JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Potrebuje okupačné hnutie svoju ženskú frakciu?

Kríza žánru | Editorial | Miroslava Mišičková | 29.11.2011

_ma_small

Po dvoch mesiacoch od vypuknutia okupačných akcií, ktoré sa postupne rozšírili do 100 amerických miest a 81 krajín sveta, sa začína pôvodne monolitická masa „99 percent“ postupne diverzifikovať.

Počiatočnú, pomerne vágne formulovanú nespokojnosť so status quo, nahrádzajú špecifickejšie artikulované požiadavky rôznorodých skupín. Jednou z nich je aj feministický tábor, ktorý hovorí o nedostatočnej reprezentácii žien a ich požiadaviek v rámci formujúceho sa hnutia.

Koho a čo reprezentuje okupačné hnutie?

Prvé reakcie feministických skupín a rôznych ženských lobby súviseli s vystupovaním mužov a žien v médiách a v rámci hnutia. Napokon, výrazne odlišný spôsob prezentácie okupačných prominentných hostí a hostiek hovorí dostatočne jasnou rečou. Celebrity ako Michael Moore, Russell Simmons, Kanye West, Cornel West či Chris Hedges boli vopred ohlásené v zozname hostí dostupnom na internete a ich vystúpenia sa nezaobišli bez masívnej mediálnej podpory. To sa však už nedá povedať napr. o Naomi Klein, Barbare Ehrenreich, Eve Ensler alebo Susan Sarandon. Ženám sa dostávala pozornosť mainstreamových médií predovšetkým vtedy, keď boli priamo penalizované, napádané, zatýkané (napr. Naomi Wolf) alebo zvecňované ako sexuálne objekty (napr. stránka Hot Chicks of Occupy Wall Street).

Mohlo by sa zdať, že nerovnaký spôsob prezentácie  mužov a žien je v  porovnaní s  ďalšími témami, ktoré sa týkajú „ženskej otázky“, len okrajovou záležitosťou. No práve posledné menované, teda prezentovanie žien ako estetického doplnku hnutia, vyvoláva v hnutí aj mimo neho hlasné protichodné reakcie. Niektorí tvrdia, že stránky ako Hot Chicks of Occupy Wall Street sú otvoreným a odsúdeniahodným sexizmom (napr. iniciatíva Feminist Peace Network), iní ich vnímajú len ako nevinnú  motiváciu zúčastniť sa protestov.  Isté je, že od vzniku okupačného hnutia sa už vyskytli problémy so sexuálnym obťažovaním a dokonca bolo hlásených niekoľko prípadov znásilnenia žien. Viaceré ženské iniciatívy tak vznikli práve na základe toho, že sa negatívne vymedzili voči podobným praktikám. Čo je teda jadrom programov feministických skupín?

Formovanie a program feministických skupín

Podobne ako pri pohľade na celé okupačné hnutie, ani pri jeho feministických vetvách nemožno nájsť jednotné (názorové, etnické či teritoriálne) ukotvenie. Silnejúca feministická odozva však vychádza zo základného presvedčenia, že práve ženy sú najviac postihnuté ekonomickou, politickou a ekonomickou nespravodlivosťou. Ženské iniciatívy v rámci  hnutia konkrétne upozorňujú na fakt, že hoci tvoria ženy nadpolovičnú väčšinu už spomínaných 99 percent, ich problémy sú často bagatelizované alebo vnímané len ako podružné aspekty všeobecne nespravodlivého systému. Nemenej sa spomínajú problémy ako prekarizácia práce žien, dvojité bremeno (teda zosúlaďovanie domácnosti a povolania), či reprodukčné práva.

Od týchto problémových oblastí sa následne odvíja spoločná myšlienka feministických skupín – útlak žien by sa mal stať, vzhľadom na jeho najintenzívnejšie dopady na 51-percentnú skupinu obyvateľstva, pomyselnou „kritickou základňou“, na ktorej by mal vyrastať program hnutia. Sú teda celosvetové okupačné protesty feministickým hnutím podobným tomu, ktoré sa odohralo pred 40 rokmi? A dá sa vôbec táto otázka zodpovedať, vzhľadom na celkové nejasné vymedzenie cieľov hnutia a jeho všeobsiahle ambície?

Čo chce okupovať okupačné hnutie?

