[Recenzia knihy Potrebujeme sociálny štát? Úvahy (nielen) o verejnej politike, ed. Daniel Gerbery (Fridrich Ebert Stiftung, 2011)]

Potrebujeme sociálny štát. Bodka, žiadny otáznik. Určite je ľudstvo  schopné vytvoriť niečo lepšie, ale sociálny štát je to najmenej, čo môžeme ako slušná spoločnosť robiť, ak ešte chceme byť slušnou spoločnosťou. Veď súčasný svet nedáva veľa možností na slušnosť.

Preto som s  radosťou prečital  knihu Potrebujeme sociálny štát? ktorá nedávno vyšla od koletívu autorov pod redakciou Daniela Gerberyho. Dlhé roky slovenská pravica presadzuje neoliberálne reformy proti sociálnemu štátu pod heslom, že Slovensko sa musí stať „normálnou krajinou“. Gerberyho kniha dobre dokazuje, že vo všetkých ekonomicky vyspelých krajinách je práve sociálny štát normálny, a že v skutočnosti pravica robí všetko, aby Slovensko bolo nenormálnym, aby Slovensko zabudlo na to minimum decentnosti, ktoré nám sociálny štát poskytuje doposiaľ.

Ale kniha sa zdá prilíš skromná. Autori sú odborníci a prinesú pozornosť na veľké množstvo faktov, ktoré vysvetlia fungovanie a životaschopnosť sociálneho štátu. No autori málo používajú svoje odborníctvo aby priamo analyzovali  pravicové argumenty a poukazovali na ich neopodstatnenosť. Samotné odborníctvo je (vedľa normálnosti) ďalším idolom slovenskej pravice a hoci je dobre ukázať, že aj ľavica má svojích odborníkov, bolo by tiež dobre dokázať, že pravicoví „odborníci“ často hovoria nezmysly; že ich odborníctvo zakrýva súkromné zaujmy skupín, ktoré od „reforiem“ ziskajú na úkor ostatných; a že niektoré otázky sa jednoducho nedajú odborne riešiť, lebo nakoniec neodborníci si musia vybrať medzi možnosťami, ktoré odborníci môžu opisovať.

Kniha je ale skromná. Neproponuje nejaký ideálny druh sociálneho štátu. Neopisuje ani rôzne možné sociálne štáty alebo politiky, aby si  čitatelia  vybrali najlepšie medzi nimi (aj keď z medzi riadkov môžeme určité také možnosti vyťažiť). Zväčša sa kniha obmedzuje na opis fungovania už existujúceho štátu. Uvedomujeme si do akej miery je sociálny štát zásadná súčasť aktuálnych vecí, s ktorými rátame a ktoré berieme ako bežné, napriek všadeprítomným deklaráciam, že sociálny štát je démodé.

Je teda dobré, že sociálny štát je ešte (zatiaľ) normálny. Avšak problém je, že ľudstvo až tak normálne nie je. Ľudstvo neustále robí kadejaké hlúposti, no raz za čas aj nejakú výbornú vec, ktorá prekonáva slušnú normalitu. Chápem, že po toľko hlúpostí dejín, z ktorých neoliberalizmus je len najaktuálnejšia, ľudia môžu legitímne túžiť po niečom stabilnom, známom, všednom. No verím takisto, že ľudia nemôžu žiť bez imaginácie. Imaginácia je ale to, čo asi najviac chýba v neoliberálnom svete, kde sa hlási, že je možný iba jeden sociálny (alebo anti-sociálny) systém na „konci dejín“, ktorý sa už nezmení.

Bolo by nenormálne zle sa vrátiť do číreho kapitalizmu voľného trhu. Ale bola by veľká škoda sa uspokojovať so súčasným sociálnym štátom. O to viac teraz, keď ten sociálny systém je v kríze (hocijako umelej), mohli by sme to vziať ako príležitosť niečo lepšie vybudovať. Aby sme prešli konečne, možno, od sociálneho štátu k spoločenskej spoločnosti.