JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Posvetenie zázračného

Kríza žánru | Editorial | Rado Kovács | 05.11.2015

_ma_small

Pri vstupe len Laučíkova báseň Na prahu: „Ozvena prvotného výbuchu je prítomná / v jase, / v tiesni jaskýň / a chveje sa v našich pamätiach. / Odkryté vnútro potopy: / tvoje oko otvorené / do krehkosti / snežných previsov!” Potom kamene a kríže, jaskyne a človek.

Niektorí vravia, že nám to patrí, pretože sme zišli z ciest, ktoré boli vychodené, a preto bezpečné a bezbolestné. Spreneverili sme sa minulosti, a tak teraz trpíme a ak niekto vôbec spomenie budúcnosť, tak len ako nepravdepodobnú hypotézu. Posun od sakrálneho k profánnemu možno na povrchu každodennosti sledovať v podstate bezproblémovo (či už fatalisticky víťazne alebo apokalypticky). Oveľa zložitejšie, a zároveň zaujímavejšie sa táto zmena javí v momente, keď sa na ňu pozrieme cez prizmu myslenia umením a teda i umeleckých artefaktov ako jeho priebežných výsledkov.

Práve prebiehajúca výstava z cyklu Rožňavské radiály kurátora Norberta Lacka ponúka originálny vhľad do premien, polí, záhybov a línií, ktoré tento posun sprevádzajú a charakterizujú. Jedným z najdôležitejších momentov je prepojenie textu a obrazu, ktoré funguje jednak ako zdvojený vizuál, najmä však jedno druhé anticipuje či mu ponúka dopovedanie. V zaujímavých dotykoch sa tak stretávajú Podhorský s Ondrušom a Matejovom či Laučík s Matejovom a Kernom, Sikora s Ondrušom, Kern s Mezeiom, alebo rovno v cykloch Kern s Cséfalvayom a na inom mieste s Monogramistom T.D. a jeho alter-textovým súputníkom Andro Verdanom.

Prvým motivickým svorníkom je askéza, tu zbavená sakrálneho (ná/vý)dychu. Ondrušove písanie, právom nazvané existenciálne (Milan Hamada) je vystavané na nedostatku a to na nedostatku konkrétnom – hodnôt a zmyslu. Jeho moderna je pozdná, kým najmä v próze možno sledovať postupné zužovanie priestoru domova postáv až ku Kafkovým či Slobodovým posteliam, priestor básnického subjektu Ondrušových básní je dramaticky zúžený na jeho vlastné telo a detaily jeho častí. Niet tu ideológie, spoločného ideového podložia, ktoré zjasňuje a zjednodušuje symbolom. Namiesto takéhoto zástupného znovuposvätenia zosveteného, avantgardného návratu k istote napĺňania zmyslom hoc aj z externého zdroja, ostáva len nikým a ničím neprekročiteľná konečnosť a jej odkrývanie fundamentálnosti a zároveň nemožnosti komunikácie.

Takto pracuje Michal Kern: Vytvára stopy, body, línie, aby zaznamenal ich jedinečnosť a zároveň terminálnu pominuteľnosť. Zostávajú „len” záznamy z týchto akcií, zachytenie stretnutí človeka s neustálou premenou sveta v jeho jednotlivostiach. Stavia na emócii (fotografie sú čiernobiele), atmosfére, sile momentky, hoci aj inscenovanej. Len cez ne sa potom akoby náhodou, v podstate nechtiac (?) dostáva k splietaniu kontextu, ktorý by mohol pretrvať. Zaznamenáva istotu gravitácie, overuje fyzický svet svojím telom, svojím pohybom, svojím konkrétnym „ja”. Lopúchy kreslí ľahko vymazateľnou ceruzkou, nie sú to však skice, kresby sú detailné, poctivé. Kreslí v teréne, vníma vkročenie vlastných zmyslov do prírodného sveta, chápe absurdnosť tohto deformovaného a zároveň deformujúceho aktu na jeho schopnosť vnímať a zachytiť skutočnosť. Fascinujúca je najmä jeho pokora, s akou v kresbách i vetách uhlíkom ohraničuje dištinkciou medzi vlastnou nedokonalosťou a absolútnosťou prírody.

Postavy Rasťa Podhorského sa na jeho veľkých plátnach nepohybujú. Takéto oslabenie dejovosti ponúka úvahy o lyrizujúcich tendenciách, ktoré ho akosi zvláštne pútajú k Ondrušovmu temnému lyrizmu. Na plátnach nevidíme utrpenie ani bolesť, môžeme ich tam však cítiť. Detail merania tepu, dotyku, ktorým človek zisťuje, či je ešte nažive, nie je náhodný. Pevne zapasúva do profánnej osamelosti, v ktorej niet druhého, kto by zisťoval, či mu v žilách prúdi krv (človek), ani toho, kto by určoval, či sa jeho čas naplnil (Boh). Slovné hračky v názvoch už len dopovedia cítené: pokora je ľudský údel, trest, ťažoba na tomto a nie inom svete vyžadujúca oddych, zastavenie, korenie (života?) sa minulo, je po ňom.

Kameň verzus tehla. Monogramista T.D. sa vmedzeruje do Kerna. Kernova plastika kameňa demonštratívne neseného zdvihnutými rukami evokuje sacrum človekom ponúknuté ostatným ľuďom. Netušíme, či je táto čistá, božská prírodnina popísaná Desatorom, cítime, že to tak môže byť. Podstatné je ale to, že je to kameň určený na dlažbu – pevný základ, po ktorom sa pohybujeme. Pátos rúk nie je navyše, pretože ani nie je isté, či čosi nesú, či skôr neukladajú do zeme. Ich práca je popretím transcendentného zvestovania, ktoré sa pasívne prijíma a rešpektuje. Je to posvetenie zázračného v pravom zmysle slova, prechod mojžišovskej kamennej dosky do kameňa opracovaného tak, aby bol súmerný s ľudským svetom. V kontrapunkte s tým Monogramista T.D. ponúka priamo tehly, ľudský výtvor, rýdzo funkčné „kamene” slúžiace už „len” človeku.

Ruky/prsty sa kamsi stratili, ostali po nich len odtlačky – prázdno po prstoch v pohybe, ktoré tretiu tehlu drží na dvoch ďalších, slúžiacich ako podpery. Obrysy prstov boli pohybom narušené, vznikla však nová hranica vydeľujúca prázdno po nich od okolitého sveta – prázdno po metafore. Po zmiznutí Boha zmizol i človek – „samotná jeho existencia neznamená, že je účastníkom bytia”.

Takže je vytvorená priepasť, medzera, moment ruptúry v kontinuu bytia, aby sa doň mohol človek vložiť znova, tentoraz vedome, cielene svojou tvorbou, aktivitou, zmyslom. V tvorbe Monogramistu čítame paradox, hravo temnú či temne hravú odpoveď na údel (z) bytia, čosi, čo prečnieva a nedolieha zároveň, niečo, čo tu bolo od večnosnosti (lebo v nej) a zároveň čo sa neustále nanovo rodí v človeku usilujúcemu sa o „vmedzerenie” sa do bytia. Je klaunom a intelektuálom zároveň, ukazuje, že je to možné, ba priam nutné, keď už raz prijal fakt, že „tvorba je dar, trest za údel bytia”.

Peter (Mezei) maľuje kamene. Zdanlivo čisté, očistené od kontextu, pohyb registrujeme len v ťahoch štetcom a vrstvách farieb, ktoré v ňom akoby tuhli. Deje sa tu ale čosi skutočne podstatné, hoci na prvý pohľad neviditeľné: Peter je skala, so všetkým transcendentným, biblickým, čo si možno predstaviť. Kamene na plátnach sú však jej profánnym pendantom, čímsi až znepokojujúco ľudským, možno krutým, možno funkčným – síce osamoteným v priestore, no už nie z onoho sveta. Kameňmi je tak vstúpené do bytia, pretože je v ňom ich tvorivým umeleckým zobrazením vytvorená ruptúra.

