JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Polčas rozpadu - medzi demokraciou a fašizmom

Kríza žánru | Editorial | Peter Cibulka | 17.08.2015

_ma_small

V roku 1992 sa Slovensko stalo prvýkrát samostatnou krajinou. Nikdy predtým naša krajina neokúsila takú mieru slobody a zároveň zodpovednosti za vlastnú existenciu. Ak sa obzrieme za seba na všetky tie predchádzajúce storočia, je až neuveriteľné, že práve my sme súčasťou tohto fascinujúceho obdobia.

Minulosť: Toto Prvýkrát však v sebe nesie zakódované nevyhnutné riziká. To najhoršie, samotná možnosť vnútorného rozkladu demokratického spoločenstva vyplýva okrem iného práve z nedostatku skúsenosti so slobodou. Kým takmer celé predchádzajúce 20. storočie bola naša kultúra súčasťou internacionálnych autoritatívnych režimov, zrazu nastal obrat a spoločnosť obdržala právo rozhodovať sama o sebe. Niekde tu na začiatku našich moderných dejín spolu s prvými slobodnými voľbami bol zároveň stanovený polčas rozpadu. Neskúsené spoločenstvo a nerozvinutá politická ponuka dali možnosť takmer neobmedzene  uchopiť moc jednému človeku. Presne vtedy sa rozbehol mechanický pohyb, na konci ktorého čaká atmosféra nestráviteľnej frustrácie alebo inými slovami volebný úspech fašistického hnutia v našej krajine. V prvých rokoch samostatnosti boli nastavené spoločenské normy takým spôsobom, že už v zárodku zdeformovali demokratické inštitúcie a voľný trh. Zákonodarná, výkonná a súdna moc neslúžila verejnosti, ale záujmom politickej autority. Vznik kapitálotvornej vrstvy tiež nebol výsledkom prirodzených procesov, ale súčasť politickej manipulácie. Dezorientovaná spoločnosť neurobila nič, nechala sa unášať vírom udalostí. Ľudia nevyšli do ulíc, nezaložili silné odbory ani občianske združenia. O pár rokov nastal odpor, ale etické normy boli pevne dané a opierala sa o ne väčšina politikov a inštitúcií. Súčasťou vlády už bol Mečiar, robotníci, samozvaná pravica aj ľavica, národné sily aj liberáli. Nepochybne, líšili sa mierou korupcie a prístupom k zahraničiu. Ale stále ostávali v etickom priestore  vymedzenom pred rokmi. Žiadna dôležitá sila nedokázala prekročiť tieto rámce a pozitívne motivovať ľudí.

Prítomnosť: Dlhodobo nie je možné udržať spoločnosť postavenú na nezdravom základe, ktorým je najmä vo verejnej sfére uprednostňovanie vlastných potrieb pred záujmom celku. Takáto cesta po niekoľkých fázach zákonite vedie do slepej uličky. Vyčerpané zdroje, vyčerpané možnosti a frázy nakoniec pritlačia ľudí k stene. Fašizmus strhne frustrovaný dav; v momente, keď sa stane politickou silou padnú aj posledné zábrany. Jeho príťažlivosť bude isto tkvieť aj v tom, že sa úplne prirodzene ocitne mimo pokriveného etického/neetického rámca vytvoreného pred mnohými rokmi. Fašizmus totiž úplne prirodzene nepozná žiadne etické ani neetické rámce, nahrádza ich ideou absolútnej sily. Ľudia nespokojní s podielom moci a možnosťami ovplyvňovať verejné veci, vykonajú pomstychtivé a iracionálne gesto. Aj tú poslednú moc odovzdajú hnutiu, ktorého programom je odoprieť im ďalšie slobodné voľby a požičané premeniť na večný dar. Tu niekde sa končí polčas rozpadu slabej demokracie. U nás sa však ukazuje jedna dôležitá odbočka z takejto trajektórie. Ak sa bližšie pozrieme na profil každého krajského mesta, zistíme, že jeho organickou súčasťou je samostatné kultúrne centrum. Nezávislý priestor v tom najlepšom zmysle slova, ktorého existencia nie je motivovaná osobným prospechom, a ktorého funkcia je výsostne verejná. Tieto kultúrne centrá nespadajú pod systém štátnych inštitúcií a môžeme ich vnímať ako akýsi mikromodel otvorenej pragmatickej spoločnosti, ktorej zdroje a energia sú vynaložené efektívne a v prospech všetkých. Ich vznik bol iniciovaný z potreby ľudí a realizovaný vďaka ich schopnostiam. Fikcie byrokracie a politiky tu nemajú miesto. Frustrácia je nahradená aktivitou.

Budúcnosť: Paralelne tu teda vedľa seba existujú dve protichodné tendencie a akési mikromodely spoločnosti. Na jednej strane priestor organizovaný participatívnym spôsobom, kde je moc distribuovaná všetkým členom. Silné občianske vedomie a súdržnosť podnecujú prirodzený progres. Demokracia našla svoje vyjadrenie v slobodnej aktivite. Na strane druhej čoraz silnejúca idea centralizovanej agresívnej moci, ktorá prísne rozhoduje o spôsobe bytia každého jednotlivca. Vďaka nedostatku slobodnej invencie a odbornosti zákonite produkujúcej ekonomický, kultúrny a nepochybne sociálny úpadok maskovaný politikou agresie voči vonkajšiemu alebo vnútornému nepriateľovi.

Bohužiaľ, druhý model sa pred časom presunul z roviny fikcie do polohy možného scenára. Nepriaznivé zahraničnopolitické udalosti mu navyše pripravujú živnú pôdu. Zamerajme sa však na to, čo je možné ovplyvniť priamo v našej krajine. Poukazujem najmä na tú iracionálnu voľbu sklamaných ľudí, ktorí v mene získania moci nenávratne odovzdajú aj jej chabé zvyšky budúcej diktatúre. Práve toto je ten zásadný problém, v ktorého základoch sa ukrýva aj jediné možné riešenie. Premeniť frustráciu odvrhnutých ľudí na aktivitu zainteresovaných občanov. Politický a úradnícky establishment sa musí vzdať časti reálnej moci, istá časť spoločnosti o ňu nepochybne stojí a presne vie čo s ňou. Zároveň je najvyšší čas pre to, aby sa táto časť populácie aktívne prihlásila a začala uplatňovať svoje právo participovať na správe krajiny. Pasivita totiž stála pri samotnom zrode tejto bezútešnej situácie, len vďaka nej mohol byť do genotypu našej krajiny vpísaný polčas rozpadu. Naše životy však príliš nezlepšia živelné protesty proti niečomu a už vôbec nie volanie po diktatúre. Jedinou rozumnou cestou je uvedomiť si, že štát som ja. Že má zmysel angažovať sa za niečo, čo zlepší život všetkým. Priamym následkom takéhoto uvedomenia sa je pozitívna verejná aktivita. Nič nemá v demokracii silnejší účinok ako rozumne nasmerovaný verejný tlak. Jeho charakter by však nemal byť pasívny, nemal by byť len reakciou na vzniknuté kauzy, ktorej sprievodným javom je hnev a agresivita. Mal by byť aktívnym prejavom a do diskurzu by mal prinášať nové témy a návrhy. V prípade, ak je štátna správa v nereformovateľnom kŕči, práve verejný tlak zachraňuje spoločenstvo. Ak si odborná a veľká časť laickej verejnosti uvedomujú, že jednou z hlavných príčin nepotrestania korupcie na tých najvyšších miestach štátnej správy je nefunkčný model prokuratúry, na vrchole ktorej je aktuálny minister, nemôže čakať zmenu od samotnej štátnej moci. Sama musí vytvoriť tlak. Odborný výskum, príklady z praxe, mediálny tlak a nakoniec podporné verejné zhromaždenie. Veci sa začnú hýbať vtedy, keď sa verejnosť prestane spoliehať na politikov, ale keď si k nim sadne za okrúhly stôl. Neoddeliteľnou súčasťou tohto aktívneho procesu je občianske angažovanie sa v regiónoch. Treba sa nebáť a vstúpiť do procesu mikropolitiky, sám za seba, za svoju myšlienku a pre dobro regiónu. Možno tam na malom priestore mikropolitík sa budú musieť vytvoriť skutočné etické normy, ktoré budú veľkým spravodlivým rámcom demokratickej spoločnosti. Výsledkom tohto procesu by mohli byť silná nezávislá samospráva, funkčné inštitúcie, skutočné odbory a v konečnom dôsledku spravodlivejší štát, ktorého občania disponujú veľkým podielom moci a mechanizmami na jej kontrolu.

Koniec alebo Začiatok: Zdá sa, že naša spoločnosť má na výber. Buď bude do verejného diskurzu vstupovať oveľa aktívnejšie a stane sa pragmatickým partnerom politikov alebo sa časom vzdá aj aktuálneho nedostatočného podielu moci a kontroly nad vlastnými životmi. Zodpovednosť nesieme všetci, a tak je to nanajvýš spravodlivé.       

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 136 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2018 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist