Rečníci s dobrou výchovou a kultivovanou schopnosťou zavádzať poslucháčov zvyčajne svoju informáciu uvedú odkazom na jej dvojakosť.

Najskôr povedia zlú správu, po čom poslucháčom dodajú nádej lepšou interpretáciou smutného faktu. Ja urobím opak. Najskôr budem informovať o lepšej stránke minulotýždňovej návštevy Mikuláša Dzurindu vo Vatikáne a potom urobím realistický, teda skôr nedobrý záver, keď naznačím, v čom je tragédia toho, čo súčasný minister zahraničných vecí predstavuje ako dobré správy.

 Posol nádeje

Dobrou správou, ktorú po návšteve Vatikánu Mikuláš Dzurinda viackrát prezentoval v médiách, je, že Slovensku veľmi skoro nehrozí, že by sa dostalo podpísaním čiastkových zmlúv o výhrade svedomia a financovaní Katolíckej cirkvi do úplnej podriadenosti politiky Svätej stolice. Druhou časťou tejto dobrej správy je aj to, že sa Mikuláš Dzurinda ukázal ako šikovný politik. Túto správu totiž prezentoval verejnosti, aj v prítomnosti arcibiskupa a predsedu Konferencie biskupov Slovenska Stanislava Zvolenského tak, aby to vyzeralo, že je to víťazstvo všetkých veriacich na Slovensku. Dokázal vytvoriť zdanie, že Katolícka cirkev je nenahraditeľná a tak veľmi užitočná, že zmluvy treba pripraviť čo najdôkladnejšie, keďže najlepšie víno je vyzreté. Predsedovi Konferencie biskupov Slovenska naznačil, že vláda a štát stále ešte nie sú len vykonávateľom záujmov najväčšej cirkvi a že politika štátu je zatiaľ viac v rukách vládnych strán. Koaličným partnerom zároveň ukázal, že tou silou, ktorá vie jednať s Katolíckou cirkvou je práve SDKÚ a zároveň ich postavil pred hotovú vec a všetkých koaličných partnerov, vrátane SaS prezentoval ako naklonených svojej predstave o nenahraditeľnosti Katolíckej cirkvi.

 Jóbove zvesti

Táto dobrá správa je však zároveň aj zlou správou. A ešte horšou ju robia Dzurindove informácie o pozvaní pápeža Benedikta XVI. na Slovensko na budúci rok. Návšteva bola síce iniciovaná prezidentom Slovenskej republiky, no ako vždy doteraz, je pravdepodobné, že to bude len na náklady štátu a teda všetkých daňových poplatníkov. Práve tieto horšie správy spochybňujú aj tú lepšiu časť záverov výletu Mikuláša Dzurindu do Vatikánu. Súčasný minister zahraničných vecí síce dokázal deklarovať istú mieru autonómie politiky Slovenskej republiky od záujmov Katolíckej cirkvi, no zároveň dal veľa dôkazov o tom, že v podstate je Katolícka cirkev ďalšou súčasťou vládnej koalície. Prvým dôkazom je, ako sa minister slovenskej vlády servilným jazykom voči predstaviteľom Katolíckej cirkvi vykupuje ako dobrý kresťan katolík pred verejnosťou. Druhým dôkazom je ochota zavádzať a dezinformovať verejnosť o význame pripravovaných čiastkových zmlúv. Či už zamlčiavaním ich rizík (nie len pre štát ale aj pre samotných veriacich), v prospech reklamy pre agendu Katolíckej cirkvi alebo zamlčiavaním obsahu doterajších príprav týchto zmlúv. Tretím dôkazom je oficiálne pozvanie predstaviteľa jedného vyznania na návštevu Slovenska a teda povýšenie záujmu jednej konfesie nad verejný záujem. Inak povedané, týmto pozvaním povýšili predstavitelia Slovenskej republiky záujem jednej skupiny nad verejný a štátny záujem, ktorým je už v ústave definovaný nenáboženský charakter štátu a rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Svojimi verejnými príhovormi a obhajovaním dôležitosti cirkvi Mikuláš Dzurinda prakticky urobil Katolícku cirkev najdôležitejším pilierom legitimity, mravnosti a moci v štáte. Ako železničiar, za ktorého sa v diskusnej relácii Sféry dôverné vydával, si to síce môže dovoliť, no ako minister vlády a reprezentant štátu navonok sú to gestá lokajstva a nie reprezentácia zvrchovanosti a autonómie politiky štátu. Sú to príznaky nie dobrej politiky, ale skôr ide o profesionálne zlyhanie.

