Z úst talentovaného hudobníka Michala Kaščáka sme sa dozvedeli, že festival Pohoda je istou európskou raritou. Väčšina letných festivalov je totiž podľa Kaščáka a jeho súputníkov „ľavicovo orientovaná“. Narážajú tým na otázku, ktorá už v minulosti trápila Štefana Hríba v jeho diskusnom stane na festivale: totiž, prečo nosia mladí ľudia tričká Che Guevaru, keď všetci čitatelia Johnsona predsa vedia, že comandante bol neľútostný vrah.

Kaščák a Hríb svojím extempore opäť raz dokázali, aký účelový obraz si vybudovali o ľavici a liberáloch. Podľa ich kritérií väčšinu milovníkov rocku, funky alebo reggae tvoria v lepšom prípade konzumenti drog, v horšom lacní ľavičiari.

Ich ikonou je miliardár Bono, ktorý z roztopašnosti nevie čo robiť, a tak si vymyslel kratochvíľu v podobe boja za zrušenie afrických dlhov. Bob Geldof, ďalší módny ľavičiar, organizoval v 80. rokoch koncert za prepustenie Nelsona Mandelu, čím sa stal vinným zo zničenia prosperujúcej oázy Západu v chorej, lenivej a skorumpovanej Afrike. Bob Dylan bojoval proti vojne vo Vietname, Neil Young vydal protibushovský album a Boss Bruce Springsteen chodil v roku 2004 s Mobym a ďalšími umelcami po Amerike, aby podporili Johna Kerryho. Môžeme ísť ešte ďalej - Victor Jara, ktorému dal generál Pinochet odseknúť prsty, aby nemohol vyhrávať Bandieru Rossu talianskych interbrigadistov, bol určite lacným ľavičiarom a Garcia Lorca, ktorý okrem poézie venoval čas aj hudbe, zahynul ako lacný ľavičiar výstrelom frankistov do jeho rekta, aby ho potrestali za homosexualitu.

Otázka úprimnosti politického presvedčenia vyvstane vždy, keď sa pretriasa kaviarenská ľavica. Na Slovensku je rozšírená pravicová povera, podľa ktorej sú ľavičiari neúprimní, čo vyplýva z toho, že sú neúspešní, čo u nich logicky vedie k pocitu frustrácie. K tomu treba priradiť ich neschopnosť vnímať realitu taká, aká ja, ich snahy manipulovať a diagnózu mesianistického komplexu. Zatiaľ čo pravicový politik je vnútorne vyrovnaný, nikdy nekradol, nekorumpoval, vždy chodil do kostola a nemal milenky, ľavičiar je človek, ktorý nemá odvahu povedať, že žije nemorálnym životom, a preto sa z neho snaží vyrobiť normu pre všetkých.

Podľa  pravicových guruov je societálny liberalizmus iba ilúziou, zatiaľ čo konzervatívne hodnoty sumárom úprimnosti, priamosti a pravdivosti. Každý liberál a ľavičiar sa podľa týchto kritérií nachádza v stave hriechu zdanlivosti, lebo všetci predsa vedia, že vo chvíli, ako sa mu začne dariť, stane sa voličom SDKÚ, začne chodiť na Pohodu počúvať múdre reči o Dutchkeho generácii.

V jednom má ale slovenský konzervativizmus pravdu. Slovenskí liberáli a ľavica nemajú odvahu. Nemajú názory na tie problémy, ktoré definujú rozdiely medzi politickými myšlienkovými prúdmi. Zatiaľ čo Smer uniká pred spoločenskými otázkami do sociálnej mystiky, ktorá má podobu kovorobotníckej rétoriky a darčekových šekov, liberáli nevedia, čo si myslia o svete. Ich predstavy o tolerancii sa zúžili na alibistické formulky typu - vychádzajme dobre so všetkými.

Progresívne sily na Slovensku na seba ale musia prebrať zodpovednosť, ktorá siaha ďalej ako hádky, po akú hranicu môžeme znižovať daňové zaťaženie. Nie, so všetkými nemusíme vychádzať dobre, nemusíme si servírovať malomeštiacke bridge parties, kde sa tvárime, že aj oslavovanie pravicových diktatúr je relevantným názorom. Keď toto liberáli a ľavica nepochopia, nebudú vedieť, čím sú, a mládež pôjde počúvať nezmyselné kázne do stanu na Pohode, v ktorom sa každoročne napĺňa politické proroctvo Michala Kaščáka: „Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.“