Strana Smer-SD vyhrala parlamentné voľby, v Národnej rade obsadí najväčší počet mandátov. V tomto zmysle dokonca voľby zvíťazila rozdielom triedy, veď druhá najsilnejšia strana v parlamente získala ani nie polovičný počet kresiel.

 Za toto víťazstvo Smer-SD vďačí zavŕšeniu dlhodobého procesu vytláčania ĽS-HZDS, KSS a ZRS z politickej šachovnice, ako aj polčasu rozpadu slovenských nacionalistov.   

Róbert Fico uštedril vyhorenému Vladimírovi Mečiarovi úder z milosti a uspel tam, kde pred ním zlyhal Ján Čarnogurský: prebral léno mohutnej voličskej základne, a ovládol stred Slovenska.

 Za pozornosť ale stojí, že strane Smer-SD sa nepodarilo naakumulovať celú volebnú silu, ktorú odobrala ĽS-HZDS, KSS, ZRS a SNS. Otázne je, ako situáciu vyhodnotia stranícke špičky SMERu-SD.

 Môžu si v duchu Mečiarovskej tradície navrávať, že kvôli sprisahaniu zahraničia a mestskej inteligencie kontrolujúcej médiá ešte nedosiahli maximum. V takom prípade je Smer-SD bez zmeny volebného systému na väčšinový odsúdený na politickú izoláciu a odumieranie.

 Alebo si môžu uvedomiť, že ho práve dosiahli, a že ich súčasnému elektorátu, na rozdiel od ich politických protivníkov, chýba ideologický tmel. Sila Smeru-SD závisí od slabosti SNS a pretrvania charizmy Róberta Fica, čo je zárukou nestability a zraniteľnosti.

 Rovnako je však neodškriepiteľné, že strana Smer-SD parlamentné voľby prehrala v tom zmysle, že Róbert Fico nemôže zostavovať vládu. Je odsúdený na opozičné vyčkávanie školáckej chyby o štyri roky skúsenejšej pravicovej koalície.

Tieto voľby v sebe však nesú aj hrozbu dlhodobej porážky ľavice. Smer-SD využil štyri roky politického zápasu nie len na zbytočné polarizovanie spoločnosti, inštrumentalizáciu etnického a sociálneho strachu ale aj na kádrovanie novej generácie slovenskej ľavicovej inteligencie.

 Neonormalizačným ideológom Smeru-SD nestačilo ponižovať Svätoplukovou sochou estetiku dejín na súťaž v ideologickej erekcii a používať symbolické osadzovanie hraničných falusov Trianonu na údajnú štátotvornú akupunktúru chorého tela slovenského spoločenstva.

 Museli si ešte vytvoriť nepriateľa aj z údajných kozmopolitných socialistov, ktorých jedinou vinou malo byť, že neoblomne veria v ľudského ducha a silu spoločenskej emancipácie. Klásť proti sebe boj za sociálne práva a právo na kultúru, ašpirácie mladých ľudí nie na slobodu, ale voľnosť, stavať vieru v Európanstvo proti pseudoštúrovským coounterstrikom na slovensko- maďarskej hranici svedčí o zúfalom deficite modernity.

 Hlavná slovenská strana, ktorá sa hrdí dovetkom "sociálna demokracia", napokon ani nezaregistrovala, že na koncerte Boba Dylana, jedného z idolov a referencií svetovej ľavicovej kultúry stáli dva dni pred voľbami predstavitelia pravicových strán stelesňujúci všetko to, proti čomu sa Dylanova generácia vzbúrila.

Odmietnutie mladého voliča je trestuhodným odmietnutím budúcnosti. Podstatná časť z viac ako 300 000 slovenských prvovoličov dnes nebojuje spolu so svojimi generačnými súputníkmi v Európe za spravodlivejší svet, ale za spoločenský egoizmus v podobe odvodového bonusu.

 Ich masívny príklon k strane, ktorá používa komunikačné kódy sveta, ktorý je chic a sexy bez ohľadu nato, že predstavuje najbrutálnejšiu formu sociálnej žieraviny, strany, ktorá z ideálu solidarity urobila tovar eugenistickej meritokracie, je rovnako zlyhaním Smeru-SD. V jeho arogancii, v jeho zámernom pestovaní vidieckych manierov, intríg hodných Kukučínových románov, v jeho opovrhovaní mestom a snahe ponižovať súperov.

Róbert Fico nemohol zostaviť vládu, pretože nedokázal vo svoj prospech zmobilizovať nevoličov, pretože sa od neho odvrátil ľavicový mestský volič, a pretože sa pravici podarilo na SMER-SD nahuckať prvovoličov. Opäť je otázne, ako situáciu vyhodnotia stratégovia strany.

 Môžu očakávať vnútornú nestabilitu novej pravicovej koalície, nové korupčné škandály a sociálnu pohromu v dôsledku krízy ako aj politiky novej vlády. A spoliehať sa na to, že moc im najneskôr za štyri roky automaticky padne do rúk. V takom prípade ale musia dokázať udržať si robotnícky elektorát, dúfať, že sa nevoliči zmobilizujú v ich prospech, že SNS sa zatiaľ nedokáže zásadne zregenerovať a že elektorát KDH, s kandidátom pravice na prezidenta v čele, sa konečne stane prístupným myšlienke strategickej zmeny spojenectva.

 Alebo môžu očakávať znovuzjednotenie maďarských strán a určitú konsolidáciu pravice zo strachu pred ľavicovou radikalizáciou, a teda približné zachovanie súčasných mocenských blokov. V takom prípade im nezostane nič iné len buď opäť ponúknuť vládu nacionalistom a fašistom, alebo sa spoľahnúť na to, že prvovoličov osloví zatiaľ neexistujúca strana mestskej ľavicovej inteligencie, ktorá sa SMERu-SD v rozhodujúcej chvíli neobráti chrbtom.

 Parlamentné voľby 2010 v každom prípade prehrali voliči, a to nielen strany SMER-SD.

 Hoci sa mnohí predstavitelia nastávajúcej vlády radi zahaľujú do plášťa európanstva, Slovensko pod ich vedením ostane v Európe paradoxným amalgamom múzea a experimentálneho laboratória.

 V mene "kultúrnej jedinečnosti" a "národnej suverenity" bude vláda brániť konzervatívne predstavy o spoločnosti a ľudských právach, a na európskej úrovni nás bude vyčleňovať z modernizačných iniciatív v tejto oblasti, prípadne sa ich pokúsi úplne zablokovať. Na druhej strane, podobne ako v rokoch 2002-2006, svoje neoliberálne ekonomické experimenty bude vydávať za európsku myšlienkovú avantgardu, na ktorú ostatné krajiny Európskej Únie zatiaľ nemajú odvahu, či dosť síl.

 Spôsob, akým sa strany nastupujúcej vlády postavili k poslednej zásadnej kríze rozhodujúcej o smerovaní integrácie a snahám o jej riešenie - pomoc Grécku, vytváranie záchranného fondu pre eurozónu a spoločné pravidlá hospodárskeho riadenia - naznačuje, že Slovensko bude čiernym pasažierom, ktorý považuje za samozrejmosť jednosmernú solidaritu - solidaritu ostatných vôči nemu.

 Krátkozrakosť takéhoto postoja je zrejmá. V čase, keď Únia stojí pred ďalšou sériou zásadných politických rokovaní: o budúcej podobe rozpočtového rámca, spoločnej poľnohospodárskej politike, budúcnosti regionálnej politiky, ale najmä pravidlách hospodárskeho riadenia a podobe menovej únie, tak budeme irelevantným hráčom, ktorého najvyššou politickou kartou bude hrozba zablokovania spoločných iniciatív, bez možnosti a schopnosti predkladať vlastné návrhy.

 Doma sa nová pravicová koalícia nateraz tvári akoby sa poučila a neprestáva vysielať ukľudňujúce signály, v rozpore s vlastnými volebnými programami a predvolebnými vyhláseniami: vianočné dôchodky sa zatiaľ nemajú rušiť, do privatizácie sa zatiaľ netreba hrnúť a spoplatnenie vysokoškolského štúdia ešte nie je na programe dňa.

 Je to len dymová clona. Nová pravicová koalícia totiž onedlho nadviaže presne tam, kde v roku 2006 prestala: podriadi hospodársku a sociálnu politiku štátu ideologickým poučkám neoliberalizmu, dokončí pozastavenú privatizáciu zostatkov štátneho majetku, dôchodkov, zdravotníctva a školstva. Opäť bude inštrumentalizovať prirodzený strach rodičov o vlastné deti a médiami cieľavedomo živená hrozba štátneho bankrotu len podčiarkne absolútnu nutnosť znižovania štátneho dlhu hlava nehlava.

 Podobne ako "modernizácia" v rokoch 2002-2006, výzvy k šetreniu budú predovšetkým ospravedlnením pre zavádzanie ideologických projektov novej vlády.