Čo chýba, je reč – nevidno ju zapísanú na kamenných doskách, na lopúchoch ani v miznúcich stopách v snehu. Sme v priestore na „prahu počuteľnosti”, tam, kde sa jazyk tvorí a zároveň zaniká. Sú to Cséfalvayove oceánske a kozmické hlbiny, rovnako ako Laučíkove a Kernove jaskyne. Jazykom, ktorým sa o nich dá čosi vypovedať, sú nanajvýš zmysly. Takto sa tu udomácňujeme, kolonizujeme v tom najlepšom z možných významov. Zároveň sa však snažíme pomenovať nepomenovateľné, celistvé rozkladať na znaky a tie potom skladať späť, už podľa ľudských pravidiel – tvoriť reč a jazyk na všetkých troch úrovniach abstrakcie na opis čohosi neľudského, človekom nespojiteľného, neredukovateľného (vesmír, oceán i jaskyňa).

Limity jazyka ako znaku sledujú Laučík i Kern v jaskyni. Laučík-geológ zaznamenáva rozklad stavby vety, rozvoľňovanie spojení medzi slovami s cieľom odkryť inú priepasť ako tú Monogramistovu – komunikačnú priepasť medzi človekom a svetom. Kern–kartograf zjednodušuje videné do základných línií a bodov poľudštených odtlačkami vlastných prstov, redukuje skutočnosť bez použitia textu, no s rovnakým výsledkom – zachytáva nemožnosť spraviť z prevodu prírodnej totality do znaku problém deskriptívnej geometrie. Obaja vnímajú ostrosť, chlad, tmu, tieň, svetlo, vzdušnosť priestoru a preto dokážu precítiť svoju absurdnú situáciu – situáciu človeka, ktorý si uvedomil radikálnu dištinckciu medzi sebou a svetom tvorenú jazykom.

Sprístupnenie jaskyne (jazykom) tak vlastne znamená len, že sa dobrovoľne, slobodne vzdávame tej časti priestoru, „ktorý sa nedá, odmieta, nechce podmaniť”. Sú to najmä jaskynné dutiny, ktoré jazyk vytýčil ako nekomunikovateľné prázdno a tak pomenoval vlastnú chudobu. Jaskyňa totiž – a v tom je podobná pravdivému básnickému textu – nemôže byť definitívne dopovedaná. Laučíkova krajina nie je, ale stáva sa, neustále sa deje v básni, bez výsledku, bez konečného rezultátu, je neustále, permantnetne prítomná, dejúca sa pred zmyslami a nimi samotnými, je trvale transcendentálna práve tým, že je neuchopiteľná, neopísateľná do akejkoľvek statickej večnosti – tento paradox vychádza práve z dekonštrukcie trvalosti, trvania, ktoré v konečnom dôsledku nemôže byť iné ako pohyblivé, premenlivé, lebo je fyzické, hmotné, podliehajúce fyzis tohto sveta.

Aj eschatológia je tu profánna – biela a čierna na krížoch u Sikoru, obrysy stôp, kameňov a tieňov, horizontov, hrán, prázdna a priestoru. Chýba u-topos rovnako ako dis-topos, žiadne zjednocovanie pod zástavami ideológií sa nekoná. Je tu „len” kartografia, často bez kartografa i bez mapy, lebo sa stále pohybujeme v bondyovských hraniciach Premeny „tu a teraz”. Fungujú akurát záznamy konkrétnych situácií – Kernove kresby v jaskyni nech sú toho zrozumiteľným dôkazom.

Ale je tu ešte jedno dôležité spojenie – spojenie energie, človeka a kríža, Ondruša a Sikoru. Nie je tu nič, čo by hovorilo božským jazykom, človek mlčí bolesťou, ktorá je súčasťou jeho identity. Kríž a jaskyňa pod istým uhlom pohľadu splývajú – sú vertikálne i horizontálne, presahujú človeka čisto profánnymi spôsobmi. Zároveň sa však líšia – jaskyňa nie je jeho dielom, jej zmysel je „vo vode, ktorá ňou pretiekla”. Kríž, naopak, je k človeku vo vzťahu recipročnom: je starosťou o človeka, má jeho rozmery (veď je navrhnutý preňho), bez človeka nemá zmysel, pomalé umieranie na kríži evokuje absurdný život prežitý v nemožnosti zdieľať pocity. Sikorove kríže sú znesené ešte hlbšie, manipulujú s perspektívou esencie, pracujú s energiou. Výsledkom je koncentrát spojenia subjektu a objektu, v ktorom ich vlastné duchovno, ich vlastná matéria.

Laučík sa v rozhovore so Štrpkom zveril, že cesta jaskyňou je podobná procesu písania, pretože aj poézia musí operovať nejakým živlom. Človek je potom tou vodou, báseň jaskyňou. Ak to naozaj platí, a niet dôvodu myslieť si opak, potom len tí, čo jazyk „ovládajú” (nie v zmysle foucaultovskej nadvlády, skôr v tom hermeneutickom - rozumejúcom), dokážu mlčať slobodne – je to ich voľba, nehovoriť, nie sú k tomu dotlačení okolnosťami svojho vnútra či sveta naokolo. Mlčia s pokorou pred nevypovedateľným a zároveň sa vkladajú do bytia vedome, lebo tvorivo.

...

Predposledná výstava tretieho ročníka cyklu Rožňavských radiál má názov Posvetenie zázračného s podtitulom Posvätné v odkúzlenom svete. Vystavujúci umelci: Rastislav Podhorský, Monogramista T.D., Rudolf Sikora, Peter Mezei, András Cséfalvay a Michal Kern. Na výstave sú inštalované aj texty Ivana Laučíka, Jána Ondruša, Fedora Matejova a Andro Verdana. Výstava v Galérii Baníckeho múzea potrvá do 15. novembra. Všetky informácie nájdete na fejzbúkovej stránke Rožňavské radiály.

Použité zdroje:

Gavura J. Návrat ku gréčtine (Ivan Laučík: Havránok). In: Lyrické iluminácie. Slniečkovo, Prešov 2010, s. 33-35.

Gavura J. Ondrušove hľadania ideálu (V stave žlče 1968 a 1996). In: Lyrické iluminácie. Slniečkovo, Prešov, s. 190-214.

Hermida A. Hmota a priestor Ondrušovej poézie. In: S dlaňou v ohni. Občianske združenie Studňa, Bratislava 2002, s. 86-93.

Laučík I. Básne. 2003. Koloman Kertész Bagala, Levice, Modrý Peter, Levoča.

Laučík I. Neptunické dajky. In: Trblet v oku (Výber z publicistických textov 1988 – 2004), F.R. G. 2015.

Laučík I. V jaskyni. In: Trblet v oku (Výber z publicistických textov 1988 – 2004), F.R. G. 2015.

Laučík I., Repka P., Štrpka I. Pohybliví nehoria. F.R. G., Bratislava.

Laučík I., Repka P., Štrpka I. Pohyblivý v pohyblivom. F.R. G., Bratislava 2007.

Matejov F. Askéza textu (Skica k lektúre poézie J. Ondruša). In: Ján Ondruš: Básnické dielo. 1972.

Matejov F. Krajina u Ivana Laučíka. In: Lektúry. Slovak Academic Press, 2005.

Milčák M. O pravdivosti básnického textu. In: Realizácie textu. Modrý Peter, Levoča, 1998, s. 17-24.

Ondruš J. Myšlienky o poézii... In: S dlaňou v ohni. Občianske združenie Studňa, Bratislava 2002, s. 41-46.

Puchala V. Generovanie alternatívnych lyrických významov. In: Realizácie textu. Modrý Peter, Levoča 1998, s. 11-16.

Pynsent R.B. Paralelný subjekt – Esej o poézii Jána Ondruša. In: S dlaňou v ohni. Občianske združenie Studňa, Bratislava 2002, s. 94-103.

Rédey Z. Poézia Jána Ondruša – sugescia mýtu a realita tvorby. In: S dlaňou v ohni. Občianske združenie Studňa, Bratislava 2002, s. 63-85.

Verdan A. Tretia tehla. In: Tretia tehla, texty a komentáre k dielu Monogramistu T.D., 2007.

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 40 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist