, v ktorej žijú obyvatelia Izraela a Palestíny už štyridsať rokov.

Mier bol vždy považovaný za prvú podmienku spravodlivosti a naopak, zdalo sa že spravodlivosť nemôže existovať v čase vojny. Svätý Augustín v snahe zmieriť tieto koncepcie naformuloval teológiu spravodlivej vojny. Talianski dadaisti sa zase pred 1. svetovou vojnou v manifestoch sťažovali na „lepkavý mier“. Dočkali sa skôr nespravodlivého mieru, v ktorom západní spojenci predali stred Európy najskôr Nemcom a neskôr Rusom. Disociácia myšlienky mieru, práva a spravodlivosti zarezonovala po prvý raz v roku 1968, keď sa na parížskych uliciach objavili plagáty so sloganom Police partout, justice nulle part*.

Naša generácia vyrastala pri čiernobielych televízoroch Tesla, v ktorých sme od detstva videli obrázky „nepokojov na Blízkom východe“. Plazmové obrazovky neurobili konflikt ani farebnejším, ani reliéfnejším. Plač ľudí, ktorým odtrhlo nohy v kaviarni v Haife, nariekanie palestínskej matky, ktorej raketa zabila rodinu, neznejú v dolby surround pravdivejšie.

V severnom Nemecku sa skončila schôdzka G8. Hanebné bezpečnostné opatrenia, ktoré chránili ôsmich šéfov štátov, naznačujú, že tí, ktorí ako hnutie Attac považujú G8 za nelegitímny direktoriát, majú pravdu. G7 a neskôr G8 v otázke mieru a spravodlivosti zlyhala totálne. Namiesto cestovnej mapy z Oslo, ženevského plánu a večierkov mondénnej diplomacie v Šarm aš-Šajchu umierajú dnes ľudia nielen v Palestíne a Izraeli, ale aj v Iraku, Alžírsku, Afganistane, Pakistane a Čečensku. Západné štáty spôsobili dosiaľ nevídaný rozvrat Orientu, v rozmeroch, o akých sa prvým križiackym panovníkom Palestíny iba zbožne snívalo po ochutnaní saracénskeho hašišu.

Zo všetkých strán počúvame, že mier nie je možný. Že zastaviť násilie sa nedá.  Tí, ktorí myšlienke mieru a bratstva veria, sú údajne nebezpečnejší ako tí, ktorí dodávajú Izraelu zbrane, a horší od tých, ktorí chodia nakupovať v semtexových opaskoch.  Mier je vraj nebezpečná ideológia zbabelých bláznov, ktorí nepochopili veľkolepé demokratizačné plány a vízie inšpirované predstavami o galaktickom víťazstve západných hodnôt. A nakoniec, všetci vieme, že mier je iba nápisom na handre, ktorá zdobila izbu revolučných tradícií na základnej škole.

Akoby sme sa mali hanbiť, akoby sa mali hanbiť tí, ktorí stratili milované ženy, mužov, deti, ktorým vypálili knižnicu v Sarajeve, ktorým vyplienili babylonské paláce, ktorých denne ponižujú vojenské hliadky, keď idú do práce, aby si večer v televízii pozreli psychotické inscenácie inšpirované Protokolmi sionských mudrcov.

Cynické kalkulácie, alibistické podmienky a bľabot o civilizácii sa stali najobľúbenejším kokteilom západných politikov, ktorým si pripíjajú na konečné riešenie blízkovýchodnej otázky. Zdá sa, že sa končí obdobie, ktoré nás nútilo rešpektovať poznanie, že to, čím sme, pochádza do veľkej miery z Orientu. Chceme definitívne z nášho dedičstva odstrániť všetko, čo nás naučili Feničania, Peržania a Arabi? Uveríme antisemitskej lži, podľa ktorej sú - ako v roku 1938 -  zdrojom nebezpečenstva židia?

Civilizačná amputácia sa už začala. Bez anestetík, na poľných lôžkach. Krv tečie rovnako surovo na LCD ako v čiernobielej Tesle. Štyridsať rokov po šesťdňovej vojne nechceme diplomaciu, ani strategické plány, ani vysvetlenie, prečo sa nedá zastaviť násilie.

Chceme mier a spravodlivosť a nehanbíme sa zato. _______________________________________________________________

*Polícia všade, spravodlivosť nikde