Scénku sme videli tisíckrát. Pri narýchlo upratanom pamätníku sa 8. mája po celej Európe stretávajú vojenské kapely, starosta, ľudový súbor, poprípade veľvyslanci. Ledva stojaci veteráni dostanú medailu - ak je výročie okrúhle, plaketu, ak je obyčajné.

Muži v oblekoch prečítajú amnezický prejav o spomienkach a televízia zahlási, že veniec položil aj prezident, ktorý sa výnimočne vzdal 18 jamiek kvôli štyrom tisícom hrobov. Do obeda je všetko prázdne, na Slavín sa vracajú feťáci užívať si pekný výhľad na mesto, v Kozárovciach pri pamätníku pre hrdinov si začína mládež z učňovky rozprávať zážitky z diskotéky v Pukanci.

Európa a Slovensko oslavujú porážku fašizmu. Naozaj? V roku 1945 porazili Rusi „aj napriek Stalinovi“ - podľa slov jedného z jeho generálov - a západní spojenci to, čo zostalo z armády teutónskych robocopov. V Berlíne bojovali v posledných hodinách za novú rasu deti, zatiaľ čo po celom Nemecku rozdávali  matky mnohodetných rodín kyanidové tabletky. V spoločnosti, kde dieťa nepatrilo matke, ale systému, stratil ich život význam. Rovnako sa rozpadla aj predstava o nemeckom poslaní ako večných olympijských hrách, kde lúzri končia v plyne a víťazi ako zohnutí Atlanti podopierajúci chrám nového ľudstva.

Európa porazila v 1945 nacizmus, najohavnejšiu formu pyšnej viery vo vlastnú výlučnosť, neporazila ale fašizmus, jeho plebejskejšiu a spoločensky  prijateľnejšiu verziu. Stačí sa pozrieť na slovenský internet.

Na stránkach s logom telekomunikačnej korporácie z krajiny porazených sa napríklad dočítate o tom, že pôvod európskej integrácie je nadväzovaním na Hitlera. Iný autor sa zaprisaháva, že sa ako homofób stal obeťou korektnosti, čo je zrejme podobné martýrskemu údelu obetí z Lidíc.

Inde sa dozviete, že Hitlerova invázia do Ruska bola obrannou vojnou proti boľševizmu - podobnosť s Goebbelsom čisto náhodná. Diskutujúci zaspomínajú na staré dobré časy, keď sme všetci verili bule o pápežovej neomylnosti a poplačú nad stratenou liturgickou mystikou latinčiny. Celkom talentovaný spisovateľ vysvetlí, že najvyššou formou nonkonformizmu dnes nie je mier, za ktorý demonštrovali na amerických campusoch počas Vietnamskej vojny, ale  simultánny útok na islamofašistov v Sýrii, Libanone, Iraku, Iráne - vlastne všade tam, kde sa nevyrába koňak. Zapnete televíziu - práve jeden položivý  Monsignor vychvaľuje nadobro mŕtveho Monsignora - výpravcu jednosmerných lowcostových vlakov z čias blahobytného Slovenského štátu. Vražda Daniela Tupého sa za ministrovania KDH stratí v tieni boja proti „ľavicovému extrémizmu“ namysleného Vladimíra Palka a „hlad na Ukrajine zabil viac ľudí, ako celá druhá svetová vojna“.

Pomaly sa dozvedáme, že Európa nepoznala dva historické desy, o ktorých písal pochmúrny Dostojevskij v kvartire na Nevskom, ale iba jeden. A dokonca nám chcú nahovoriť, že ten nemecký, systematickejší a spoľahlivý ako BMW triedy 3 bol našou poslednou nádejou ako sa vyhnúť komunizmu.

Viac ako polstoročie po porážke industriálneho a vojenského nacizmu sa nám vrátili jeho inšpiračné zdroje cez internetové slávobrány. Ako v 30. rokoch útočili nacisti  na Weimarskú republiku, útočia mladí experti v modrých košeliach na ideál republiky aj dnes. Teóriami o tom, že niekto neviditeľný - Boh, rasa alebo trh - za nás všetko vyrieši a klamstvom, podľa ktorého sa ľudia  nerodia rovní, ale pokrivkávajúci v rytme autority, tradície a „zdravého rozumu“ za osudom otroka. V roku 1945 sme v zákopoch porazili nacizmus - boj proti  salónnemu fašizmu pokračuje.