Mikuláša Dzurindu dlhé roky obtekali obvinenia z netransparentného finančného pozadia jeho strany ako možno lepkavý, no v konečnom dôsledku neškodný sirup. Zaklínadlá typu: „povedal som, čo som chcel povedať a viac poviem vtedy, keď budem chcieť ja“ slúžili ako zdroj ironického potešenia a námety na vtipy. No to bolo asi tak všetko

Keď sa mu na prelome rokov 2003 a 2004 prvý raz rozsypávala strana, podľa niektorých prieskumov to vyzeralo, že ani neprejde do parlamentu. Naopak, Slobodné fórum sa už pomaly chystalo zostavovať vládu. Nakoniec vieme, že SDKÚ svoj volebný výsledok vytiahla až na 18 percent, kým Slobodné fórum skončilo kdesi pri troch percentách.

Je to dnes rovnaké, alebo iné?

Historka o pozadí financovania SDKÚ má všetky obľúbené ingrediencie Roberta Fica. Je v tom Gabriel Palacka, je v tom Slovenský plynárenský priemysel (v osobe bývalého riaditeľa), sú v tom priečinkové firmy aj daňové raje. A ak chce niekto tvrdiť aj to, že celé odhalenie vrátane jeho načasovania pripomína akciu tajnej služby, nijako zvlášť sa tým nemôže strápniť. Naozaj to vyzerá, akoby niekto rozpracovával informácie, ktoré boli v hrubých obrysoch už roky verejne známe tak, aby sa von dostali v pravú chvíľu. To znamená pred parlamentnými voľbami.

Za obvyklých okolností by bolo nemysliteľné, aby Dzurinda reagoval tak ako teraz: pokorným vysvetľovaním a ospravedlňovaním sa (pričom, pravdaže, veľa vysvetlenia, pokory ani ospravedlnenia zo seba v skutočnosti nevytlačil – to by nesmel byť Mikulášom Dzurindom). Za obvyklých okolností by z aféry bola len ďalšia „ficovina“ v poradí.

Lenže toto nie sú obvyklé okolnosti. Na obzore je „ten nový“, „ten mladší“, „ten, čo sa s nikým párať nebude“.

Richard Sulík a jeho SaS prichádzajú v pravý čas: politický diskurz v krajine sa definitívne zmenil na vzájomné ohadzovanie sa prívlastkami, politické strany sa tvoria marketingom. Nehľadá sa odbyt pre idey; idey sa generujú podľa dopytu, ako keď sa výroba ponožiek riadi aktuálne módnymi farbami. Dopyt je pritom jasný podľa toho, aké posolstvo v sebe obsahuje zmrzačený diskurz – všetci sú zlodeji a tak sa jedinou témou politiky stáva otázka, ktorí zlodeji nás aspoň relatívne najviac „nechajú na pokoji“. Inými slovami, ktorí nám nechajú najviac v peňaženkách. Ľudské práva sa scvrkli na právo na majetok. Témou volieb teda bude nielen kto kradol viac, ale aj za koho kradnutia sa nám ostatným lepšie zarábalo.

Ale nielen pre toto je Sulík vítaný div nie ako záchranca opozície. Jeho popularitu okrem jeho neopozeranosti vytvára aj dojem, že na hrubé vrece (Fico) treba hrubú záplatu. Povedané slovami najnovšieho opozičného teoretika politiky Alojza Hlinu, keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Úryvok z anonymnej internetovej diskusie (vox populi, vox dei): „Tu už nič iné nezostáva, len voliť SaS. Dzurinda ma sklamal na celej čiare a k tomu všetkému sa drží toho predsedníckeho válova ako prasa žita. Viem, že Sulík sa správa ako Fico ale na opačnej strane barikády - populisticky, ale ako inak možno poraziť populistu ako jeho vlastnými zbraňami? SaS má dobré myšlienky a preto má môj hlas, aby ich mali možnosť aj zrealizovať!“

Áno. Dotyčný Einstein je presvedčený, že práve on je účastníkom nejakého tajného plánu: čo platí na hlupákov (populizmus), sa jeho netýka (dobré myšlienky). Zároveň si asi ešte nepoložil otázku, koľko podobných nešťastníkov na opačnom konci spektra volilo Fica s podobnou predstavou, že v mene porážky Dzurindu je možné rozprávať ľuďom veci, ktoré v skutočnosti nikdy nezamýšľal.

Bolo vlastne len otázkou času, kedy vládna hlúposť a opozičná mizéria začnú plodiť dopyt po podobnom type politiky. Ostentatívne antiintelektuálskom, technokratickom, marketingovom.

Tých deväť percent, čo Sulíkovi namerali v MVK, možno pôsobí ako ústrel. Nič lepšie si však v SaS nemohli želať: jediné, čo ešte mohlo nášho anonymného Einsteina a jeho druhov odradiť od voľby Sulíka, bola hrozba prepadnutia hlasu.

Naľavo si nacionálno-socialistický Smer hovie v perinke 30-40 percentných preferencií. Napravo SaS vyrazila na lov – pravici je jasné, že Dzurinda jej už voľby nevyhrá. Inak sa nedeje nič nové. Slovensko kríva na obe nohy: vládnu i opozičnú, pravú i ľavú.

Súvisiace články:

• Slovník floskúl podľa Mikuláša Dzurindu