 Väčšina predvolebných sľubov, ktoré by mali okamžitý negatívny dopad na rozpočet, preto pôjde viac menej rýchlo do stratena. Po obecnej, kde už prebieha, bude aj v štátnej správe prepúšťanie a kresanie platov. Vláda, ktorá za žiadnu cenu nebude chcieť zvýšiť zdanenie kapitálu, ani vyšších príjmových vrstiev bude môcť hýbať len spotrebnými daňami a DPH. Alebo odvodmi. Aj preto bude napriek všetkej rozpočtovej úzkosti práve reforma odvodov veľkým projektom tejto vládnej koalície.

 Popritom sa do pôvodného stavu vráti všetko to, čo sa Smer-SD tak ostýchavo a často len deklaratívne snažil skorigovať: DSSkám a súkromným zdravotným poisťovniam sa rozviažu ruky, zamestnávatelia opäť dostanú bič na zamestnancov a odbory v podobe staronového zákonníka práce. Je možné, že bude zrušená aj minimálna mzda.

 Kým študenti skôr alebo neskôr dostanú možnosť kúpiť si vysokoškolský diplom na dlh, mladí ľudia, ktorí budú mať to šťastie, že na Slovensku zoženú zamestnanie, budú povinne nahnaní do II. piliera, bez ohľadu na to, že to zásadným spôsobom obmedzí ich mobilitu na európskom trhu práce. Ak si nájdu prácu v zahraničí, budú sa musieť zmieriť so silnou dôchodkovou penalizáciou a ak zostanú doma, v prípade straty zamestnania získajú akurát tak možnosť použiť časť z peňazí, ktoré DSSky v ich mene investujú na finančných trhoch, na splácanie hypotéky a tak si prejesť vlastnú budúcnosť.

 Vláda zastaví všetky aktivity spojené so strategickým projektom predĺženia transsibírskej magistrály, prehodnotí objem výstavby ako aj trasy diaľnic a v najhoršom možnom čase ponúkne na predaj bratislavské letisko, Slovenskú poštu ako aj spoločnosť CARGO a.s. Nová koalícia prehodnotí veľké projekty financované z fondov Európskej únie, čím oddiali ich reálne využitie v slovenskej ekonomike. Deklarované snahy o neprivatizácíi  v začiatkoch koalície iba znamenajú, že jediným tvorcom novej koalície a jej programu je Fico.

 Výsledkom bude prudký nárast nezamestnanosti, citeľné zhoršenie ekonomickej situácie slovenských domácností a zároveň pokračovanie v zadlžovaní ako obyvateľstva, tak aj štátu, čo ekonomické mozgy pravice len utvrdí v presvedčení, že je treba ešte viac reštrikcií a predať všetko, čo sa ešte dá.

 V dôsledku svetovej hospodárskej krízy však v nasledujúcich štyroch rokoch Slováci už nemajú kam utekať, ani pred chudobou, ani za prácou.

 Podľa priebehu jednaní o novej vláde je zrejmé, že za uskutočnenie tohto scenára bude nezanedbateľný podiel zodpovednosti niesť aj nové vedenie KDH. Je pravda, že predsedovi Figeľovi nebol dopriaty čas na modernizáciu a omladenie strany, a jej napojenie na myšlienkový svet tradičnej, sociálnej kresťanskej demokracie nemeckého typu. Ale samotný Ján Figeľ sa veľmi rýchlo vzdal štátnickej ambície posunúť slovenskú pravicu bližšie k Európe, podľa všetkého výmenou za plnú podporu jeho kandidatúry v budúcich prezidentských voľbách.

 V roku 2014 bude teda možný kandidát KDH na funkciu prezidenta republiky výlučne kandidátom nepoučenej pravice, ktorá ponesie zodpovednosť za všetko sociálne utrpenie, ktoré Slovensku medzitým privodí politika novej koalície.

Na Slovensku teda neprichádza s novou koalíciou nič nové a okrem možnosti aspoň náznaku vystupňovania boja proti korupcii ani nič povzbudivé. Naopak. Vracajú sa náboženská intolerancia, ideologická zaslepenosť, rasizmus, živočíšna bezohľadnosť a mocenská arogancia bielych golierov. A pre nás ostatných nastávajú ďaľšie štyri roky opozície. Mení sa len protivník. Po národno- sociálnom populizme prichádza zlepenec konzervatívcov a neoliberálov. Cieľ ostáva rovnaký. Ponúknuť autentickú progresívnu a proeurópsku myšlienkovú a politickú alternatívu.