S odstupom niekoľkých týždňov možno povedať, že iniciatíva „We are the 99 percent“ bola od začiatku prezentovaná ako masová a nákazlivá vzbura „spravodlivo rozhorčených“ voči chamtivému a príživníckemu bankovému sektoru. Hnutie teda od jeho vzniku sprevádzal morálny diskurz, ktorý jednoznačne identifikoval hlavného vinníka a ktorý vyvolal prudké čiernobiele emócie. Napokon, aj samotný názov, ktorý je kvantitatívnym vyjadrením nespokojnej masy, možno chápať ako zdôvodnenie morálneho práva väčšiny na boj proti sociálnej nespravodlivosti.

Na tejto situácii sú z môjho pohľadu pozoruhodné dve veci. Prvou je  postupná konkretizácia kritizovaného subjektu, ktorému bol následne pripísaný morálny rozmer. Druhá sa týka toho, ako sa tieto okupačné nálady a postoje prejavujú v okruhu feministickej iniciatívy. Nechcem sa pritom zaoberať možnými námietkami voči na prvý pohľad esencialistickému vymedzeniu vznikajúceho ženského hnutia. Tie by boli, aj vzhľadom na jeho krátku históriu, prvoplánovým popretím jeho potenciálu. Rovnako by bolo predčasné diskutovať  o tom, či hnutie prihliada na požiadavky všetkých žien bez ohľadu na ich kultúrnu, sociálnu a etnickú príslušnosť (svoje špecifické požiadavky začínajú formulovať napr. čierne ženy). Zaujíma ma skôr formovanie stratégie feministickej okupačnej vetvy, ktorá  nápadne pripomína feministický diskurz zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia.

Pranierovanie bankových expertov stelesnených v kolose na Wall Street, ktoré s vývojom hnutia prešlo do kritiky bankovníctva ako celku, sa u niektorých protestných skupín zastavilo pri odpore voči korporáciám ako symbole skazeného systému. Či už je terčom útokov protestujúcich lakomý bankár alebo celá korporátna mašinéria, jadrom sporu zostáva etický problém, ktorý vedie k jasnému riešeniu – zavedeniu reštrikčných opatrení v rámci finančného sektora a zamedzeniu vplyvu korporácií na vládu. Stále častejšie však počuť kritické hlasy, podľa ktorých je boj ľudstva proti korporáciám pomerne krátkozrakým a naivným chápaním problému.

Kritici rýchlokvasených okupačných bojov (k dispozícii je napr. veľmi kvalitná esej o okupačnom hnutí Rossa Wolfeho) v podstate tvrdia, že obviňovanie skupín jednotlivcov zo sociálnej nespravodlivosti a korporátnej nenažranosti zakrýva podstatu problému – títo jednotlivci  totiž podľa nich len napĺňajú svoje sociálne úlohy, ktoré konštituuje systém kapitalizmu. Navyše na to, aby človek zistil, že lakomstvo nie je dedičnou výbavou poctivého trhového podnikania, nemusí čítať rovno Marxov Kapitál. Postačia mu na to aj pasáže z diel  klasikov ako napr. Max Weber, podľa ktorého  je kapitalizmus vo svojej podstate racionálny systém, ktorý nepodlieha podobným pudom. Podrobnejšia analýza tohto vývoja a chápania zdroja útlaku by však bola námetom na dlhšiu a odbornejšiu štúdiu.

Feministické okupácie: druhá šanca na oslobodenie od útlaku?

Druhým zaujímavým aspektom okupačného hnutia je pokus o nastolenie feministickej kritickej perspektívy, ktorá sa – ako sa dnes zdá – odvíja od rodovej sebareflexie hnutia. Podľa jednej z feministických skupín Feminists Occupy London je cieľom podobných iniciatív bojovať nielen proti kapitalistickému, ale zároveň patriarchálnemu útlaku, keďže obe tieto mocenské štruktúry sú vzájomne prepojené. Podľa skupiny Occupy Patriarchy je kapitalizmus priamo zodpovedný za vykorisťovanie žien a pojem patriarchát slúži na odkrytie štrukturálnej povahy ženského útlaku. Schopnosť kapitalizmu reprodukovať sa podľa tejto skupiny priamo závisí od ženskej práce, ktorá produkuje nadhodnotu. Podobných príkladov by sa v rámci vznikajúcich prúdov dalo nájsť oveľa viac. Dôležité však je, že pri presadzovaní svojich myšlienok siahajú po schéme „kapitalizmus plus patriarchát“, ktorú dnes viaceré teoretičky označujú za prekonaný projekt marxistického feminizmu.

