Čitateľ tohto komentára bude mať s vysokou pravdepodobnosťou jednu výhodu oproti autorovi: bude poznať výsledok európskeho summitu, ktorý ten druhý len tuší.

Nuž ale zatipujme si: stretnutie európskych lídrov nebude zlomové rozhodnutiami, ktoré prijme. A musíme dúfať, že nebude zlomové rozhodnutiami, ktoré prijať nedokáže.

Vyhlásenia pred začiatkom summitu dosť jasne naznačili, že jeho výsledok nesplní očakávania ani spolovice. A ani zo štvrtiny nebude korešpondovať s tým, čo je potrebné na zastavenie šírenia krízy v eurozóne. V skutočnosti to môže byť posledné riadne stretnutie, na ktorom sa lídri pokúsia kúpiť ešte trochu času. Ak sa bude kríza vyvíjať doterajším tempom, ďalšiu príležitosť už nedostanú. Riešenie už neprinesú technokratické drobné úpravy, zahalené do diplomatického jazyka. Nekonečné "upokojovanie trhov" má svoje limity, a tie sme asi dosiahli.

Môžeme to pripisovať na vrub extrémnej komplexnosti otázok, ktoré musia riešiť. Dlhému zoznamu úloh. Nutne komplikovanému a zdĺhavému rozhodovaniu v EÚ, v ktorej tie najdôležitejšie spoločné rozhodnutia prijímajú politici, zodpovední v prvom rade národnému elektorátu – a obmedzovaní národnými politickými, inštitucionálnymi a ústavnými pravidlami. Lenže popri "objektívnych" príčinách nemožno nevidieť aj "subjektívne". Na jednej strane stále prevažujúca nesprávna diagnóza príčin krízy, na strane druhej neochota európskych politikov pristúpiť k zásadným politickým rozhodnutiam – a postaviť sa za ne pred vlastnými voličmi.

Bezprostredným požiarom, ktorý musí summit hasiť, je rast ceny španielskeho a talianskeho dlhu. Predovšetkým prvá z krajín si už požičiava za úroky, pri ktorých muselo Portugalsko či Írsko požiadať o pomoc. Taliansko je v tesnom závese. Len na pripomenutie – hovoríme o ekonomikách, na ktorých plnú súčasnú záchranu v eurovaloch nemáme prostriedky. No nezachrániť ich by znamenalo podpísanie úmrtného listu menovej únii. Bez uhasenia tohto požiaru jednoducho diskusie o reforme eurozóny nemajú zmysel.

Zásadné rozhodnutie – rýchly pohyb k nejakej forme "mutualizácie dlhu" – nemecká kancelárka pred summitom rázne odmietla. Dokonca nečakane rázne. Ak donedávna odsúvala vznik eurobondov niekde za hranicu "dobudovania politickej únie", teraz rezolútne vyhlásila, že neuzrú svetlo sveta za jej života. Eurozóne to dáva extrémne limitovaný manévrovací priestor. Všetky diskutované opatrenia – nákup španielskych a talianskych dlhopisov cez dočasný euroval, priama rekapitalizácia španielskych bánk z eurovalu (pôžička tak nezvýši štátny dlh), výnimka, aby pri španielskej pôžičke nemal trvalý euroval štatút prioritného veriteľa – poskytnú, aj v prípade rýchleho schválenia, maximálne niekoľkomesačný priestor. Posledné kúpenie času.

A potom? Potom by už eurozóna – to znamená jej členské štáty, ich predstavitelia a voliči – mali radšej byť naozaj pripravení na osudové rozhodnutia. Ich prijatie zásadne zmení tvár nášho kontinentu. Lenže koniec koncov neschopnosť či neochota prijať ich ju zmení tiež...

Text vychádza aj v denníku Pravda