Osobné vykúpenie na úkor verejného záujmu

Pozvanie pápeža v súvislosti s diskusiami o čiastkových zmluvách so Svätou stolicou zároveň ukazujú, ako draho sa musíme vykupovať zo záväzkov, ktoré presadil ešte v roku 2000 podpísaním Základnej zmluvy so Svätou stolicou práve Mikuláš Dzurinda. Aby sa Slovensko nemuselo stať  „vlajkovou loďou vo svete“ pri katolizácii štátu a teda experimentálnym územím politiky Vatikánu (čo by nastalo podpísaním čiastkovej zmluvy o výhrade svedomia), musí Slovenská republika platiť odškodné za nenapĺňanie medzinárodnej zmluvy, ktorá bola už v čase prijímania výhodná len pre jednu stranu (samozrejme pre Katolícku cirkev reprezentovanú Svätou stolicou).  To čo vyzerá ako momentálna výhra záujmov Slovenskej republiky, ktorá by v prípade prijatia čiastkových zmlúv musela nie len podriadiť veľkú časť vnútroštátnej legislatívy obsahu týchto zmlúv, ale by musela vyčleniť veľké množstvo financií práve na zabezpečenia adaptácie týchto zákonov a na financovanie všetkých záväzkov voči Katolíckej cirkvi, je však len tragickým dôsledkom už dávnejších politických krokov práve Mikuláša Dzurindu.

Zlou správou sú závery misie Mikuláša Dzurindu aj preto, lebo sa uchýlil k zavádzaniu verejnosti, keď tvrdí, že by tieto zmluvy nijakým spôsobom nešli na úkor alebo v neprospech iných vyznaní a neveriacich. Samotný princíp kodifikovanej výhrady svedomia je niečo, čo je v prípade obdobnej zmluvy s inými cirkvami prakticky nezmyselné. V podstate žiadna iná u nás registrovaná cirkev alebo náboženské združenie nič také, ako je cirkevná definícia obsahu svedomia nemá. Z vieroučných dôvodov dokonca ani nepripúšťajú, že by o tom, či je naše svedomie naše a či je v súlade s učením cirkvi, rozhodovala samotná cirkev. Samozrejme aj u nás existujú totalitné sekty, ktoré takéto nároky na svojich členov majú, štát a jeho zákony sa však zvyčajne takýmito skupinami zaoberajú ako spoločensky nebezpečnými a nie ako inštitúciami s ktorými by vstupovali do zmluvných vzťahov. Teda v prípade prijatia čiastkovej zmluvy o výhrade svedomia prakticky neexistuje ani dôvod ani záujem zo strany iných vyznaní, aby mali obdobné zmluvy so štátom, ako je to v prípade iných, už existujúcich čiastkových zmlúv. Prijatie takejto zmluvy so Svätou stolicou by teda fakticky a bezprecedentne privilegovalo jedno, už aj tak viacnásobne privilegované vyznanie. Zlou správou z misie Mikuláša Dzurindu teda je, že je to síce stranícky šikovný politik, no je to politik, ktorý v mene osobnej a straníckej moci vie ísť proti verejnému záujmu, ktorým je povinnosť podávať občanom také informácie, ktoré im umožnia sa slobodne, kompetentne a zodpovedne rozhodovať.

 Posol alebo zlý politik?

Zlou správou posla z Vatikánu je aj avizovaná návšteva pápeža, ktorú chcú uprostred volebného obdobia využiť politické strany, aj s pánom prezidentom na čele, pre dodanie legitimity svojej politike. Na rozdiel od iných krajín, napríklad vo Veľkej Británi alebo v katolíckom Španielsku je nepredstaviteľné, že by boli takéto návštevy, spojené s náboženskými obradmi, financované štátom. Štát nikomu nebráni zorganizovať takúto návštevu a organizovať ani verejné bohoslužby. No financovanie štáty zvyčajne prenechávajú na pleciach účastníkov, či už vyberaním vstupného, ako to robia práve v spomenutých krajinách, sponzorskými darmi, alebo na náklady cirkvi. Princípom tejto zdržanlivosti vlád nie je brániť väčšine, aby si zorganizovala bohoslužby vedené pápežom, ale ochrana ústavných a demokratických princípov, ktoré sú nezlučiteľné s prenikaním náboženských princípov do charakteru štátu.

Posol z Vatikánu, ktorý zvestuje dobré správy síce naozaj oddaľuje ovládnutie legislatívy štátu a jeho charakteru Katolíckou cirkvou, no zároveň prakticky ukazuje, že každý, kto chce u nás robiť politiku, musí svoje kroky konzultovať s pánmi v čiernych sutanách. Paradoxne týmto dáva vplyvný politik a člen vlády cirkvi väčšiu moc a legitimitu, ako samotní občania katolíckeho vyznania, pre väčšinu ktorých  je už v súčasnosti moc cirkvi v spoločnosti neprimerane veľká.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí nevyhnutne vyjadrovať názory FES-u