Je pravda, že už päťdesiat rokov pred vznikom súčasného okupačného hnutia bol na stole projekt kritiky kapitalistického patriarchátu, ktorý so súčasným hnutím spájajú nielen ciele, ale aj historické kulisy. Formujúce sa masové ženské hnutie sa pokúšalo identifikovať  vzťahy nadvlády týkajúce sa všetkých žien. Práve v tomto období sa začal prvýkrát prerokúvať explanačný potenciál systému „kapitalizmus plus patriarchát“, ktorého sebavedomou ambíciou bolo podať najadekvátnejší popis súčasnej štruktúry spoločnosti vo vzťahu k postaveniu žien. Medzi jeho významné propagátorky patrí napr. Zillah Eisenstein, ktorej Kapitalistický patriarchát a dôvody pre socialistický feminizmus je takpovediac manifestom tohto chápania, alebo Heidi Hartmann.

V súvislosti so súčasným okupačným hnutím treba zároveň pripomenúť, že koncept „kapitalizmus plus patriarchát“ nebol len abstraktným cvičením feministických teoretičiek. Má za sebou aj svoju cennú historickú skúsenosť v podobe práce talianskej skupiny Lotta femminista (v preklade Feministický zápas). Tá vnímala prienik systémov kapitalizmu a patriarchátu ako obraz svojej každodennej situácie a iniciovala jednu z najradikálnejších kampaní žien za rovnoprávnosť. Vlna medzinárodných kampaní Wages for Housework (Mzdy za prácu v domácnosti) bola rezolútnou požiadavkou žien dostávať mzdu za prácu v domácnosti, ktorá v podstate vychádzala z redefinície tradičného marxistického chápania produktívnej a neproduktívnej práce. Ženská neplatená práca v domácnosti sa tu chápe ako zdroj nadhodnoty v zmysle tradične chápanej produktívnej práce, na základe čoho vzniká nárok na jej finančné ohodnotenie.

Ako raz napísala Barbara Ehrenreich (ktorá mimochodom v rámci okupačného hnutia zaujímavo reflektuje problém bezdomovectva), „Model kapitalizmus plus patriarchát popisoval takmer celý svet. A ten fungoval tak hladko a usporiadane ako newtonovský vesmír. Bola to krásna myšlienka. Dnes, len o pár rokov neskôr, si už málokto trúfne na tak rozsiahle teoretické syntézy.“ Feministická okupačná vetva sa formuje práve v týchto dňoch a jej program a stratégia vzniká skôr v uliciach na protestných akciách ako v študovniach za písacími stolmi. Možno už čoskoro pribudnú k dvojfarebným schémam na spôsob kapitalistického patriarchátu a neurčitým iniciatívam ako napr. Code Pink: Women for peace také, ktoré adekvátnejšie popíšu súčasnú štruktúru útlaku. To je však podmienené viacerými krokmi.

Predovšetkým treba začať nazývať veci ich pravými menami, čo znamená zabudnúť na lakomých bankárov a korporácie a hovoriť o globálnom kapitalistickom vykorisťovaní. Rovnako je potrebné chápať útlak žien v jeho súčasnej historickej špecifickosti. Mám na mysli fakt, že žijeme v dobe, v ktorej dochádza k premene tradičných rodinných štruktúr (slobodné matky, queer rodičovstvo a pod.) a k zmene vzťahu žien k trhu práce (B. Ehrenreich napr. uvádza zvyšujúci sa vstup žien do zamestnania podmienený potrebou ženského prijímu, znižujúce sa množstvo domácich prác zamestnaných žien). A napokon, možnosť hnutia dosiahnuť zásadnejšie zmeny je podmienená jeho radikalizáciou v zmysle vytvorenia konkrétneho programu zásadnej spoločenskej transformácie. A možno práve vtedy budeme môcť povedať, že toto hnutie, s rodovou perspektívou ako jeho integrálnou súčasťou, má potenciál stať sa niečím viac ako len medzinárodným pouličným karnevalom.


Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 50 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.11.2011 (Ľuba Kobová)

Diskusia k článku obsahuje 5 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist