Občas mám pocit, že 65 rokov po skončení druhej svetovej vojny už za mier nikto nie je vďačný.

 Odstrašujúca spomienka na hrôzy tohto obdobia mizne s odchodom generácií, ktoré si na tento pokus o apokalypsu pamätajú. Nezabúdame na to, že Moskva nám vnútila komunistický režim, no o to ľahšie zabúdame na to, že dvadsať miliónov občanov Sovietskeho zväzu zahynulo vo vojne nie za ideály komunizmu, ale (aj) za našu slobodu. Mier už nie je najposvätnejšou hodnotou ľudstva, vojna je v rozpore so všetkými skúsenosťami rehabilitovaná a o odzbrojení sa nevedú etické, ale strategické diskusie.

  Kdesi na začiatku novodobého sporu o legitimitu vojny stál konflikt medzi vodcom girondistov Jacquesom Pierrom Brissotom a ústrednou postavou jakobínov Maximiliánom Robespierrom. Brissot (podobne ako neskôr Napoleon) chcel založiť spoločenstvo národov pod zvrchovanou mocou Francúzska (inšpiroval sa pritom utópiou Anacharsisa Clootsa, ktorý v tom čase zverejnil veľkolepý plán na vytvorenie svetovej republiky s Parížom ako hlavným mestom). Na uskutočnenie tejto vízie navrhoval „ozbrojenú propagandu“, akési novodobé križiacke výpravy proti všetkým tyranom sveta. „Vojna! Vojna! Tak volajú všetci vlastenci, to je želanie všetkých priateľov slobody, roztrúsených po Európe a očakávajúcich len šťastný vojenský zásah, aby porazili svojich utlačovateľov. Táto vykupiteľská vojna obnoví tvár sveta a vztýči vlajku slobody na kráľovských palácoch, na háremoch sultánov, na zámkoch malých feudálnych tyranov, na chrámoch pápežov a muftiov!“ vykrikoval pri jednom zo svojich prejavov 16. decembra 1791. „Zem sa pokryje bojovníkmi a nepriatelia slobody budú vymazaní z ľudskej rodiny!“ Robespierra tento militarizmus veľmi znepokojil. Brissotov návrh na oslobodzovanie sveta v čase, keď ani samo Francúzsko nemalo upevnenú vlastnú slobodu, považoval za zločinné šialenstvo. Zhromaždenie bolo z Brissotovho prejavu nadšené a odmenilo ho hromovým potleskom. No vtom sa objavil za rečníckym pultom Robespierre a dav stíchol. „Rokujeme o veľmi dôležitej veci, o vojne. Prosím zhromaždenie, aby sa zdržalo demonštrácií tohto typu v čase, kedy je pokojná diskusia a rozvážne uvažovanie obzvlášť dôležité,“ začal prísne. „Tam, kde vy vidíte vojnovú slávu, ja vidím vojnové hrôzy. Tam, kde vidíte víťazstvá, ja vidím krv a slzy. Tam, kde vy vidíte moc a korisť, ja vidím útrapy a korupciu. Pre čo to všetko chcete podstúpiť? Pre slobodu? Nie! Vojna pracuje pre tyraniu, napokon nebudete mať Cromwella, ale Caesara. Chcete rozšíriť panstvo slobody? Rozšírte ho ideami. Ukážte svetu, ako nás revolúcia obdarila. Najvýstrednejšia myšlienka, aká môže prísť verejne činnému mužovi na um je tá, že stačí vniknúť s mečom v ruke do cudzej krajiny, aby jej ľud zahorel láskou k našim zákonom a našej ústave. Nikto nemá rád ozbrojených misionárov. Pud a rozvaha nabádajú správať sa k nim ako k nepriateľom. Je také ľahké zbaviť sa svojich povinností voči ľudu tým, že mu dáme vojnu! Najlepšia cesta, ako ukázať ľudu svoju vážnosť, nie je stavať na obdiv jeho silu a tak ho uspávať, ale ukázať mu jeho nedostatky a neustále dvíhať hlas na jeho ochranu. Keby sme pripustili, že ľud si z vlastnej vôle želá vojnu, aj potom by bolo stále povinnosťou jeho zástupcov, aby ho vyviedol z klamu a ukázal mu pravú cestu k slobode!“

     Účinok Robespierrovho prejavu bol zázračný. Prakticky osamotený muž podnietil mohutné protivojnové hnutie. Pre väčšinu čitateľov, zvyknutých na publicistické klišé o krvilačnom diktátorovi, bude táto stránka slávneho revolucionára asi prekvapujúca. No už známy francúzsky socialista a pacifista Jean Jaurès, zavraždený na začiatku prvej svetovej vojny, upozorňoval, že prvoplánoví Robespierrovi kritici pravdepodobne nečítali jeho prejavy. Vodca jakobínov totiž prešiel zásadným vývojom. Na začiatku vystupoval ako najznámejší a zásadný odporca trestu smrti (jeho postoj v tejto otázke zmenila až občianska vojna a ohrozenie základných výdobytkov revolúcie). Proti náladám väčšiny žiadal politické práva pre židov a neobmedzené, priame volebné právo pre všetkých. Bol odhodlaným stúpencom demokracie a medzi jakobínmi teror skôr tlmil ako podnecoval. Často kritizoval Marata, že svojimi stálymi výzvami k násilnostiam ničí vplyv revolúcie (medzi ním a Robspierrom je významný rozdiel: Robspierre si ľud vážil, ale nemiloval ho, kým Marat ho miloval, ale nevážil si ho). Preto dnes nijaký relevantný historik neobviňuje Robespierra, že je hlavným vinníkom krviprelievania, no niektorí ho obviňujú z toho, že urobil málo pre to, aby mu zamedzil. Revolúcia sa napokon neskončila jeho vládou, ale jeho popravou. Zvíťazili úplne opačné nálady. Napoleon Bonaparte pod zámienkou šírenia slobody prevalcoval Európu a jeho vojny si vyžiadali päť miliónov mŕtvych. O dve storočia neskôr tú istú ideológiu použil George Bush pri zdôvodňovaní svojho blízkovýchodného ťaženia a všetci vieme, ako to dopadlo.

 Tento základný filozofický konflikt v nazeraní na otázky vojny a mieru pretrváva dodnes. Odráža sa aj v mediálnom diskurze. Novinári nemajú moc zastaviť vojny, hoci historický precedens, kedy sa im podarilo prispieť k ich ukončeniu, už existuje (vojna vo Vietname). Majú však rozhodne moc a dokonca povinnosť nezaujato posúdiť príčiny vojenského konfliktu a nepodľahnúť oficiálnej zámienke. Prečo tak nerobia a osvojujú si slovník politickej propagandy, ostáva zdanlivo záhadou. No bolo by intelektuálne poctivejšie, keby neunavovali čitateľov, poslucháčov a divákov prázdnymi rečami a dokázali svoje pohnútky napísať aspoň tak otvorene ako grécky historik Tukydides vo svojich Dejinách peloponézskej vojny: „Nechceme vás zaťažovať zdanlivými zámienkami... ani dlhými rečami, ktorým by aj tak nikto neveril... Viete rovnako dobre ako my, že čo je svet svetom, platí právo silnejšieho. Silní konajú, pretože môžu, slabí trpia, pretože musia.“ Žurnalistika nemôže používať slovník generálov a ak už nechce odmietnuť vojnu, mala by rozhodne odmietnuť jej propagandu.

     Základné otázky historickej dohody o jadrovom odzbrojení medzi USA a Ruskom sa u nás tiež posudzujú na základe spojeneckej lojality, nie globálnych civilizačných potrieb. Moskve sa prisudzuje automaticky zlý úmysel, hoci ide o hru strategických záujmov dvoch veľmocí, kým záujmy ľudstva ako celku s týmito záujmami často nekorešpondujú. Táto situácia potvrdzuje slová ruského politológa Sergeja Karaganova, ktorý upozorňuje na to, že studená vojna sa nikdy neskončila. S o to väčším oduševnením, s akým naše médiá tolerovali či dokonca otvorene podporovali Bushov  militarizmus, sa dnes moralisticky pozastavujú nad hoci len teoretickou možnosťou Moskvy odstúpiť od zmluvy, ak by americké protiraketové plány ohrozovali záujmy Ruska. Treba si uvedomiť, že Rusi riskujú touto zmluvou oveľa viac ako Američania. Geopolitický štatút Ruska dnes totiž určujú primárne jadrové zbrane. Moskva k nim nemá náhradu. Spojené štáty sa v rozvoji konvenčných útočných prostriedkov, ako aj informačných technológií vzdialili Rusku na hony a v tejto oblasti sú bezkonkurenčné.

 V očakávaniach summitu Obama – Medvedev zaniká jedna podstatná skutočnosť. A síce, že oveľa dôležitejším aktom ako podpis zmluvy o znížení zásob nukleárnych zbraní o tretinu je nová jadrová stratégia, ktorú pred vrcholnou schôdzkou v Prahe zverejnil americký prezident. Aby bolo jasné: atómové zbrane v rukách jadrových mocností sú len nákladný, nefunkčný šrot. Každá dohoda o ich obmedzení je pozitívnou správou, zvlášť po rokoch bushizmu, ktorý zaviedol svetové spoločenstvo do slepej uličky. No nie je to správa zásadného významu. V prvom rade, obe krajiny si ponechávajú dostatočný arzenál na zničenie všetkého života na Zemi. Po druhé, Obamova iniciatíva nebude dostatočne vierohodná, kým Spojené štáty nepristúpia k Zmluve o zákaze jadrových skúšok – vo svetle kritiky nukleárneho programu Iránu či KĽDR zaniká fakt, že tento kľúčový dokument blokuje Kongres USA od roku 1998. Spojené štáty ani na okamih nezastavili vývoj nových jadrových zbraní a bez tohto zásadného kroku je každá odzbrojovacia dohoda iba modernizáciou nukleárnych arzenálov. Hlavný význam Obamovej iniciatívy je v niečom inom. Tento americký štátnik sa po dlhých desaťročiach prihlásil k vízii sveta bez jadrových zbraní, k myšlienke všeobecného a úplného odzbrojenia, ktorá je oficiálnym cieľom svetového spoločenstva minimálne od roku 1954, kedy sa k nemu zaviazalo rezolúciou Valného zhromaždenia OSN. Nikto nepochybuje, že cesta k tomuto cieľu bude nesmierne náročná a dlhá a Obama sám nepredpokladá, že by sa jej zavŕšenia dožil. No túto métu treba mať neustále pred očami.

     Ak totiž oficiálne kruhy považujú za najväčšiu hrozbu svetovej bezpečnosti medzinárodný terorizmus, potom je viac než zrejmé, že týmto hrozbám nemôže zabrániť americký systém protiraketovej obrany (ktorý len zvyšuje napätie medzi veľmocami), ale likvidácia jadrového arzenálu, ku ktorému sa usilujú teroristi dostať. Nepotrebujú na to rakety, ale prostriedky, voči ktorým sú doterajšie opatrenia neúčinné – napríklad rozmetať dva kilogramy plutónia po metre by stačilo na totálne a dlhodobé ochromenie života veľkomesta. Zníženie strategických jadrových hlavíc dnes už vôbec nie je také strategické. Takéto plány ohlásil už minister zahraničných vecí v prvej Bushovej vláde Colin Powell koncom roka 2001. Dnes je však dôležité pochopiť, že ak je terorizmus príkladom asymetrickej vojny, potom základným strategickým cieľom teroristov je dostať sa k nukleárnym arzenálom. To však znamená, že musíme medzi hlavnými mocnosťami vytvárať atmosféru dôvery, že boj proti terorizmu si vyžaduje aj spoločné operácie spravodajských služieb, nie posilňovanie paranoidných nálad a vykresľovanie Ruska ako nepriateľa. Žiaľ, nešťastný odklon od uvoľnenej atmosféry zo začiatku deväťdesiatych rokov nespôsobila Moskva ani Washington, ale vtedajší východoeurópski lídri, predovšetkým Václav Havel a Lech Walesa. Nechcem špekulovať o tom, či ich opakované strašenie bezpečnostným vákuom a nepriateľom z východu spôsobilo nepochopenie situácie, obmedzená zaujatosť alebo servilita voči novému mocenskému centru, no táto politika bola pre svetový mier katastrofou. Je dôležité, aby vyvolávanie nedôvery a narúšanie vzájomnej spolupráce zanechali nielen americkí neocons, ale aj slovenskí chickenhawks. Atómové bomby v rukách teroristov totiž ohrozujú samotnú existenciu ľudstva, a teda tu už nestačí iba obmedzenie, ale konečná likvidácia všetkých jadrových zbraní. Inak je celé naše úsilie iba mrhaním času a čakaním na čoraz reálnejší okamih, kedy sa teroristi zmocnia nukleárnej výzbroje. Aj správa Bezpečnejší svet: naša spoločná zodpovednosť, ktorú pre generálneho tajomníka OSN vypracovala expertná skupina, konštatuje, že sa "blížime k bodu, v ktorom by sa mohol rozpad režimu nešírenia stať nezvratným a vyústiť do stupňovitého šírenia zbraní".

