Tak už aj Tunisko má svoju farebnú revolúciu. K odstráneniu prezidenta Ben Alího môžme Tunisanom iba gratulovať.

No ak má byť jazmínová revolúcia len ďalšou v poradí farebných revolúcií, ak čaká Tunisanov to, čoho sa po ružovej dočkali Gruzínci, či po oranžovej Ukrajinci, asi by sme ich mali skôr poľutovať.  Krajín, ktoré revolúciu čakajú, alebo si ju zaslúžia je príliš veľa. Tí, ktorí dávajú revolúciám pekné mená, budú musieť popustiť uzdu svojej fantázii na vymýšľanie vhodných adjektív. Ak, samozrejme, bude čomu dávať mená.

Dejiny arabských krajín sú plné revolúcií. No keď sa na ne pozornejšie pozrieme, zistíme že v drvivej väčšine prípadov (ak teda nie vo všetkých prípadoch) šlo o nejakú formu vojenského prevratu. V úlohe revolučného predvoja sa vždy ocitla väčšia či menšia skupina dôstojníkov. Väčšina arabských vládcov (z ktorých mnohí pochádzajú práve z tejto revolučnej vojenskej kasty) sa z toho poučila a armáda patrí k veľmi sledovaným a protežovaným zložkám. No Ben Alí na to zabudol, preferoval políciu a nakoniec doplatil na nelojálnosť armády. Armáda totiž zostala lojálna krajine, nie režimu.

 Úspech tuniskej revolúcie (buďme optimisti a uvažujme o tuniskom prípade ako o úspešnom) bol práve v tom, že armáda odmietla proti demonštrantom zasiahnuť a režim nebránila. Kľudne to môžme nazvať rumunskou cestou revolúcie.

 Zoberme si teraz za radom arabské krajiny, ktoré sú najzrelejšie na revolúciu. Alžírsko, Sudán a Jemen. Tie sú nie že najzrelejšie, tie sú priam prezreté (až hnilé). Všade sú tam pri moci bývalí vysokí dôstojníci, ktorí sa dostali k moci prevratmi a dnes udržiavajú svoj režim kombináciou diktatúry a riadenej (čítaj manipulovanej) demokracie. Politická a sociálna situácia obyvateľstva je tam priam zúfalá, no každý pokus o revolúciu režimy krvavo potlačia  a armáda bude na ich strane.

Nezabúdajme ani na „konštitučné“ (Maroko, Jordánsko) a absolutistické monarchie (Saúdska Arábia, Omán). Problémy majú také isté, len majú výhodu podpory Západu. Tú mal však aj tuniský režim, a nepomohlo mu to. Vyslovene smiešne vyzerajú dnešné odsúdenia nedemokratickej diktatúry Ben Alího spoza Stredozemného mora aj Atlantiku, keď ešte pred pár týždňami bolo Tunisko pokladané za jednu z najliberálnejších arabských krajín. No ale čo už, keď na Západe sa meradlom slobody v arabskom svete stáva nosenie šatiek... . A že je za tým brutálny režim vykorisťujúci svojich občanov, to nikoho netrápilo.

 Potom je tu skupina krajín, ktoré nutne potrebujú zmenu, lenže akákoľvek zmena by sa tam stala, nič nevyrieši – Libanon, Palestína, Irak. (No dobre, Palestínu si škrtnime, tam riešenie nezáleží na Araboch.) Tu je každá rada dobrá, ...možno nabudúce.

 Jedným z horúcich kandidátov na zmenu je aj Egypt. Jeho režim je kdesi na pomedzí horespomenutých skupín. Na rozdiel od Tuniska, jeho ekonomiku nevyciciava jedna rodina, ale štyridsať rodín. Nerobia to až tak okato ako klan Trabulsí v Tunisku, zato dôkladne. Podobne ako v Tunisku, režim protežuje políciu, no na rozdiel od Tuniska, vysokým armádnym činiteľom je umožnené koristiť na ekonomike a vyberať si svoj podiel na ožobračovaní spoločnosti. Aj egyptský režim má podporu Západu

 Arabským svetom prebehla vlna samoupaľovania. Začalo to v Tunisku, pokračovalo v Alžírsku, Mauretánii, Egypte, dokonca už i v Saúdskej Arábii. Len v Egypte to bolo za posledné dva týždne vyše dvanásť úspešných, či neúspešných pokusov. A to sú len tie, o ktorých média informovali. Samozrejme, vždy sa nájde nejaký „konkrétny“ motív, raz je to psychická porucha, inokedy problémy v rodine. No zaujímavé je, že tlač, či už provládna, nezávislá, či opozičná, popri tom „oficiálnom“ dôvode samoupálenia nezabudne porovnať sitiuáciu so zahraničím.  Že je situácia vážna svedčí aj správa o tom, že autority Al-Azharu vydali výnos, že samovražda je v islame zakázané, aj keby to bolo výraz hnevu alebo protest. Len škoda, že na to neprišli skôr. V roku 2010 bolo vraj v Egypte viac než 100 tisíc pokusov o samovraždu (zdroje neuvádzajú, koľko z toho úspešných), 67 percent z toho sú pokusy mladých medzi 15 a 25 rokov (z toho vraj 90 percent mužov). Je chvályhodné, že náboženskí vodcovia vydali výnos proti samovraždám, koniec koncov by sa to mohlo/malo týkať aj samovražedných atentátnikov. No nebolo by samozrejmejšie, keby tieto osobnosti vydali výnos proti ožobračovaniu obyvateľstva, ruinovaniu ekonomiky a potláčaniu osobných a kolektívnych práv? Keby vládnúca moc, predstavitelia režimu, dbali viac na blaho obyvateľstva než na vlastné bankové účty, efekt by mohol byť rovnaký – zníženie počtu samovrážd. A občania by potom režimu isto odpustili aj jeho fiktívnu legitímnosť – spravodlivý vládca nepotrebuje byť „demokraticky“ zvolený, nespravodlivému sfalšované voľby nepomôžu.

 Deň nespokojnosti

 Zajtra v Egypte vypukne revolúcia. Vraj. Záleží to miere násilia, ktoré polícia použije proti demonštrantom. Na miere „rozumnosti“, ktorou policajní dôstojníci a vysokí úradníci ministerstva vnútra disponujú. Že sa mládež demonštrovať odváži, to je takmer isté. K výzve na účasť sa na Facebooku prihlásilo zatiaľ 84.680 ľudí (údaj z 24.1., 05:22), čo je aj na egyptské pomery dosť. Síce bude záležať na tom, či sa demonštráciu bude konať na jednom mieste (zatiaľ to vyzerá len v samotnej Káhire na minimálne 5, ale organizátori môžu ešte na poslednú chvíľu všetko zmeniť.) Že polícia proti demonštrantom zasiahne, to je takmer isté. Nezasiahnuť pre režim znamená prehrať. No záleží od miery tvrdosti zásahu. Ak bude príliš mierny (Pod miernym si treba predstaviť taký zásah, aký zvyčajne polícia použije pri demonštrácii v centre Káhiry, pod „dohľadom“ turistov. Mierny zásah si turisti nevšimnú, ak si teda vôbec všimnú demonštráciu), môže to iba povzbudiť ďalších, menej odvážnych nespokojencov. Ak bude zásah príliš tvrdý (tuniský prípad s desiatkami mŕtvych), môže naopak vzbudiť odpor a následne aj odvahu postaviť sa na odpor u staršej generácie. Zásah musí byť taký akurát. Na miere zásahu sa potom bude dať aj odhadnúť miera rozhodnosti bezpečnostných zložiek udržať režim. (Prosím čitateľov, aby čítali medzi riadkami a v diskusii brali ohľad na miesto, odkiaľ tento článok píšem. - pozn. autora.)

25. január je v Egypte štátna sviatok – Národný deň polície. Vyzerá to tak, že polícia oslávi svoj sviatok prácou. Ministerstvo vnútra nemá žiadne žiadosti o povolenie demonštrácie/i, preto sa polícia bude k demonštrantom správať „v súlade s právom“. Koptská církev vyzýva svojich členov bojkotovať Deň protestov, pretože ho vraj organizuje Moslimské bratstvo a salafistické hnutia. Čo je veľmi zaujímavé, keďže oficiálne vyhlásenie Moslimského bratstva v tej dobe hovorilo, že sú ešte stále nerozhodnutí  ohľadom nadchádzajúcej demonštrácie a svoj postoj ešte oznámia. Oznámili ho deň neskôr po koptskej výzve. K podpore demonštrácií sa nakoniec pripojili. No z ich váhania a dá sa povedať oneskoreného vyhlásenia príam cítiť tú neochotu prestarnutého ichwánskeho vedenia do niečoho sa namočiť. Nerozhodnosť Moslimského bratstva je až zarážajúca. Oveľa radikálnejšia Islamská skupina tiež odmietla účasť na demonštrácii, ktorú opísali ako "výzvu k násiliu a vandalizmu“. Vyzerá to skoro ako dohoda s režimom, bude zaujímavé sledovať, či ju mladí Kopti a mladí moslimovia počúvnu. Muhammad Baradái síce demonštrácie podporil, no nezúčastní sa ich. Liberálna aj „liberálna“opozícia buď váha, alebo účasť priamo odmietla. Čistý alibizmus – ak to vyjde, bude vždy dosť času pridať sa  a zviesť sa na revolučnej vlne, ak to nevyjde, tak budú pred režimom a jeho represáliami krytí. Úplne jednoznačne sa za demonštrácie postavila iba ľavica – Progresívni národní unionisti síce trošku opatrnejšie, s istými obavami, Násiristi však veľmi odvážne. Hnutie, ktoré pravdepodobne za organizáciou demonštrácií stojí, konkrétne Hnutie 6. apríla,  by sa, napriek deklarovanej apolitickosti, dalo tiež pokladať za ľavicové. (Autor si je isto vedomý, že označenie organizátorov hnutia za demokratické zmeny v Egypte za ľavicu môže u väčšiny slovenských čitateľov vzbudiť neskrývaný odpor, no nedokáže tento fakt nijako kamuflovať. – pozn, editora). Síce je to študentské hnutie za demokratické a sociálne reformy, v ktorom je akákoľvek náboženská, stranícka a ideologické propaganda vyslovene zakázaná, no jeho podpora štrajku textilných robotníkov v Al-Mahalla al-Kubrá veľmi jasne naznačuje, na ktorej strane im bije srdce...

No ale, veď uvidíme v utorok. A možno bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa bude meniť obraz egyptského režimu v západnej tlači, podobne ako v prípade Tuniska.