     Túto hrozbu, najväčšiu bezpečnostnú hrozbu súčasného sveta, pražský summit nijako nezmenšuje. Oveľa zásadnejší význam má zverejnený 72-stranový Obamov dokument Prehodnotenie jadrového postoja. Ide o najväčšiu zmenu amerického strategického uvažovania od skončenia studenej vojny, od čias, kedy posledný vodca ZSSR Michail Gorbačov v slávnom prejave na pôde OSN 7. decembra 1988 šokovanému svetu oznámil jednostranné zníženie sovietskych ozbrojených síl nezávisle od akejkoľvek medzinárodnej dohody. Barack Obama sa v tomto dokumente zaviazal, že Spojené štáty nepodniknú jadrový útok ako prvé s výnimkou krajín ako je Irán alebo Severná Kórea. Pravda, ani takýto záväzok netreba preceňovať. K niečomu podobnému sa zaviazal už v roku 1978 vtedajší prezident Jimmy Carter a následná vláda Ronalda Reagana ukázala, aké jednoduché je takúto pozíciu opustiť. No predsa len si nemožno nevšimnúť niekoľko podstatných rozdielov. V prvom rade Obamovo vyjadrenie narúša doterajšiu nukleárnu doktrínu NATO, ktoré si osobuje právo prvého jadrového úderu za každých okolností. A po druhé, súčasťou dokumentu je aj záväzok nevyvíjať nijaké nové druhy nukleárnych zbraní, čo Obama presadil napriek odporu Pentagonu. Mieroví aktivisti, ktorí očakávali principiálne upustenie od prvého použitia jadrových zbraní, môžu byť sklamaní, ale nová doktrína je napriek tomu zreteľným posunom tým správnym smerom.

   Otázky vojny a mieru sú odveké, v niečom sa však dnešok predsa len zásadne odlišuje od minulosti. Súčasné technológie a extenzívne formy boja spôsobili, že prestávame vnímať ostrú hranicu medzi vojnou a mierom, že žijeme v permanentnej vojne s pocitom trvalého mieru. Ak sa svet za posledné desaťročia zásadne zmenil, no náš postoj k nukleárnym zbraniam a ich použitiu nie, znamená to, že pocit globálnej zodpovednosti v dnešnej svetovej politike tragicky zaostáva. Žijeme v obrovskej neistote, ktorú nám pomôže prekonať iba návrat k mierovému étosu, k vyjadreniu jasných hodnotových postojov a východísk, ktoré sa formovali už počas Francúzskej revolúcie. Stratiť tento etický kompas by znamenalo hazardovať s existenciou ľudstva. Na dôvodoch, prečo sme odmietli vojnu v roku 1945, sa dnes totiž nič zásadné nemení.

Súvisiace články:

• Porazili sme aj fašizmus?